18. a 19. storočie otriaslo najpevnejšími tradíciami západnej kultúry. Literárna a umelecká obrazotvornosť sa obrátila k novým námetom. Snaha po vylúčení tradičných tém viedla k témam z oblasti temnoty, zla a neznáma; noc so svojimi tieňmi a tajomstvom vystriedala deň a inšpirovala tak neskorých klasicistov, ale aj romantikov; veštila posadnutosť smrťou a jej prízrakmi, ktoré čerpali svoju zvláštnosť zo severoeurópskej - keltskej mytológie, Valhaly a Ossiana. Témou sa nakoniec stal aj sám diabol, vrcholný symbol všetkého negatívneho, a vládol rozpútanej symfónii temnôt, stredoveku a ničoty.
Prvá polovica 19. storočia priniesla revolučné zmeny v celom hospodárskom a politickom systéme. Odrazom týchto zmien bol v umení zápas medzi klasicizmom a romantizmom. Klasicizmus (obdobie približne od roku 1770 do roku 1830)
Toto označenie, neobmedzené iba na jediné obdobie štýlu, zahŕňa všetky umelecké smery, ktoré sa podľa vzoru antiky snažia o jasnosť a zákonitosť v užívaní umeleckých foriem a prostriedkov. V našom prípade ním rozumieme novoklasicizmus, ktorý vládne v európskom umení v rokoch 1770-1830. Za počiatok klasicizmu sa dá považovať konečná fáza rokoka, nazvaná luiséz. Je príznačná svojím obratom k témam a formám antiky. Avšak táto fáza nesie ešte príliš veľa znakov baroka, a preto ju označujeme ako pseudoklasicizmus. Za nástup skutočného klasicizmu sa v maliarstve spája s Jaquesom Louisom Davidom a jeho obrazom Prísaha Horáciov.
Klasicizmus našiel dostatok miesta pre zanietenosť a živý zážitok. Najlepší maliari dokázali zobraziť aj svoj okolitý svet a nezanedbať prírodu. Medzi najvýznamnejších predstaviteľov patria portrétisti J. L. David a Jean Auguste Dominique Ingres, ďalej napríklad krajinár Joseph Anton Koch a ďalší. Práve Davidovi vďačíme za najvýznamnejší reprezentatívny obraz novšieho maliarstva - Korunováciu Napoleona. Bol schopný tak ako nikto iný zachytiť portrétom historickú udalosť a vytvoriť dielo tak vzrušujúce, ako je jeho obraz svetského mučeníka Zavraždený Marat. Jeho krajan Pierre Paul Prudhon dokonca spája klasicistický postoj s mäkkou, takmer "leonardovskou" maľbou a Ingresove najlepšie akty sú skutočne dokonalé ideálne obrazy oslobodené od nadnesenosti.