Autor nás prostredníctvom rozprávania mladého Paula Bäumera, silne autobiografickej postavy, zoznamuje s celou jednotkou, svojimi spolužiakmi, spoločne s ktorými sa prihlásili na vojnu, so Stanislausom Katczinskym – hlavou ich skupiny a vojnovým veteránom, desiatnikom Himmelstossom, čo ich brutálne týral vo výcvikovom tábore, a s ich životom v zákopoch i pri povinnom oddychu. Takto ich spoznávame a vidíme, ako sa menia ich základné hodnoty života, ak ich už vôbec vo svojom mladom veku mali utvorené. Postupne sa stávali voči vojne a záhube ľahostajný, nebojovali proti ľuďom, ale proti vlastnej smrti: „Stratili sme k sebe všetok cit, že sa sotva poznáme.“
Autor ukazuje zhubný vplyv vojny na mladú generáciu – ak mladí ľudia nepadli, domov sa vrátili fyzicky, či psychicky poznačení. Sú odcudzení od ľudí, ktorí nezažili boj na vlastnej koži: „Vojna nás pokazila; sme opustení ako deti a skúsení ako starí ľudia, sme suroví a smutní a povrchní – myslím, že sme stratení.“ Poukazuje aj na rozpory učiteľov-staršej generácie,
pre ktorých je vojna iba prerušením, mali už vlastné rodiny a prácu a žiakov-mladej generácie, ktorých vytrhla zo školských lavíc a stala sa ich prvým zamestnaním: „S pojmom autority, ktorej predstaviteľmi boli, sa v našich mysliach spájal väčší rozhľad a humánnejšie zmýšľanie. Prvý mŕtvy, ktorého sme videli, však toto presvedčenie rozbil. Zistili sme, že naša generácia je čestnejšia ako ich; prevyšovali nás iba frázami a šikovnosťou.“ Na konci románu, krátko pred uzavretím mieru, napokon umiera nezmyslenou smrťou i Paul: „Padol v októbri 1918, jedného dňa, čo bol na celom fronte taký pokojný a tichý, že sa správa z bojiska obmedzila iba na vetu `Na západe nič nové ...´.“ Nič nové, len postupne vyhasli milióny životov. Kompozične autor vytvára v 12 kapitolách denníkový záznam života jednej skupiny vojakov až do jej zničenia pomocou ich-formy (1. os. sg.), iba posledných 6 riadkov je v er-forme (3. os. sg.) Do rozprávania včleňuje filozofické úvahy prostredníctvom Paulových myšlienok a dialógov medzi postavami, využíva retrospektívu, na gradáciu deja zasa postupnú smrť všetkých kamarátov. A Paulovu vykresľuje takmer ako východisko z danej situácie. ROMAIN ROLLAND sa narodil roku 1866 v Clamecy, vo Francúzsku, neskôr emigroval do Švajčiarska, za čo ho obvinili ako vlastizradcu. Študoval v Paríži históriu a v Taliansku dejiny opery. Sám komponoval, písal drámy s témou francúzskych dejín, aj keď nie veľmi úspešne, odborne sa zaoberal umením. Vyučoval dejiny hudby na Sorbonne. Písal romány, bol životopisec, napísal sériu publicistických článkov. Do svetovej literatúry vniesol žáner román-rieka – obsiahly román s početnými príbehmi. Roku 1915 získal Nobelovu cenu za literatúru. Jeho diela sú typické úsilím o uchovanie spirituálnej slobody, prepojenie umenia a života.