Rým a prekad rýmu

Jestvuje množstvo definícií rýmu, rozličných práve preto, že sa odvodzujú z rôznych národných verzifikácii. Ich spoločným menovateľom môže byť fakt, že rým vždy označuje zvukovú zhodu dvoch alebo viacerých slov na istých bodoch veršov, najčastejšie na ich koncoch.
Rým je síce predovšetkým zvukovou zhodou, no obsahuje oveľa širší vzťah medzi slovami ňou spojenými. Rým nazývame aj vertikálnou metaforou, pretože sa v ňom podobne ako v básnických tropoch striedajú slová, ktoré sa bežne nespájajú.
Viliam Turčány vo svojej knihe „Rým v slovenskej poézii“ uvádza triedenie rýmov na mužské a ženské. Toto triedenie je prevzaté z francúzskej versologie. 1) ženský rým sa vyznačuje tým, že má prízvuk na druhej slabike od konca slova a od poslednej prízvučnej samohlásky sa začína záväzná zvuková zhoda (krásne – básne)
2) mužský rým – prízvuk nikdy nie je na druhej slabike od konca, vstupujú do ňho teda najmä jedno- a trojslabičné slová. (tieň- pien- priehlbeň; večera- rozberá- samodôvera)

Prvé živelné, neskôr zámerné prvky rýmu sa spájajú podľa všetkého ešte s obdobím mýtu, kde slúžili na spevňovanie rytmického pôdorysu. Do poézie prenikol rým z bežného hovorového kontaktu, kde sa sporadicky vyskytoval. Dôkaz, že rým je starý jazykový jav, poskytujú jednak detské riekanky, jednak príslovia a porekadlá typu „Marec – poberaj sa, starec“.Rýmovým dvojiciam v mýtoch vďaka ich unikátnosti dokonca pripisovali nadprirodzenú silu.
Rým mal už oddávna viacero funkcií: Napríklad rým slúžil mnemotechnickým účelom – zapamätanie si znenia básne. Každá národná poézia totiž vychádzala z modelu ľudovej poézie – spievanej či slovnej. Ďalej rým mal aj rozlišovaciu funkciu v pomere k učenej latinskej poézii, ktorá rýmy nemala. Rýmy, najmä koncové a polveršové, posilňovali rytmický svojráz básnickej výpovede- rytmická funkcia. No rým plní aj funkciu sémantickú, významotvornú funkciu. K významovému umocneniu básne prispievajú rýmy tak,že zdôrazňujú asociačnú spojenosť obrazov zo vzdialených životných sfér.
Tvorba rýmov v preklade je náročná práca, čo súvisí aj s tým, že register slov a slovných spojení so zvukovou zhodou je v každom jazyku ohraničený. To sa všeobecne prekonáva rozširovaním základnej koncepcie rýmu. V slovenskej poézií sa takto funkčne využiva napr. presahový rým typu „sýtym – cíti“. Jedným z kritérií umeleckej hodnotý poétie je vynachádzavosť rýmových riešení. Jendotlivé jazyky dosponujú rozličným repertoárom rýmov.

Vo všeobecnosti platí zistenie J. Levého, že syntetické jazyky(slovenčina, čestina, ruština,...) sú rýmovo bohatšie ako jazyky analytické, v ktorých sa pády tvoria pomocou členov, oddelených od slova. (angličtina, francúzština...)
Celý prekladateľský proces pri preklade rýmovanej poézie je vlastne kompromisom medzi sémantickou vyhranenosťou originálu a medzi tým, do akých rýmových riešení je význam originálu „zakliaty“. Rieši sa to tak, že básnik-prekladateľ do hĺbky premyslí všetky významové asociácie, aké sú obsiahnuté v origináli a využiva ich na splnenie poetologickej podmienky preniesť do prekladu adekvátne rýmové riešenia. Ľ.Feldek sa vo svojej knihe Z reči do reči niekoľkokrát venuje rýmu v špecifických funkciách a postaveniach. Mňa zaujalo napríklad jeho rozvažovanie nad napätím medzi slovosledom a rýmom, a to konkrétne v jeho preklade Majakovského.
Myslím, že odklon modernej poézie od inverzií je v súčasnosti veľmi jasný a odôvodnený. Čo však s tým, keď má súčasný prekladateľ prekladať poéziu, ktorá je inverziami priam presiaknutá? Napríklad spomínaný Majakovskij holdoval inverzii nielen pre jej patetickú povahu, ale aj preto, že slovosled jednoznačne obetoval v prospech rýmu. Ak mal na jazyku dobrý rým, nezaujímalo ho, či slovo z hľadiska vetnej stavby naozaj patrí na koniec verša- dal ho tam. Feldek, ktorý orientuje svoju prekladateľskú prax i teóriu smerom k percipientovi, k účinku na prijímateľa, samozrejme zdôrazňuje potrebu brať na vedomie súčasnú estetickú situáciu v literatúre, kde inverzia už nemá miesto, a preto sa rozhodol obmedziť výskyt inverzie na minimum. Ale tým obmedzil i počet rýmovacích možností...
Ďalšími zaujímavými miestami o preklade rýmu vo Feldekovej knihe je preklad rýmu v básniach pre deti a preklad starogréckych piesní. Napríklad pri preklade riekanky prekladateľ vie, že treba prekladať nie text, ale princíp riekanky. V riekanke je totiž veľmi dôležitý rým. Taký dôležitý, že nie obsah sa rýmuje, ale rým diktuje obsah riekanky. (str.65)
V stati Ako som prekladal Antigonu, stavia prekladateľa do problému skutočnosť, že starogrécka poézia rým nepoužívala, ba zavrhovala, považujúc ho za barbarský prvok. Starší prekladatatelia sa tejto direktívy držali a vylúčili možnosť prekladať piesne pomocou rýmu, tým sa však vzdialili od podstaty piesne slovenskej tradícii. Kde bol háčik? Starogrécka poézia si mohla dovoliť byť piesňou aj bez rýmu, vďaka melodickej intonácii starej gréčtiny a tiež časomernej prozódii, ktorá je znakom hudobnosti.

