Humanizmus, renesancia a barok vo svetovej literatúre

RENESANCIA A HUMANIZMUS (13. – 16. storočie)
S rozvojom vedy, techniky a priemyslu sa šírilo aj nové myšlienkové a umelecké hnutie humanizmus (z lat. humanus - ľudský) a renesancia (z franc. renaissance – obroda, znovuzrodenie). Cieľom tohoto hnutia bolo obrodenie človeka podľa vzoru antických ideálov a obrodenie samotných antických hodnôt. Typické bolo vyzdvihovanie práva človeka na prirodzené, šťastné prežívanie života, láska k prírode, racionalizmus (úcta k rozumu), senzualizmus (zmyslové poznanie) a individualizmus (zdôrazňovanie jednotlivca). toto obdobie sa vyznačovalo významnými geografickými objavmi nových krajín a kontinentov (Ameriky), vedeckými objavmi, vynálezom kompasu, strelných zbraní a najmä kníhtlače. Rozvíjal sa priemysel a s ním aj nová trieda meštianstvo (buržoázia), ktorá sa vymaňovala z feudálnych pút najskôr v Taliansku a postupne i v celej Európe.
Humanistická a renesančná ideológia sa od záhrobného nadpozemského života obracala k svetskému životu. Humanizmus pokladáme za začiatok renesancie. Humanisti spočiatku študovali a vydávali diela gréckych a rímskych autorov a neskoršie ich aj napodobňovali. Spočiatku používali latinský jazyk, neskôr aj národné jazyky. Venovali sa hlavne vedeckej a príležitostnej problematike, čím sa ich pôsobenie obmedzilo na určené a školské kruhy.
Literárna renesancia sa od štúdia a napodobňovania antických diel časom dostávala k zobrazovaniu radostného, prirodzeného vzťahu človeka k pozemskému životu. Používali sa iba národné jazyky a štylizovalo sa jednoduchšie.

BAROK (16. – 18. storočie)
Nové myšlienkové a umelecké hnutie, ktoré sa rozvíja v druhej polovici 16. storočia v Španielsku a Taliansku. Renesančná jednostrannosť v presvedčení, že človek ovládne svojím rozumom umenie, prírodné vedy, spoločenské zákony, ba i náboženstvo, vrhala človeka do kritického štádia životnej krízy, ktorú musel barok riešiť. V tomto období osud Európy závisel od súperenia niekoľkých panovníckych rodov, ohrozovala ho turecká expanzia, živelné pohromy, krutosti tridsaťročnej vojny, náboženské boje medzi katolíkmi a protestantmi. V nepriaznivých životných podmienkach sa začala rodiť beznádejnosť a pesimizmus, renesančná dôvera v ľudské činy a pozemské hodnoty sa znova strácala. Platnosť nadobúdalo presvedčenie o vanitas vanitatum (márnosť nad márnosť) všetkého pominuteľného. Nanovo vzrástlo uvedomenie si dôležitosti kresťanskej viery.

umelci hľadali istotu, obracali sa do večnosti k nadosobným a nadpozemským hodnotám. Barok sa vyznačoval deformujúcou dekoratívnosťou (ozdobnosťou), pompéznosťou (nádherou) a patetickosťou (nadnesenosťou), čím chcel ohúriť človeka a zapôsobiť na jeho zmysly. Barokové protiklady sa odzrkadlili aj v štylistike literárneho baroka, ktorá takisto vytvorila pompézny knižný štýl, najmä básnický, so zložitými trópmi a figúrami. Antitéza a hyperbola patrili k najobľúbenejším trópom.
Barok sa rozdelil na náboženský a svetský – vyznačoval sa protikladmi. K najvýznamnejším patrili:
1. mysticizmus – viera v splynutie s nadzmyslovým svetom, túžba po večnom živote
2. pominuteľnosť svetských vecí – dychtivosť po svetskej nádhere
3. neprirodzený pátos (vzrušenie, oduševnenie) – vnútorná emocionálnosť
4. priepasť medzi umelou literatúrou a ľudovou slovesnosťou, ale aj postupné utváranie tvorivého vzťahu medzi nimi

