Literárna kritika medzi dvoma svetovými vojnami

Úlohou literárnej kritiky bolo rozlíšenie pravdivých hodnôt od zdanlivých, strážiť pôvodnosť tvorby, porovnávať národný literárny vývin s vývinom v ostatných zahraničných literatúrach atď.

Andrej Mráz (1904 – 1964) – v literárnej kritike sa zameriaval na novú slovenskú prózu od Jilemnického až po naturistov. Napísal prácu Povojnový slovenský román a celý rad literárnohistorických monografií – Svetozár Hurban-Vajanský, Jozef Škultéty, Literárne dielo T. Vansovej.

Milan Pišút (1908 – 1984) – venoval sa najmä poézii. Jeho prvou významnou prácou bola štúdia Slovenská lyrika po Kraskovi, po nej nasledovali analýzy a interpretácie poézie štúrovského obdobia: Počiatky básnickej školy Štúrovej, Romantický čin v literatúre, Básnik Janko Kráľ a jeho Dráma sveta, Romantizmus v slovenskej literatúre. Jeho literárnokritickú činnosť reprezentuje výber Hodnoty a čas.

Michal Považan (1913 – 1952) – bol kritikom nadrealistov: Nadrealizmus v slovenskej poézii, Vývinové zaradenie nadrealistickej poézie, Poézia Kráľova a nadrealizmus

Mikuláš Bakoš (1914 – 1972) – podporoval nadrealistické hnutie, viac sa však sústredil na literárnu teóriu: Vývin slovenského verša od školy Štúrovej

Ján Elen Bor (1907 – 1991) – vydal dve knihy o problémoch súčasnej literatúry: Rozličnosti, Poézia povojnového Slovenska, napísal monografiu Lyrický novelista Tido J. Gašpar a v emigrácii v Argentíne ďalšie diela Rudolf Dilong, básnik stratenej slobody, Poézia Eugena Vesnina

Vladimír Clementis (1902 – 1952) – v centre jeho pozornosti bola tvorba štúrovského pokolenia. V štúdiách historicko-spoločenskej povahy sa usiloval aj o konfrontáciu domácej kultúry so svetovou: Usmerňované Slovensko, „Panslavizmus“ kedysi a teraz, Slováci a Slovensko

LITERATÚRA SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Obdobie slovenskej autonómie (6. 10. 1938 – 14. 3. 1939) znamenalo síce politický prelom, ale neznamenalo narušenie kultúrneho a literárneho procesu. Autonómiou sa riešila vnútorná česko-slovenská otázka. S autonómiou súhlasila väčšina slovenských intelektuálov, no odlúčenie Slovenska od Čiech najviac presadzovalo radikálne krídlo ľudovej strany.
Hoci kultúru národa reprezentuje predovšetkým duchovná kvalita tlačeného slova, predsa istý obraz o kultúre a literatúre Slovenskej republiky poskytuje bilančná výstava pod názvom Slovenská duchovná tvorba 1939-1944. Výsledok bilancie je 32 927 knižných jednotiek rozličného žánru, ktoré vychádzali v nakladateľstvách: v Spolku sv.

Vojtecha, v Matici slovenskej, Tranosciu, v nakladateľstve Urbánek, Gardelán a Posol Božského Srdca Ježišovho, Čas, Horáček, Trávničkovo, Kompas, Elán, Obroda…
Vedeckú literatúru vydávala Slovenská akadémia vied a umení. Vedeckú a odbornú literatúru vydávali aj Filozofická, Právnická a Prírodovedecká fakulta Slovenskej univerzity, Právnická jednota…
Súhrnne vychádzalo 221 časopisov a novín. Medzi mesačníky patrili aj literárne časopisy: Elán, Tvorba, Kultúra, Obroda, Slovenské pohľady, Živena…

POÉZIA
Spoločenská situácia – búrlivé udalosti jesene roku 1938 – zasiahla hlboko a plodne do slovenského umeleckého života. – v Slovenských pohľadoch publikuje Jesenský báseň Tyran – obraz národa bez voľnosti, invalida. Báseň Návrh bola reakciou na Mníchov a predzvesťou Viedenskej arbitráže. Beniakova Jesenná lamentácia je štylizovaná do tichej elégie. Lukáč v básni Belvedere 2. 11. 1938 Viedeň charakterizuje situáciu na Slovensku. V Novomeského básňach uverejňovaných v Eláne na jeseň roku 1938 rezonuje spoločenské napätie
– výber básní z roku „úzkosti a vzopätia“ vyšiel v zborníku Pred ohnivým drakom. Druhá verzia zborníka vyšla roku 1939. Zostavovateľ E. B. Lukáč vybral preň názov z Kuzmányho piesne Kto za pravdu horí. Atmosféru smútku a bolesti vytvárajú obrazy vlasti, potupeného slovanského bratstva, potupenej slobody. V zborníku sú zjavné dva základné autorské postoje k dejinným udalostiam: chápanie dejinných procesov a vnímanie osudu len vlastného národa
– roku 1938 sa manifestom Áno a Nie prvýkrát ako skupina ohlasujú slovenskí surrealisti, vyjadrujúci svoj súhlas s pokrokom a nesúhlas s fašizmom. Koncom februára 1939, čiže tesne pred vyhlásením Slovenskej republiky, sa konal Večer nadrealistickej poézie, ktorý sa stal hromadným manifestom slovenských umelcov proti fašizmu, rozvinul a podčiarkol krédo manifestu Áno a Nie z roku 1938. Roku 1939 vychádza Novomeského zbierka Svätý za dedinou. Autor si v básni Nohami hore uvedomuje rozvrat ustálenej hierarchie hodnôt. V závere básne To strašlivé sú pocity samoty, chaosu, neistoty, obrazy neúplnosti, roztrieštenosti, čiastočnosti. Svoj postoj k rozbitiu ČSR stihne ešte pred výmenou šéfredaktorov v Slovenských pohľadoch vysloviť J. Jesenský básňou Vazal, ktorá bola jeho posledným verejným prejavom. V básnickej zbierke J. Kostru Moja rodná prevláda jeho vzťah k rodnej zemi, realizuje sa cez farbu a zvukom nasýtené obrazy vlasti ako milenky, ako matky. Pokus o radikálne usmernenie slovenskej kultúry a literatúry, mienený ako radikálna „prevýchova národa“ po salzburských poradách nemohol byť v slovenských podmienkach úspešný
– Elán sa stáva presadzovateľom demokracie umenia.

