Od polovice 19. storočia dochádza takmer vo všetkých európskych národných literatúrach k rýchlemu striedaniu a koexistencii viacerých nových literárnych smerov, prúdov, metód, k zrodu avantgardy a moderny. Tieto smery vyplynuli z nových spoločenských problémov, kapitalistických výrobných a spoločenských podmienok (strata ideálov, spoločenské perspektívy, blížiaci sa vojnový konflikt, silnejúca kapitalistická spoločnosť). ich vznik bol prejavom protirečení kapitalistickej spoločnosti, k individuálneho stvárňovania skutočnosti a súvisí s odporom mnohých umelcov proti meštiackej ideológii a morálke. Spisovatelia začínajú experimentovať, hľadajú nové metódy tvorby, nové výrazové prostriedky. Niektorí autori nadväzovali na romantizmus, najmä v tom, že hrdina je nespokojný so spoločnosťou - ide o rozpor medzi snom a skutočnosťou, medzi psychikou básnika a drsnou realitou. Tieto myšlienky sa prejavujú najmä v lyrike. Súhrnné označenie pre tieto umelecké smery je literárna moderna. Najrozšírenejšie smery sú dekadencia (úpadok), symbolizmus a impresionizmus. Pre modernu je typické:
- zdôrazňovanie autorského subjektu (vnútorného sveta autora)
- odklon od tradičných spôsobov tvorby a tradičných výrazových prostriedkov
- pochybovačnosť (skepsa) a nedôvera ako odraz neradostnej sociálnej a národnej situácie
- používanie voľného verša
Dekadencia (décadence – úpadok) – za dekadentov sa na konci 19. storočia označovali básnici, ktorí nepísali tradičnú poéziu. Je pre nich príznačný subjektivizmus, individualizmus a pesimizmus, zblíženie poézie s hudbou a maliarstvom. rozvíja sa lyrika, ktorá vyjadruje náladovosť a fantáziu, často úzkosť a depresie. Hlavnými predstaviteľmi boli Charles Baudelaire, Paul Verlaine a Stéphane Mallarmé. Dekadencia sa stala základom pre symbolizmus, impresionizmus a expresionizmus. Neskôr sa pod týmto termínom rozumel svetonázor a životný postoj časti spisovateľov na prelome storočí, ktorí sa zjednotili v myšlienke "čistého umenia"
Symbolizmus – zaujal vedúce miesto medzi modernými básnickými smermi takmer vo všetkých literatúrach. Usiloval sa preniknúť do podstaty skutočnosti cez sústredené vnímanie a estetický zážitok tvorcu, ktorý naplno využíval vzájomné prelínanie sa svojich zmyslových vnemov. Je pre neho charakteristické, že básnici nezobrazovali skutočnosť, vonkajší ani vnútorný svet priamo, ale pomocou znakov, symbolov (holubica - mier, havran – smrť, srdce – láska…).