No my máme iné prostriedky, ako donútiť reč, aby sa stávala hudbou. A je to najmä a práve rým, bez ktorého si našinec nevie predstaviť pieseň. Preto i s rizikom, že by nás starí Gréci pokladali za barbarov, rým v preklade ich piesní môžeme, ba musíme smelo použiť.

Eufónická organizácia básne a preklad

Smerovanie k nižším systémovým jednotkám básne, než je rým, nás privádza k eufonickej organizácii. Eufónia je umelecký pôsobivé usporiadanie hlások, ktoré umocňuje estetický dojem. Zakladá sa na opakovaní hlások, skupín hlások, slabík. „.. to je z tej mrzkej vojnz všetko, tá nás mrzačí...“
mrzútske nešedivo mrazí z mrzutosti k nej.. ( Novomeský)

Opakuje sa tu aliteračné zoskupenie hlások „mrz“, ktoré má vo všeobecnosi v slovenčine negatívne, nepríjemné konotácie. Využiite týchto hláskových zoskupení je emocionálne späté s odsúdením vojny. Aliteračné prostriedky teda ie sú v tejto básni samoúčelné, ale sú pomocným komponentom tvorby významu.
Básnický preklad však musí rešpektovať hierarchizáciu prvkov básne pri preklade, čiže aliteračné prvky v origináli musia v preklade ustúpiť významovým prvkom diela. Podľa gruzínskeho teoretika Gačečiladzeho „ aliterácia nadobúda význam len vtedy, keď napomáha lepšie pochopenie myšlienky a znásobenie umeleckého dojmu“. Pravdaže, keď básnik-prekladateľ nájde možnosť využiť sémantický priestor originálu tak, aby zostali zachované prvký eufónie, zvyšuje to úroveň preloženej básne. Invenčne, so zachovaním významového epicentra a s eufonickou substitúciou, ktorá evokuje atmosféru originálu, preložil M. Válek Verlainovu báseň Jesenná pieseň.:

Les sanglots longs
des violons
de l´automne
blessent mon coeur
d´une langueur monotone.

(Doslovný preklad: Dlhé vzlyky huslí jesene rania moje srdce jednotvárnou clivotou.)

Ten nárek zlý,
keď do huslí
jeseň kvíli,
skľučuje,
srdcu je
zle v tej chvíli.

Monotónnosť, evokáciu jesenného smútku, akú francúzsky text využitím nosoviek navodzuje, využil Válek inakšie, keďže v slovenčine nosovky nemáme, a to exponovaním eufonickej skupiny „li“, ktorá plní v texte prekladu rovnakú úlohu a aj kvantitatívne je takmer ekvivalentom originálu. Navyše túto líniu „i“ vyvolávajúcu predstavu o clivom tóne huslí a vôbec jesennej nálade v slovenskom texte posilňujú kľúčové slová „kvíli“ a „chvíli“. Zaujímavé je porovnať Válkovo riešenie s českým prekladom V.

Holana:

Sám sklon a ston,
svých viol tón
podzim roní,
a duši mou
rve touhou mdlou
monotónní.

Holan využíva v našich jazykoch jediný možný ekvivalent nosoviek – spojenie „on“ a na tomto eufonickom spojení je vybudovaný preklad strofy. Porovnaním významového jadra originálu a prekladov svedčí o tom, že prekladatelia nevybočili zo sémantického priestoru francúzskej strofy. No napríkad nemecký preklad tejto strofy v preklade E. Hardta v snahe nevybočiť zo sémantiky, eufonickosť stráca. Inakšie povedané, spätosť aliteračnej výstavby s významovou zložkou verša je v každom jazyku iná a len zriedkakedy sa prekladateľovi naskytne možnosť preniesť ju do nového jazyka s rešpektovaním pôvodnej spätosti.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Rým a eufonia