Svetský barok: - ľudový
- meštiacky
- šľachtický
Náboženský barok: - protestantský
- katolícky

HLAVNÍ PREDSTAVITELIA:
DANTE ALIGHIERI: jeho najvýznamnejšie dielo je Božská komédia – rozsiahla epická báseň, skladá sa zo sto spevov a zobrazuje základné problémy stredovekého človeka, má tri časti – Peklo, Očistec, Raj. V Pekle ho sprevádza básnik Vergílius (symbol pozemského poznania). Tu trpia hriešnici pre svoje vášne a zločiny. Prechádzajú do Očistca, ktorý je prechodom k radosti neba. Rajom ho sprevádza jeho milá Beatrice, ktorú chcel autor svojou básňou osláviť. Skladba má niekoľko významov. Danteho duša predstavuje celé ľudstvo, Vergílius rozum a Beatrice náboženstvo, nadpozemskú dokonalosť. Autor sa predstavuje ako hrdý vlastenec a vášnivý bojovník za právo a spravodlivosť.
FRANCESCO PETRARCA: bol vzorom pre európsku lyriku. Jeho básnická zbierka Spevník obsahuje 366 básní, najmä sonetov, v ktorých ospevuje svoju milú Lauru. Do ľúbostných veršov autor vkladá melanchóliu, smútok a únavu zo života.
GIOVANNI BOCCACCIO: Zbierka Dekameron obsahuje 100 krátkych poviedok. Sú to príbehy, ktoré si rozprávali desiati mladí ľudia počas desiatich dní na florentskom vidieku, kde nachádzali únik pred morovou epidémiou. Postavy sú z rôznych spoločenských vrstiev (šľachtici, mnísi, mešťania), pri ich zobrazení autor používa iróniu a satiru. Rozprávania sú veselé, vyjadrujú radosť zo života. Autor kritizuje pokrytcov, hlúposť a do popredia stavia lásku k žene. Jednotlivé rozprávania sa končia ponaučením.
WILLIAM SHAKESPEARE dosiahol v anglickej humanistickej a renesančnej literatúre najvýznamnejšie úspechy.

K najčastejšie hraným komédiám patrili Veselé panie z Windsoru, Skrotenie zlej ženy, Sen noci svätojánskej, Mnoho kriku pre nič. Tragédie sú osnované na konfliktoch dobra a zla, ľudskosti a podlosti: Ottelo, Kráľ Lear, Romeo a Júlia – nešťastne hynú mladí milenci, lebo ich rody žijú v nenávisti a bránia im v láske, Hamlet – syn dánskeho kráľa Hamlet sa rozhodne pomstiť smrť svojho otca, ktorého zavraždil vlastný brat, aby sa zmocnil trónu a oženil sa s kráľovou manželkou. Hamlet vykoná pomstu až po dlhom váhaní. Pritom zomierajú aj nevinní (Ofélia – ľúbi Hamleta, pomätie sa a utopí, Oféliin brat vyzve Hamleta na súboj ale zámenou otráveného meča je sám smrteľne zranený, kráľovná sa pripíja na Hamletov úspech otráveným vínom a umiera). Ranený Hamlet zabije i vraha svojho otca. Hamlet je renesančný hrdina, ktorý verí v čisté ľudské vzťahy, ale drsná skutočnosť v tom vyvoláva pesimizmus a sklamanie. Napriek tomu sa nevzdáva vznešených ideálov. Charakteristický je jeho monológ o zmysle života "Byť či nebyť – to je otázka".
Historické hry – Richard II., Richard III., Richard IV., predstavujú vývin a rozkvet Anglicka. Shakespeare kritizoval náboženský fanatizmus, predstavy o urodzenosti feudálov a uplatňoval princíp rovnosti všetkých ľudí. Hrdinovia Shakespearových hier sú silní jednotlivci, ktorí sa nevzdávajú svojich vznešených ideálov, hoci sa ich osud často končí tragicky.
TORQUATO TASSO – jeho tvorbu ovplyvnila nová duchovná a kultúrna atmosféra začiatkov baroka. Jeho epos Oslobodený Jeruzalem rozpráva o osudoch prvej križiackej výpravy a stretajú sa v ňom dve ústredné témy podfarbené ťažkou melanchóliou: svet zbraní, úzko spätý s teologickými predstavami a svet ľudských citov. V básni sa mozaikovito preplieta množstvo epizód. ide o symbolické fakty. Kým Jeruzalem so Svätým hrobom predstavuje duchovné absolútno, svetlo pravdy, ktoré treba dobyť, moslimovia sú mocnosťami temnôt, záporné stavy duše, ktoré rôznymi spôsobmi prekážajú dosiahnuť čistotu a pokoj svedomia. Križiaci obliehajú Jeruzalem, chcú oslobodiť Kristov hrob z rúk Sarazénov, ktorí sú spolčení s pekelnými mocnosťami. ich nástrojom je krásna Armida, do ktorej sa zaľúbi rytier Rinaldo. Tá ho dá zajať a uväzní ho na ostrove. Rytierovi sa podarí odkliať začarovaný les, zachráni Armidu pred samovraždou a obráti ju na kresťanskú vieru. Kresťania oslobodia Jeruzalem. Tasso obohatil dejiny náboženských bojov o zásahy nadprirodzených sil a o ľúbostné epizódy hrdinov.
JOHN MILTON patril medzi najvýznamnejších básnikov anglického baroka.

