Vo všeobecnosti platí zistenie J. Levého, že syntetické jazyky(slovenčina, čestina, ruština,...) sú rýmovo bohatšie ako jazyky analytické, v ktorých sa pády tvoria pomocou členov, oddelených od slova. (angličtina, francúzština...)
Celý prekladateľský proces pri preklade rýmovanej poézie je vlastne kompromisom medzi sémantickou vyhranenosťou originálu a medzi tým, do akých rýmových riešení je význam originálu „zakliaty“. Rieši sa to tak, že básnik-prekladateľ do hĺbky premyslí všetky významové asociácie, aké sú obsiahnuté v origináli a využiva ich na splnenie poetologickej podmienky preniesť do prekladu adekvátne rýmové riešenia. Ľ.Feldek sa vo svojej knihe Z reči do reči niekoľkokrát venuje rýmu v špecifických funkciách a postaveniach. Mňa zaujalo napríklad jeho rozvažovanie nad napätím medzi slovosledom a rýmom, a to konkrétne v jeho preklade Majakovského.
Myslím, že odklon modernej poézie od inverzií je v súčasnosti veľmi jasný a odôvodnený. Čo však s tým, keď má súčasný prekladateľ prekladať poéziu, ktorá je inverziami priam presiaknutá? Napríklad spomínaný Majakovskij holdoval inverzii nielen pre jej patetickú povahu, ale aj preto, že slovosled jednoznačne obetoval v prospech rýmu. Ak mal na jazyku dobrý rým, nezaujímalo ho, či slovo z hľadiska vetnej stavby naozaj patrí na koniec verša- dal ho tam. Feldek, ktorý orientuje svoju prekladateľskú prax i teóriu smerom k percipientovi, k účinku na prijímateľa, samozrejme zdôrazňuje potrebu brať na vedomie súčasnú estetickú situáciu v literatúre, kde inverzia už nemá miesto, a preto sa rozhodol obmedziť výskyt inverzie na minimum. Ale tým obmedzil i počet rýmovacích možností...
Ďalšími zaujímavými miestami o preklade rýmu vo Feldekovej knihe je preklad rýmu v básniach pre deti a preklad starogréckych piesní. Napríklad pri preklade riekanky prekladateľ vie, že treba prekladať nie text, ale princíp riekanky. V riekanke je totiž veľmi dôležitý rým. Taký dôležitý, že nie obsah sa rýmuje, ale rým diktuje obsah riekanky. (str.65)
V stati Ako som prekladal Antigonu, stavia prekladateľa do problému skutočnosť, že starogrécka poézia rým nepoužívala, ba zavrhovala, považujúc ho za barbarský prvok. Starší prekladatatelia sa tejto direktívy držali a vylúčili možnosť prekladať piesne pomocou rýmu, tým sa však vzdialili od podstaty piesne slovenskej tradícii. Kde bol háčik? Starogrécka poézia si mohla dovoliť byť piesňou aj bez rýmu, vďaka melodickej intonácii starej gréčtiny a tiež časomernej prozódii, ktorá je znakom hudobnosti.