vicišpánom
Autor v diele vykresľuje vtedajšie pomery v uhorskej stolici. Je to obdobie 30. rokov 19. stor. V popredí je boj o moc medzi dvoma zemianskymi rodmi - Potockými a Bešeňovskými. Zemianske voľby autor predstavil ako komédiu, v ktorej niet ani štipky vážnosti, aká by sa v tejto záležitosti vyžadovala. Autor poukazuje na nepekné vlastnosti (opilstvo, chamtivosť, klamstvo, vydieranie, podplácanie, podvádzanie), bez ktorých sa voľby nezaobišli.
Nezvíťazil program strany ale peniaze a podvod. Reštavrácia je zrkadlom prehnitého feudalizmu, jeho predstaviteľov a ustanovení.
Hlavné postavy zemanov - nie sú schopné veľkého činu, a preto tu nie je žiaden romantický hrdina. Ich konanie vyznieva humorne a smiešne a celkový charakter dokresľujú rôzne príslovia a porekadlá. Reštavrácia je obrazom zemanov, ktorých pokladá za prežitky spoločnosti, sú príťažou pre novú budúcnosť národa.
Dejová línia je tu nie je ucelená, je oslabovaná odbočeniami, rozprávaním epizód, ktoré s hlavným dejom takmer nesúvisia. Reštavrácia nie je typickým romantickým dielom. Sú tu prvky romantizmu (prísaha a jej porušenie, trest zaň, intrigy a láska), ale namiesto skutočného boja ide len o hašterenie a namiesto veľkého konfliktu len o drobné úskoky. Jazyk diela je zaujímavý. Autor využíva slovník, frazeológiu ako charakterizačný prostriedok. Obraz zemianstva je vykreslený veľmi kriticky a presvedčivo. Upadá hospodársky i morálne. Postupne sa mení na vrstvu neschopnú povzniesť sa nad malicherné a sebecké záujmy. Jeho reprezentantom je najmä Matiáš Bešeňovský, najcelistvejšie vykreslená postava, ktorú charakterizujú slová:" Neukradnem, nemám, nezabijem, nebudem mať, a kde niet kostí, nieto sily."
- jazyk je ľudový, používa príslovia a porekadlá.
„Reštavrácia sa nedá preložiť do cudzej reči." (Ján Kalinčiak).