Narodil sa v roku 1921 v Trstenej a zomrel v roku 1903 v Prahe. Bol to slovenský jazykovedec, kodifikátor spisovnej slovenčiny. Študoval v Bratislave, Trnave a vo Viedni teológiu a slavistiku. V 1848-1850 bol kaplánom na Bzovíku a v Hodruši i profesorom staroslovenčiny na stredných školách v Bratislave. Od 1854 na odporúčanie P. J. Šafárika študoval jazykovedu v Prahe, kde sa aj habilotoval na Karlovej univerzite a neskôr pôsobil ako profesor slavistiky. Hattala patril vo svojich študentských rokoch do okruhu katolíckych vzdelancov zoskupených okolo Ondreja Radlinského a podporujúcich snahy Ľudovíta Štúra, hoci jeho kodifikáciu spisovného jazyka neprijímali vo všetkých bodoch. Takto pochopíme, že mladý Hattala sa zúčastnil na známej štvrtej sednici štúrovského kultúrneho spolku Tatrín v Čachticiach 10. augusta 1847. Vtedy vymenovaný „jazykospytný výbor“ uverejnil v štúrovských novinách žiadosť, aby sa obecenstvo vyslovilo o Hodžovom spise a vôbec o otázkach slovenskej reči. Z členov výboru sa ozval práve Hattala a roku 1848 uverejnil v Orle Tatranskom svoju odbornú prácu vo forme posudku Hodžovho diela Epigenes slovenicus pod pseudonymom Martin z pod Babej hori. Ako príklad môžeme uviesť jeho nesúhlas nielen s Hodžovými dvojhláskami, ale i trojhláskami a štvorhláskami. Hattala z jeho dvojhlások chce nahradiť uo písmenom ó (móžem, kóň) „preto, že sa tím činom aspoň v písme o jeden krok k bernolakistom priblížime.“ Odmieta nielen Štúrove dvojhlásky aj, ej, oj, uj, ale aj Štúrove a Hodžove ja,je, v tomto prípade neoprávnene. Na druhej strane súhlasil s Hodžom, že pri skloňovaní adjektív pripúšťa dvojtvar ye,é :dobré, dobrye, pretože skloňovanie s é je pravidelnejšie a obľúbenejšie ako štúrovské, i v strednej slovenčine tu nie je jednotnosť.
Martin Hattala tu podrobne rozobral nielen Hodžovu prácu, ale opísal aj situáciu u Slovákov po „zrušení sväzku literárneho medzi Čechmi a Slovákmi“. Rozoznáva tu tri skupiny: veteránov (Kollár,Šafárik), nasledovníkov Bernolákových a nasledovníkov Štúrových, medzi ktorých patrí aj Hodža. On práve primerane chcel odpovedať českej stránke namiesto Štúra, ktorý vraj ostal presvedčivú odpoveď dlžen, že Slováci sa len vo svojom nárečí môžu vyvinúť.

Hattala končil teologické štúdiá v roku 1848, pričom prázdniny trávil U Ondreja Radlinského, kaplána v Banskej Štiavnici. Sám sa stal kaplánom v Hodruši, blízko Štiavnice.

Tam Hattala v roku 1850 vydal vlastným nákladom Gramatiku slovenského jazyka v porovnaní s najbližším českým, a to po latinsky: Gramatica linguae slovenicae collatae cum proxime cognata bohemica. Ūvod Hattalovej gramatiky obsahuje súhrn vtedajších najdôležitejších vedomostí o slovanských jazykoch a o slovenčine, jej nárečiach, jej znakoch a vývine jej spisovnej podoby. V samotnom dielo autor podrobne vyložil odchýlky svojho systému od Štúrovej slovečiny, od češtiny, staroslovenčiny a od bernolákovčiny. Naširoko vyložil potrebu zaviesť písmeno y (ypsilon) do slovenského pravopisného systému. Najobšírnejšia je druhá časť Hattalovej kniny, kde sa preberajú jednotlivé slovné druhy, ich význam, tvorenie a ohýbanie. Verejnosť prijala Hattalovu prácu, podobne ako už prv Hodžovu, priaznivo.

