Sládkovič dodal tejto postave to, čo by slovenský ľud potreboval- záujem panovníka o to, ako jeho ľud žije. Kráľ ocení čestnosť a statočnosť Martina a vernosť Eleny. Martinovi dovolí v Čiernom pluku ponechať si kroj, valašku, vrkoče a hlavne Elenu. Kráľ smúti nad stratou územia, o ktoré ho obrali počas sprisahania, ale o to vrúcnejší vzťah nadobudne k Tatrám, Váhu, Hronu.

Ukážky:
Skladba začína lyrickým opisom Poľany a Detvy, nasleduje opis Martina uprostred slovenskej prírody. Rodí sa ako syn svojej zeme:
Stojí vysoká, divá Poľana,
mať stará ohromných stínov,
pod ňou dedina Detvou volaná,
mať bujná vysokých synov:
či tých šarvancov Detvy ozrutných
Poľana na tých prsiach mohutných
nenosí a nenadája?
Alebo aspoň na tie výšiny
nehľadí dcéra tejto rodiny,
keď má porodiť šuhaja?-
Ako by Detva obrov nemala!-
Mať zrodila v poli syna,
trávovú plachtu porozvíjala,
z buka na buk ju pripína;
prvý raz oči šuhaj roztvorí,
čo vidí?- výsosť Poľany hory
a opachy nezvratných skál;
a spustí zraky prvé v doliny,
čo vidí? – hory zázračnej stíny
a prekrásnu slovenskú diaľ.
Zostať bez tradícií pre Martina znamená zostať bez koreňov.
V poslednej slohe sa básnik lúči so svojím Martinom a z jeho slov pochopíme i cieľ umeleckej tvorby:
No, dobre sa maj, druh môj srdečný!
Spevca rodinná postava!
Z nízkosti takto tvorí duch večný
trón, kde si sláva sedáva:
rod môj, ty ľúb si svojho Detvana,
v ňom duša tvoja je zamaľovaná,

zhrej obrazom tým, čo schladlo!
Kde bujné v duši rastú zárody,
tam pyramída vstáva slobody-
a to je naše zrkadlo.


Ľudovít Štúr (1815-1856)
Ako ideový vodca revolučného hnutia vystupoval proti národnému útlaku a presadzoval myšlienku slovanskej vzájomnosti. Hoci poézia nebola jeho hlavnou doménou, už v prvej básnickej zbierke Dumky večerní sa vyznal z odhodlania bojovať za Slovákov i za cenu života.