Tam Hattala v roku 1850 vydal vlastným nákladom Gramatiku slovenského jazyka v porovnaní s najbližším českým, a to po latinsky: Gramatica linguae slovenicae collatae cum proxime cognata bohemica. Ūvod Hattalovej gramatiky obsahuje súhrn vtedajších najdôležitejších vedomostí o slovanských jazykoch a o slovenčine, jej nárečiach, jej znakoch a vývine jej spisovnej podoby. V samotnom dielo autor podrobne vyložil odchýlky svojho systému od Štúrovej slovečiny, od češtiny, staroslovenčiny a od bernolákovčiny. Naširoko vyložil potrebu zaviesť písmeno y (ypsilon) do slovenského pravopisného systému. Najobšírnejšia je druhá časť Hattalovej kniny, kde sa preberajú jednotlivé slovné druhy, ich význam, tvorenie a ohýbanie. Verejnosť prijala Hattalovu prácu, podobne ako už prv Hodžovu, priaznivo.

V jeseni roku 1850 bol Martin Hattala vymenovaný za dočasného učiteľa českej a slovenskej reči na štátnom gymnáziu v Bratislave. Podľa novej organizácie štátnych škôl mala byť vyučovacím jazykom i učebným predmetom na niektorých gymnáziách tzv. staroslovenčina. No medzitým rástol proti staroslovenčine odpor, i čitatelia Cyrila a Metoda si žiadali „opravenú slovenčinu“ podľa zásad Hodžových a Hattalových. Bolo treba vypracovať učebnice. Hattalova latinsky písaná gramatika spisovnej slovenčiny mohla byť pomôckou len pre vyššie triedy gymnázií. Ukázala sa potreba prepracovať Hattalovu gramatiku i pre praktické potreby širšej verejnosti. V októbri 1851 sa v Bratislave zišli predstavitelia bernolákovcov i štúrovcov (Štúr, Hurban, Hodža, Palárik, Radlinský) a dohodli sa na jednotnom pravopise podľa Hattalovej gramatiky. Jej stručné vydanie pod názvom Krátka mluvnica slovenská vyšla začiatkom roku 1852 anonymne, ale autorom bol bezpochyby Martin Hattala. Význam Hattalovej Krátkej mluvnice je v tom, že tu ide o prvú kolektívne schválenú príručku slovenského spisovného jazyka, ktorou sa uskutočnila tzv. hodžovsko-hattalovská reforma štúrovskej slovenčiny. Ūlohou reformy bolo nahradiť Štúrov fonetický pravopis historickým a etymologickým, aký mala zo slovanských jazykov čeština, poľština i ruština a tým zmierniť prevrat v spisovnom jazyku.

Martin Hattala sa rozhodol spracovať zanedbaný odbor vo vtedajšej našej jazykovede - hláskoslovie. Prácu predložil na schválenie ministerstvu vo Viedni. Posúdiť ju mal P. J. Šafárik. Posúdil ju veľmi priaznivo a odporučil Hattalu na pražskú Katedru slovanskej filológie. Ako habilitačný spis bola teda prijatá Hattalova práca Zvukosloví jazyka staro- i novo-českého a slovenského, vydaná v roku 1854 s pomocou Matice českej a venovaná Šafárikovi. V práci hovorí autor najprv všeobecne o hláskach, potom o jednotlivých hláskach.