Preslávil sa duchovnými eposmi Stratený raj a raj znovu nájdený, v ktorých podáva spracovaný biblický príbeh od stvorenia sveta až po pokúšanie Krista v púšti. Autor zdôrazňuje nezávislosť ducha a slobodnú vôľu. Scénou je celý svet s vykreslením nádhery neba, krásy raja a temnoty pekla, hlavným hrdinom je Satan, ktorý sa búri proti Bohu i nebesiam. HANS CHRISTOFFEL VON GRIMMELSHAUSEN patril k najpozoruhodnejším prozaikom nemeckej barokovej literatúry, román Dobrodružný Simplicius Simplicissimus – opisuje v ňom osudy naivného chlapca Simplicissima za tridsaťročnej vojny. dostane sa medzi vojakov, zažije všelijaké dobrodružstvá, až ho choroba a nešťastie privedú späť k Bohu a stane sa pustovníkom na opustenom ostrove.
JAN AMOS KOMENSKÝ reprezentuje českú barokovú literatúru. Stredobodom jeho diela je človek. Ľudské veci boli pre neho veľké a obdivuhodné. Popri záujme o prírodu venuje Komenský trvalú pozornosť aj ľudskej spoločnosti, sociálnym, politickým a náboženským otázkam. Človek je prameňom všetkého zla, ale i dobra. V nábožensko-filozofickom diele Labyrint světa a ráj srdce zobrazuje svet ako mesto, ktorým prechádza autor – pútnik s dvoma sprievodcami – Vševědom Všudybudom a Mámením. prvý zosobňuje úsilie človeka poznať, druhý naopak , vlastnosti človeka pohodlného, ktorý sa prispôsobuje klamom a nedostatkom sveta. Obaja dali autorovi okuliare "mámenia" nakrivo, čo mu umožnilo vidieť trpkú pravdu a páchanie neprávosti. autor utečie z povrchného sveta do svojho vnútra a len tu v "raji srdca" nachádza Krista a pravý pokoj. Komenský si získal svetové meno pedagogickými spismi, v ktorých sa usiloval o reformu školstva (Didactica magna – Velká didaktika) pri výchove zdôrazňuje priamu skúsenosť a zmyslové poznanie. Z Komenského učebníc je významná učebnica latinčiny Brána jazykov otvorená a jazyková obrázková učebnica Svet v obrazoch. Predškolskej výchove v rodine sa venoval v knižočke napísanej po česky – Informatorium školy mateřské. Komenského diela smerujú k vševede – pansofii. Domnieval sa totiž, že poznanie odstráni rozpory medzi ľuďmi a dovedie ich k večnému mieru.