Písal pod pseudonymom Janko Cigáň - takto podpisoval básne, ktoré posielal do časopisov: Pieseň nášho ľudu, Deň spásy, Za búrnej noci, neskôr pod menom Ivan Krasko. Je autorom dvoch básnických zbierok Nox et solitudo (Noc a samota) a Verše. Je vedúcou osobnosťou SLM.
V prvej básnickej zbierke nachádzame jeho základné postoje k svetu: smútok, samota, opustenosť a pesimizmus. Nie je náhodou, že umiestnil svojho lyrického hrdinu, ktorým je väčšinou samotný básnik, do ovzdušia tmavej noci a smutnej samoty. Má to mnoho subjektívnych i objektívnych príčin. Kraskova poézia vznikala ďaleko od domova, preto sa v nej vynárajú spomienky na rodný kraj a na preňho najdrahšiu bytosť – matku. Študoval v Rumunsku, V Prahe a počas 1. svetovej vojny bojoval na talianskom a ruskom fronte. V mnohých básňach sa zamýšľa nad zmyslom ľudského života (Pretože som prach). Opisuje rozličné prírodné javy (Zmráka sa, Topo- le). Spomína na svoju matku (Vesper dominicae – Nedeľný večer), matka preňho predstavuje kladné mravné hodnoty – trpezlivosť, starostlivosť, dobrotu, lásku. V mnohých básňach vyjadruje svoje osobné a ľúbostné pocity a zážitky (Už je pozde). V básni Jehovah (boh pomsty) odhaľuje národný a sociálny útlak, privoláva pomstu na vlastný národ pre jeho pasivitu. Napätie v osobnom postoji k svetu vyjadruje Krasko cez vnútorné prežívanie citových a mravných sklamaní, čo ovplyvňuje aj formálnu stránku jeho bás- ne, ktorá tvorí vždy celok, ktorému sa podraďujú epické a dramatické prvky, no najmä situácia lyrického subjektu. A to i vtedy, keď v Nox et solitudo použije ba až jednotvárnosť aj vo výbere lexiky (opakovanie, významová synomymia).
Druhá zbierka Verše obsahuje 27 básní s podobnou tematikou, básnik však už prekonáva pasívny postoj k životu, uvedomuje si nevyhnutnosť dostať sa zo zajatia sútku a prejavuje odhodlanie bojovať proti útlaku a biť sa so životom. Otvorene protestuje proti bezpráviu, vyjadruje vzdor a vyznáva do boja za slobodu v básňach:
Otrok – básnik sa tu predstavuje ako jeden z trpiacich, utláčaných a burcuje k odporu, k pomste za všetky krivdy.
Otcova roľa – básnik tu už vystupuje ako uvedomelý a sebavedomý obranca zotročeného ľudu, vyjadruje svoje primknutie k ľudu, k jeho sociálnym tradíciám. Táto báseň je akoby výčitkou svedomia básnika, ktorý odišiel z „otcovej role“ – z rodnej vlasti.