V jeseni roku 1850 bol Martin Hattala vymenovaný za dočasného učiteľa českej a slovenskej reči na štátnom gymnáziu v Bratislave. Podľa novej organizácie štátnych škôl mala byť vyučovacím jazykom i učebným predmetom na niektorých gymnáziách tzv. staroslovenčina. No medzitým rástol proti staroslovenčine odpor, i čitatelia Cyrila a Metoda si žiadali „opravenú slovenčinu“ podľa zásad Hodžových a Hattalových. Bolo treba vypracovať učebnice. Hattalova latinsky písaná gramatika spisovnej slovenčiny mohla byť pomôckou len pre vyššie triedy gymnázií. Ukázala sa potreba prepracovať Hattalovu gramatiku i pre praktické potreby širšej verejnosti. V októbri 1851 sa v Bratislave zišli predstavitelia bernolákovcov i štúrovcov (Štúr, Hurban, Hodža, Palárik, Radlinský) a dohodli sa na jednotnom pravopise podľa Hattalovej gramatiky. Jej stručné vydanie pod názvom Krátka mluvnica slovenská vyšla začiatkom roku 1852 anonymne, ale autorom bol bezpochyby Martin Hattala. Význam Hattalovej Krátkej mluvnice je v tom, že tu ide o prvú kolektívne schválenú príručku slovenského spisovného jazyka, ktorou sa uskutočnila tzv. hodžovsko-hattalovská reforma štúrovskej slovenčiny. Ūlohou reformy bolo nahradiť Štúrov fonetický pravopis historickým a etymologickým, aký mala zo slovanských jazykov čeština, poľština i ruština a tým zmierniť prevrat v spisovnom jazyku.

Martin Hattala sa rozhodol spracovať zanedbaný odbor vo vtedajšej našej jazykovede - hláskoslovie. Prácu predložil na schválenie ministerstvu vo Viedni. Posúdiť ju mal P. J. Šafárik. Posúdil ju veľmi priaznivo a odporučil Hattalu na pražskú Katedru slovanskej filológie. Ako habilitačný spis bola teda prijatá Hattalova práca Zvukosloví jazyka staro- i novo-českého a slovenského, vydaná v roku 1854 s pomocou Matice českej a venovaná Šafárikovi. V práci hovorí autor najprv všeobecne o hláskach, potom o jednotlivých hláskach.

Spoluhlásky prirovnáva ku kostiam a svalom tela, samohlásky ku krvi a duchu podľa J. Grimma. Ľúbozvučnosť reči sa zakladá na súmernom spojení samohlások a spoluhlások. Ako už vo svojej prvej gramatike, aj tu prijíma staršiu teóriu o prvotnosti samohlások i, a, u, z ktorých lámaním vznikli krátke samohlásky a zdvojením alebo spojením dlhé samohlásky, takže sa rad samohlások rozšíril na i, e, a, o, u; Pri staročeskom i novočeskom a slovenskom hláskosloví mal už významú pomoc v prvej časti porovávacej gramatiky F. Miklošića. Podľa tejto práce a iných slavistickým prác si Hattala uvedomoval veľký význam nosových samohlások a tvrdého a mäkkého jeru.Celkovo o tejto práci možno povedať, že v nej Hattala zhrnul všeobecné i konkrétne poznatky o hláskach aj v širšom slovanskom resp. v indoeurópskom meradle a rozšíril ich materiálom zo slovenčiny.

