Využívali metafory, metonymie, personifikácie, alegórie, prirovnania, dôraz kládli na eufonickú (hudobnú) výstavbu verša, rozvíjali obraznosť a zaslúžili sa o zhudobnenie poézie. Ich básne sú preniknuté smútkom (osobné nešťastie, spoločenská situácia) a skepsou (nedôverou voči svetu, pochybovanie o chode sveta). Symbolisti sa štylizovali do roly nepochopených a "prekliatych". Uvedomovali si svoju sociálnu vykorenenosť zo spoločnosti, preto si vybrali samotu v rušnom spoločenskom živote a osamelosť vo svojej básnickej tvorbe. Cez poéziu hľadali "nové priestory" v neskutočne, v sne, teda mimo reality a v podvedomí. Únik od skutočnosti, od jej hromadiacich sa problémov sa v symbolistickej básni prejavuje ako sústredenie všetkej pozornosti na básnikovo "ja". Podobne ako romantici nadraďujú ducha nad hmotu. Čerpajú tiež podnety z mystiky a náboženstva. ich poézia ponúkala nové tvary a neobvyklú štruktúru básne, ťažila zo sugescie, tade zo silného duševného vplyvu na inú osobu. Pre báseň hľadali výnimočné zvukové efekty, ktoré mali evokovať (vyvolávať v mysli) vzťah medzi slovom a hudbou. Básnik využíva na záznam svojich osobných stavov hru s asociáciou, čiže združovanie predstáv, vzniká voľný verš. Termín prekliati básnici použil Paul Verlaine, začlenil k nim Tristana Corbiéra, Jeana Arthura Rimbauda, Stéphana Mallarméa, Charlesa Baudelaira. Symbolizmus vznikol ako reakcia na parnasizmus a naturalizmus (nepatria medzi moderné smery).
Parnasizmus (podľa hory Parnas v Grécku, kde bolo sídlo Apolóna a múz) je smer poslednej tretiny 19. storočia, ktorý odmietal spätosť umenia s realitou, tvrdil, že zmyslom umenia je dokonalá krása a umenie má byť samo sebe cieľom. Básnici pestovali tzv. "čisté umenie". Téma a obsah neboli dôležité, pozornosť venovali najmä jazyku, prozódii a forme básne. Inšpiráciu hľadali najmä v dávanej minulosti, často v antike. Zo slovenských básnikov sa o parnasizmus zaujímal najmä P. O. Hviezdoslav.
Naturalizmus (variant realizmu) je smer z konca 19. a začiatku 20. storočia, ktorý zdôrazňoval biologickú určenosť človeka. Kým realisti opisujú človeka i prostredie, v ktorom žije, naturalisti ho opisujú so všetkými sprievodnými znakmi, najmä však s prevahou temných stránok života, s vykreslením spoločenskej spodiny, s drastickými, krutými scénami.
Impresionizmus (impresio – dojem, vnem, výraz) obrátil pozornosť na vonkajší objektívny svet, jeho stúpenci stavali na prvé miesto konkrétny zážitok zo sveta, z prírody, z každodenného života pomocou zmyslov, ako je zrak, sluch, a pod.