Prihovára sa nielen ku kňazovi, ktorý ho odprevádza na jeho poslednej ceste, ale hovorí aj k širšej pospolitosti. 7.spev: Zaznamenáva návrat k tradičnej romantickej podobe hrdinu. Jánošík stojí neohrozený pred šibenicou, a zrakom sa upiera na svojich najbližších. Príroda sa spolupodieľa na atmosfére.
8.spev: Jánošík tu nie je prítomný, ale je prítomný v rodiacich sa legendách o jeho osobe. Ľud si rozpráva o jeho pokladoch a zmŕtvychvstaní.
9.spev: Jánošík je alegorickou bytosťou, presne tak ako víla, alebo Rusalka. Je ženíchom kráľovnej víl.

Ukážky:
Dielo začína obrazom vatry a hôrnych chlapcov:
Horí ohník, horí na Kráľovej holi.
Ktože ho nakládol? – dvanásti sokoli.
Dvanásti sokoli, sokolovia biely,
akých ľudské oči viacej nevideli!
Dvanásti sokolli, sokolovia Tatier,
akoby ich bola mala jedna mater.
Hôrni chlapci sedia pri vatre, oheň- symbol slobody a odboja- slabne až nakoniec zhasína:
Už ten plamienček pomaly zhasína-
už temno, už ticho jak v stred cintorína.
A kdesi čosi zvolá ako nadzemská moc:
„Jánošík lapený! – Šuhajci, dobrú noc!“
Hrdina snívajúci o slobode – s rukami prikutými o skalu spí a v spánku je opäť slobodný:
On spí- mladý syn Tatier, zbičovaný zlostne;
tu zkovaný v okovoch, ale voľný vo sne.
Oj, spi, duša mladušká, spi pekný dlhý sen-
keď v skutku nie, svoj život skonč trbárs vo sne len.
Spí opretý na kláte, odetý do zlata,
ale na ňom nadzemská ligoce sa šata.
Tieň kríža mu na prsiach, na čele mu blesk žiari,
rúčky, nôžky krvavé- a úsmev na tvári.
Jánošíka vedú na smrť a príroda to cíti:
Vejú vetry, vetriská od západnej strany,
kam tie mraky letia jak hladní havrani?
Snáď na chraňbu slniečku? čo vy chmáry, chcete
slniečko pochovávať? a ono pri svete!
Či by ste ho za živa chceli v hrob položiť?
Nie! Z toho nič nebude- nezomrie, čo má žiť!
Bo, čo ho aj na chvíľku vložíte do jamy:
povstane, vyrúbe sa zlatými šabľami;
a potom do tej jamy- ľahnete vy sami.