V roku 1855 vydal Skladbu jazyka českého, ktorú odmietavo posúdili J. Franta Šumavský a K. J. Erben. Takto začali Hattalove polemiky: bránil sa v brožúrke Obrana skladby profesora Martina Hattalu proti pánu J. Frantovi Šumavskému a proti jakémusi pánu xn, sepsaná jím samým (1855). Hattala dokazoval, že jazykoveda v skladbe sa musí opierať aj o živú reč a že sa pri spisovnom jazyku nemožno uspokojovať iba so správnosťou tvarov a hlások, lebo duch jazyka je v skladbe a slohu. Českí autori vyčítali Hattalovi niektoré slovakizmy. V tom čase sa totiž usiloval podľa starších náhľadov Kollára vnášať do spisovnej češtiny slovenské prvky, aby čeština Slovákom bola prijateľnejšia. Ūplny systém češtiny a slovenčiny podal Hattala v knihe Srovnávací mluvnice jazyka českého a slovenského (1857), ktorá bola úradne schválená ako učebnica pre školy. Zahrnul do nej už skôr uverejnenú skladbu a „zvukoslovie“. Náuku o tvorení slov i skloňovanie cudzích slov spracoval podľa prác Šafárika, rozdelenie slovies podľa Dobrovského a Miklosića. Najoriginálnejšia je skladba, ktorá sa delí na náuku o vete a vetných členoch. Syntaktické pravidlá vyvodzuje zo súčasnej jazykovej praxe. Existencia syntaktických pravidiel v jazyku musí byť doložená dokladmi „z národní mluvy a dobrých spisovatelů.

Na těch hlavně spočíva pravda anebo nepravda ustanovených pravidiel...“
Hattalova Srovnávací mluvnice je pre nás predovšetkým dokladom o úrovni našej jazykovedy v polovici minulého storočia.

Z Hattalových slavistických diel je dôležitá najmä práca o spoluhláskových skupinách v slovanských jazykoch a práce O pomĕru Cyriličtiny k nynĕjším nárečím; Mnich Chrabr, príspěvek k objasnení původu písma slovanského; O ablativĕ ve slovančinĕ a litvančinĕ a iné. V máji roku 1861 Hattala bol vymenovaný za riadneho profesora slavistiky na univerzite v Prahe. O rok neskôr ho postihla vážna pľúcna choroba. Tieto dva momenty mali pomerne nepraznivý vplyv na vývin Hattalovej osobnosti a na jeho vedeckú prácu. Nesmierne stúplo jeho sebavedomie, takže neprijímal kritiku, naopak, sám sa cítil povolaný kritizovať iných. Tak sa zaplietol do dlhých polemík, ktoré ho odvádzali od inej vedeckej práce.

Hattala neskôr vypracoval dvojdielnu Mluvnicu jazyka slovenského (1864,1865).Toto nové spracovanie slovenskej gramatiky vzniklo na vyzvanie vlády a vyšlo s podorou Jozefa Viktorína, ktorá sa staral o nakladeľstvo prvého dielu, a s podporou Matice slovenskej, ktroá vydala druhý diel(skladbu). Táto gramatika nadväzuje na Srovnávaciu mluvnicu. Hláskoslovie a tvaroslovie Hattala len upravil pre slovenčinu, kým skladbu dôkladnejšie prepracoval, najmä náuku o jednoduchej vete. Vyvrcholením Hattalovho jazykovedného diela mali byť práce o skupinách spoluhlások v slovanských jazykoch. Najprv vydal prácu písanú po latinsky, potom po nemecky, po chorvátsky a konečne po česky pod názvom Počátečné skupiny souhlásek čskoslovenských (1870). Štúdium kombinačných hláskoslovných javov bolo v tom čase málo vyvinuté, takže Hattalov pokus bol na svoj čas celkom zaujímavý. Objavením tzv. Havlíkovho jerového zákona sa však Hattalove výskumy stali zastaranými.

Syntézou jeho kritík a polemík je Brus jazyka českého. Príspĕvek k dejinám osvety vůbec a slovanské zvláštĕ (1877), obsahujúci veľa materiálu z dejín jazyka a jazykovedy aj poučenia o cudzích slovách. Hoci proti Hattalovmu dielu boli mnohé kritické výhrady (najmä českí jazykovedci J. Gebauer, V. Flajšhans a iní), predsa je jeho činnosť pre slovenskú jazykovedu záslužná.

Historické poslanie Martina Hattalu je v tom, že pre svoju filologickú prípravu a pre dôveru, ktroú nmal u slovenksej katolíckej inteligencie, mal všetky predpoklady kodifikovať slovenský jayzk. Vybral z existujúcich možností na svoj čas najprimeranejšiu a najprijateľnejšiu pravopisnú sústavu.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Martin Hattala život a jeho jazykovedné dielo