Strofa bola dvoj- a štvorslabičná a verš šesť-, osem- a dvanásťslabičný. Ľudová slovesnosť využívala rýmovú asonanciu (zvukovú zhodu samohlások na konci veršov alebo rytmických celkov bez ohľadu na spoluhlásky). Je pre ňu typická variácia (zámena alebo zmena slov a obratov), amplifikácia (rozširovanie motívov), aktualizácia a modernizácia.
Umelá literatúra bola ovplyvnená ľud. slovesnosťou už v humanizme a renesancii. Vidieť to v historických spevoch Martina Bošňáka (Píseň o sigetském zámku), v ktorých využíva osemslabičný verš. Balady svojim melodickým veršom mali vplyv na ľudovú poéziu (rytierska romanca Píseň o dvúch uherských pánoch a tureckého císare dcere).
V období baroka využíval ľud. slovesnosť Hugolín Gavlovič. Vo veršovanej skladbe Valaská škola mravúv stodola sú nielen zveršované anekdoty, ale aj príslovia a porekadlá. Autor sa opiera o štylistické prostriedky ľudového hovorového jazyka.
Zbieraniu ľud. piesní sa venovali v období osvietenstva Ján Kollár a Ján Hollý, ktorí spolu vydali Písne světské lidu slovenského v Uhřích a J. Kollár sám vydal Národnie spievanky čili písně světské Slowákův v Uhřích.
Najväčší vplyv mala ľudová slovesnosť na literatúru romantizmu. Svojím odbojným obsahom, citom, piesňovým rytmom (sylabizmus) a bohatou obraznosťou ovplyvnila najmä poéziu. Štúrovci nielen zbierali ľud. slovesnosť (piesne, povesti a rozprávky), ale písali aj ponášky na ľud. piesne (S. Chalupka –Koníku môj vraný, Sen, Zrada, Junák, J. Botto – Báj na Dunaji, Povesť bez konca) a balady.
Z romantikov bol prvý J. Kráľ, ktorý písal balady, v ktorých vychádzal z ľud. slovesnosti. Vidieť to v baladách Skamenelý, Bezbožné dievky, Kríž a čiapka. Autor si vyberal z ľud. povestí len tie motívy, ktoré sú nositeľmi baladického deja (pochmúrne prostredie, záhada, tajomnosť). Svedčí o tom i balada Zakliata panna vo Váhu a divný Janko.
Dynamickosťou a baladickosťou sa vyznačujú balady Jána Bottu (Ctibor, Žltá ľalia, Margita a Besná), v ktorých využil obraznosť, melódiu i verš ľud. piesne.
V próze čerpal z ľud. slovesnosti J. Kalinčiak (miestne povesti Mních, Orava), ale nenapodobňoval ju. V povestiach nedodržiaval dobovú schému, prevzatú z ľudových rozprávok, podľa ktorej musí dobro zvíťaziť nad zlom. V jeho povestiach hynú postavy dobré i zlé (napr. Púť lásky, Milkov hrob, Bratova ruka). Príslovia, porekadlá aj hovorovú reč využil v humoristicky ladenej próze Reštavrácia. Mnohé básne J. Kalinčiaka zo začiatku tvorby, napr.