Jednotlivé čísla Elánu sú komponované so skrytým, ale zrejmým zámerom proti usmerňovaniu slovenského umenia. Novomeského báseň Pašovanou ceruzkou uverejnil Smrek koncom roka 1940 na prvej strane Elánu a stala sa jedným z usvedčujúcich dôkazov nátlaku režimu na slovenskú kultúru. Smrek uverejňuje Poničanovu rapsodickú skladbu Divný Janko, v ktorej dominuje heslo Veľkej francúzskej revolúcie Rovnosť, bratstvo, sloboda! Báseň je priamou výzvou k boju za slobodu. Ďalej uverejňuje Prológ z Rázusovho Promethea a torzo Goetheho básne Prometheus ako výraz vzbury, odporu proti „Olympu“, uverejňuje recenzie hier s jánošíkovskou tematikou
– po napadnutí Sovietskeho zväzu sa v Eláne objavuje motív všeslovanskej vzájomnosti. U Lukáča motív zmrzačenej lupy – symbolu slovanstva. V závere básne sa Lukáč zmieruje a z „vlčej doby“ nachádza východisko v nasledovaní Evanjelia.
– apokalyptické motívy smrti, umierania, zničenia a zániku pokračujú u nadrealistov a šíria sa z ich poézie. Svedčia o intenzívne prežívanom čase vojnovej katastrofy. O slovenský nadrealizmus sa videli spory počas celého obdobia druhej svetovej vojny. Napriek tomu vychádzali zborníky a básnické zbierky. V septembri 1944 sa v Národných novinách ozval J. Barč-Ivan anonymných článkom Mal by sa ozvať básnik. Bola to výzva k básnikom, aby nemlčali v tejto chvíli, ak sú srdcom národa, keby aj krvou mali písať svoj verš. – motív matky, ktorý v rôznych obmenách bol jedným zo základných motívov poézie minulých rokov, sa v povstaleckej tvorbe prezentuje v dojímavo prvotnej zážitkovej podobe. Matka tu nie je symbolom, je sama sebou, útočište a zároveň zdroj výčitiek preto, že syn smrťou spôsobuje bolesť. Okrem skupiny nadrealistov, zaštítených programovými vyhláseniami a spoločnými vystúpeniami v štyroch zborníkoch, pôsobila ideovo jednotne skupina básnikov katolíckej modernej tvorby. Ostatní básnici vystupovali ako samostatné básnické individuality.

PRÓZA
Vývinový proces slovenskej prózy nepretržite pokračoval aj v období Slovenskej republiky. – v období druhej svetovej vojny sa výrazne stabilizuje próza slovenského naturizmu. J. C. Hronský vydáva román Pisár Gráč a Na Bukvovom dvore. Vychádzajú reedície románu Jozef Mak a osem zväzkov zobraných spisov autora.
– osobitným typom prózy debutujú roku 1942 dvaja „básnici sujetu“ J. Červeň v Modrej katedrále a D. Tatarka v zbierke noviel V úzkosti hľadania. Obe knihy znamenajú v slovenskej literatúre ojedinelý typ analyticko-psychologickej imaginatívnej prózy. Roku 1943 D.

Tatarka v Slovenských pohľadoch uverejňuje novelu Pach – ide o návrat vojaka z frontu, ktorý nemôže v mierovom živote zabudnúť na vojnové zážitky a nie je schopný vyrovnať sa s prežitým. Novela M. Figuli Olovený vták, ktorá výslovne reaguje na napadnutie Poľska Nemeckom. Je stavaná na princípe paradoxu, vízie a paralely. Ide o matku, ktorá stráca jediného syna, v závere novely obetuje svoju bolesť Bohu. Svoj vklad do slovenskej literatúry priniesli v tomto období aj drámy, najmä tie, ktoré cenzúra stiahla pretože kriticky vypovedali o dobe svojho vzniku (Jánošík od M. Martákovej, Mastný hrniec od J. Barča-Ivana, Klietka od K. Bezeka). Tajovský píše drámu z národnej histórie Smrť Ďurka Langsfelda
– do slovenského vedeckého života pozitívne zasiahlo založenie Spolku pre vedeckú syntézu. Iniciátorom bol M. Bakoš spolu s I. Hrušovským. Spolok vypracoval vedeckú metodológiu z oblasti jazykovedy, literárnej vedy, filozofie, estetiky, historiografie a etnografie. V spolku odznelo vyše 40 prednášok, vyšla versologická práca M. Bakoša Vývin slovenského verša od školy Štúrovej, pripravoval sa zborník, ktorý však nevyšiel. Spolok bol úradne zakázaný v roku 1940.