Na těch hlavně spočíva pravda anebo nepravda ustanovených pravidiel...“
Hattalova Srovnávací mluvnice je pre nás predovšetkým dokladom o úrovni našej jazykovedy v polovici minulého storočia.

Z Hattalových slavistických diel je dôležitá najmä práca o spoluhláskových skupinách v slovanských jazykoch a práce O pomĕru Cyriličtiny k nynĕjším nárečím; Mnich Chrabr, príspěvek k objasnení původu písma slovanského; O ablativĕ ve slovančinĕ a litvančinĕ a iné. V máji roku 1861 Hattala bol vymenovaný za riadneho profesora slavistiky na univerzite v Prahe. O rok neskôr ho postihla vážna pľúcna choroba. Tieto dva momenty mali pomerne nepraznivý vplyv na vývin Hattalovej osobnosti a na jeho vedeckú prácu. Nesmierne stúplo jeho sebavedomie, takže neprijímal kritiku, naopak, sám sa cítil povolaný kritizovať iných. Tak sa zaplietol do dlhých polemík, ktoré ho odvádzali od inej vedeckej práce.

Hattala neskôr vypracoval dvojdielnu Mluvnicu jazyka slovenského (1864,1865).Toto nové spracovanie slovenskej gramatiky vzniklo na vyzvanie vlády a vyšlo s podorou Jozefa Viktorína, ktorá sa staral o nakladeľstvo prvého dielu, a s podporou Matice slovenskej, ktroá vydala druhý diel(skladbu). Táto gramatika nadväzuje na Srovnávaciu mluvnicu. Hláskoslovie a tvaroslovie Hattala len upravil pre slovenčinu, kým skladbu dôkladnejšie prepracoval, najmä náuku o jednoduchej vete. Vyvrcholením Hattalovho jazykovedného diela mali byť práce o skupinách spoluhlások v slovanských jazykoch. Najprv vydal prácu písanú po latinsky, potom po nemecky, po chorvátsky a konečne po česky pod názvom Počátečné skupiny souhlásek čskoslovenských (1870). Štúdium kombinačných hláskoslovných javov bolo v tom čase málo vyvinuté, takže Hattalov pokus bol na svoj čas celkom zaujímavý. Objavením tzv. Havlíkovho jerového zákona sa však Hattalove výskumy stali zastaranými.

Syntézou jeho kritík a polemík je Brus jazyka českého. Príspĕvek k dejinám osvety vůbec a slovanské zvláštĕ (1877), obsahujúci veľa materiálu z dejín jazyka a jazykovedy aj poučenia o cudzích slovách. Hoci proti Hattalovmu dielu boli mnohé kritické výhrady (najmä českí jazykovedci J. Gebauer, V. Flajšhans a iní), predsa je jeho činnosť pre slovenskú jazykovedu záslužná.

Historické poslanie Martina Hattalu je v tom, že pre svoju filologickú prípravu a pre dôveru, ktroú nmal u slovenksej katolíckej inteligencie, mal všetky predpoklady kodifikovať slovenský jayzk. Vybral z existujúcich možností na svoj čas najprimeranejšiu a najprijateľnejšiu pravopisnú sústavu.