Maliarstvo v období 19. až 20. storočia

18. a 19. storočie otriaslo najpevnejšími tradíciami západnej kultúry. Literárna a umelecká obrazotvornosť sa obrátila k novým námetom. Snaha po vylúčení tradičných tém viedla k témam z oblasti temnoty, zla a neznáma; noc so svojimi tieňmi a tajomstvom vystriedala deň a inšpirovala tak neskorých klasicistov, ale aj romantikov; veštila posadnutosť smrťou a jej prízrakmi, ktoré čerpali svoju zvláštnosť zo severoeurópskej - keltskej mytológie, Valhaly a Ossiana. Témou sa nakoniec stal aj sám diabol, vrcholný symbol všetkého negatívneho, a vládol rozpútanej symfónii temnôt, stredoveku a ničoty.
Prvá polovica 19. storočia priniesla revolučné zmeny v celom hospodárskom a politickom systéme. Odrazom týchto zmien bol v umení zápas medzi klasicizmom a romantizmom. Klasicizmus (obdobie približne od roku 1770 do roku 1830)
Toto označenie, neobmedzené iba na jediné obdobie štýlu, zahŕňa všetky umelecké smery, ktoré sa podľa vzoru antiky snažia o jasnosť a zákonitosť v užívaní umeleckých foriem a prostriedkov. V našom prípade ním rozumieme novoklasicizmus, ktorý vládne v európskom umení v rokoch 1770-1830. Za počiatok klasicizmu sa dá považovať konečná fáza rokoka, nazvaná luiséz. Je príznačná svojím obratom k témam a formám antiky. Avšak táto fáza nesie ešte príliš veľa znakov baroka, a preto ju označujeme ako pseudoklasicizmus. Za nástup skutočného klasicizmu sa v maliarstve spája s Jaquesom Louisom Davidom a jeho obrazom Prísaha Horáciov.
Klasicizmus našiel dostatok miesta pre zanietenosť a živý zážitok. Najlepší maliari dokázali zobraziť aj svoj okolitý svet a nezanedbať prírodu. Medzi najvýznamnejších predstaviteľov patria portrétisti J. L. David a Jean Auguste Dominique Ingres, ďalej napríklad krajinár Joseph Anton Koch a ďalší. Práve Davidovi vďačíme za najvýznamnejší reprezentatívny obraz novšieho maliarstva - Korunováciu Napoleona. Bol schopný tak ako nikto iný zachytiť portrétom historickú udalosť a vytvoriť dielo tak vzrušujúce, ako je jeho obraz svetského mučeníka Zavraždený Marat. Jeho krajan Pierre Paul Prudhon dokonca spája klasicistický postoj s mäkkou, takmer "leonardovskou" maľbou a Ingresove najlepšie akty sú skutočne dokonalé ideálne obrazy oslobodené od nadnesenosti.

Mnohí z týchto klasicistov boli vynikajúci učitelia; ich pevne stanovený systém bol vhodný k tomu, aby bol predávaný žiakom .
Pre klasicistov je typické, že rozhodujúcu úlohu ako pôvodný stvárňujúci a výrazový prvok väčšinou nehrá farba, ale obrysová kresba, čiže kresba kontúr. Klasicizmus zostal epizódou. Signalizoval presýtenie barokom, ktoré prešlo triumfálne v rokoko, a reakciu, pri ktorej spolupôsobili sociálne a nacionálne pohnútky; ale spočíval na nesprávnom základe, nemohol zodpovedať novým túžbam. Po osude, ktorý budúcnosť chystala umeniu, je nutné pátrať iným smerom. Romantizmus (koniec 18. storočia až r. 1830)
Za suchopárnou strnulosťou klasicizmu, ktorá bola najnápadnejším znakom davidovského umenia, sa pripravoval ďalší vývoj, smerujúci k romantizmu. Toto umenie nestelesňovalo len vernú napodobeninu antického sochárstva; bola v ňom zároveň sila. Nevyjadrovalo iba povrchnosť, ale aj napätie. Bola v ňom neodolateľnosť násilia, postrehnuteľná v drsných námetoch, ospevujúcich vojnu a smrť. Romantický človek nadviazal na gotické obdobie, pretože sa snažil nastoliť stratenú jednotu, obnoviť myslenie a cítenie dávneho veku. Prejavoval tým svoju individualitu a národný charakter. Smútok po tom, čo bolo stratené, po sviežej a rýdzej duchovnosti stredoveku, po jeho bujnej a radostnej fantázii, viedol k idealizovaniu veku, ktorý klasicizmus nazval temným, ale v očiach romantikov žiaril najživším a najteplejším svetlom.
Jasným znakom romantického maliarstva je jeho spätosť s literatúrou.
Ako už bolo spomenuté, romantici mali záľubu v tienistých stránkach a skrytých stavoch ľudského bytia. William Blake, ktorý sa vraj tešil dôvernému dennému styku s duchmi, a Johann
Heinrich Fűssli, ktorý rovnako geniálne zachytil sen noci svätojánskej i nočné mory, sú toho príkladom.Blázni sa stali modelom obrazov Théodora Géricaulta a dielo Španiela Francisca Goyu je v tomto smere najväčším prínosom. Vo veľkých obrazoch a rozsiahlych grafických cykloch rozpútava hrôzy vojny a odhaľuje čierno-čierny svet svojej duše. Na jeho freskách sa svet stáva strašidelným čarodejníckym sabatom. Podobné námety nachádzame v tvorbe Eugéna Delacroixa, ktorý je spolu s Géricaultom najprednejším predstaviteľom francúzskeho romantizmu. K týmto spoločným námetom pristupuje v Delacroixovom svete aj exotické prostredie Blízkeho východu, vysnívané v romantickej túžbe po diaľkach. Jednou z hlavných tém romantického maliarstva je krajina, ktorá svojou neohraničenosťou vyhovuje citu maliara pre nekonečnosť a všeobecnosť. Práve v krajinárstve sa romantizmus stýka s realizmom. Predstaviteľmi sú napr. William Turner, John Constable, Karl Blechen. V obrazoch prírody Caspara Davida Friedricha sa zrkadlia určité stavy ľudskej duše.