Janko Kráľ (1822-1878)
Je najrevolučnejším básnikom romantizmu. V básňach revolučných rokov Krajinská pieseň, Jarná pieseň vyzýva do boja za národnú a sociálnu slobodu. Sklamanie z priebehu revolúcie vyjadril v básni Šahy, v ktorej sa lúči so svojimi nádejami.
Najväčší ohlas mala balada Zakliata panna vo Váhu a divný Janko. Konflikt balady spočíva v túžbe po veľkom čine, ktorý hrdina nemôže vykonať. Veľký hrdina Janko, nespokojenec, ktorý chce oslobodiť zakliatu pannu hynie vo vlnách Váhu. Oslobodenie zakliatej panny alegoricky znamená príchod slobody. V úvahovej časti autor opisuje spoločenské problémy a poukazuje, ako ich prežíva jednotlivec. Svoju revolučnosť aktualizuje Janko Kráľ v básňach s jánošíkovskou tematikou Janko žobrák, Zbojníkova balada, Výlomky z Jánošíka. Jánošík v nich vystupuje ako burič v povstaní roľníkov na východnom Slovensku a autor verí v príchod novodobého Jánošíka, pod vedením ktorého by povstal celý slovenský ľud.

ZAKLIATA PANNA VO VÁHU A DIVNÝ JANKO
Romantický hrdina sa nechce zmieriť so stavom sveta, porušuje všeobecne uznávané normy, vykoná veľký čin v prospech iného (človeka, národa)
Útvar: subjektivizovaná balada
Okrem epickej postavy (divný Janko) ja v básni prítomný lyrický hrdina (autor), ktorý vypovedá o svojich životných pocitoch, vzťahu k domovu atď.
Kompozícia: balada sa člení na tri časti
1.časť- Báseň sa začína lyrickými časťami, v ktorých autor vyjadruje neustály pocit nepokoja, prenasledovania. Lyrický je aj opis rodného Považia, prírodné scenérie, ktoré korešpondujú a citovým stavom epického hrdinu. 2.časť-je text balady ľudového typu s kompozícoiu:
-povera o zakliatej panne o sviatku vstúpenie
-gradácia deja (večer) a junák sa rozhodne pre čin
-junák sa vrhá do vĺn a zomiera
3.časť-je zvestovanie pastierika, že Janík je mŕtvy, opis ležiaceho Janka na brehu Váhu.
Postava:
Charakteristika divného Janka je niektorými literárnymi teoretikmi považovaná za
samocharakteristiku Janka Kráľa.
Divný Janko je typ romantického hrdinu- odlišuje sa od dedinčanov svojou výlučnosťou a dobrovoľnou samotou. Je hrdý, smelý, ukrutný. Nikomu nevyká. Ťažko jeho správanie ovplyvniť, pretože sa nebojí hnevu a nestojí o lásku. U ľudí vzbudzuje nenávisť a odpláca nenávisťou. Svoj život si neváži.
Je sám, nemá kamarátov a k rodine je nevrlý. Má taký intenzívny pocit smútku, že ho môže ťažko uniesť a nepomôže mu ani plač.
Večer na Vstúpenie dozrie v ňom rozhodnutie odkliať zakliatu pannu.

Janko si však neprevrátil vrecko a preto umiera, tak ako v reálnom svete umreli, boli uväznení alebo prenasledovaní tí, ktorí napriek nevyzretým podmienkam bojovali za práva svojho národa.

Ukážky:
1.časť:Lyrický subjekt hovorí o svojom živote, má pocit, že život mu nedopraje ani jednu pokojnú chvíľu:
Často blúdim, táram sa celý boží deň,
hľadajúc kolenačky aspoň dáky kameň,
na ktorý by si oprel boľavú hlavičku
a zadriemal zmorený aspoň len trošičku.
Ale čo je nemožnô, to ani nehľadaj,
pokoja mať nemôžeš, všetko kričí: hybaj!
Odzadu plameň čierny ako plameň tečie,
spredu ma dač nasilu temer ťahá, vlečie!
Opisuje kraj v ktorom žije ako kraj oviec, ale i zbojníkov medzi ktorými niet nenávisti ani súperenia. V dolinke pri Váhu žije rodinka. Manželia prejdú mnohými skúškami a majú len jediného syna- divného Janka.

2.časť:autor stručne vysvetlí poveru, ktorá sa viaže na sviatok Vstúpenia. Mnoho ľudí už videlo pannu, dokonca tvrdili, že vyšla na breh a jedného vartáša zahrdúsila. Ľudia z nej majú veľký strach.

Paholok, čo kone zdochnú,
čo ho gazda zabije-
ani na krok- a radšej sa
predkom v krčme opije.
Dej začína gradovať, Váh začína byť nepokojný. Je polnoc a junák vykoná svoj čin:
Junák na holé kľakne kolená,
zaspieva Bohu pesničku -
krížom sa žehná, na nebo pozrie
a bozká čiernu zemičku.

ešte sa krížom tri ráz prežehná,
pobozká krížik, pátričky –
vtom „Amen!“ povie a z brehov hodí
sa do vzbúrenej vodičky.

Čľup – voda berie, pred sebou hrnie,
mladého Janka zakryje
a do samého bieleho rána
vlnami hučí a vyje.

3.časť: Pastierik na úsvite prináša smutnú novinu. Zastal uprostred dediny a zatrúbil, aby všetkých zobudil:
Videl som sokola, videl som zbitého:
videl som Janíčka na brehu mŕtveho.
Išiel Janík, išiel paničku odklínať-
ale nemal šťastia, musel tam zakapať.
Do vodičky skočil, múď si neprevrátil –
Janík mladuštičký svoj život utratil.
Janík leží mŕtvy pod smrečinou, konečne pokojný, a načúva tichému šuchotu svrčín.

Samo Chalupka (1812-1883)
Hrdinstvo slovenského ľudu, jeho lásku k domovine a odpor k násiliu vyjadril v básňach Turčín Poničan , Boj pri Jelšave, Branko. Mali protitureckú tematiku. V básniach s Jánošíkovskou tematikou Junák, Likavský väzeň, Kráľohoľská, sa spája myšlienka sociálnej spravodlivosti a národnej rovnoprávnosti. Autor sníva o tom, ako sa Jánošíková družina rozrastá v šíky bojovníkov za slobodu.
Jeho vlastenecké cítenie spojené s nadšením pre boj za národnú slobodu a odstránenie útlaku človeka bolo zhrnuté v epickej básni Mor ho! Autor zobrazuje slovenský kraj, zvažujúci sa od Tatier k Dunaju, tábor Rimanov, pyšného cisára s jeho vojskom a družinu slovenských poslov, ktorí prišli ponúknuť mier. Hrdý cisár odmieta dary s vyhrážkou, že zotročí celý národ. Junáci sa vrhli naňho s výkrikom Mor ho! V boji proti presile všetci padli, ale cisár je zahanbený, vidí hromady svojich mŕtvych vojakov. Slovenskí junáci zomierali za vznešené ideály – mier, sloboda a rovnosť a stali sa morálnymi víťazmi.
V básni stoja proti sebe dva protikladné svety. Krásna vlasť s hrdými obyvateľmi a na druhej strane násilní, výbojní dobyvatelia, ktorí chcú náš národ zničiť.

Slovenskí junáci predstavujú ideál obetavosti v boji za slobodu národa. Záverečné verše sú priamou výzvou do boja. MOR HO!
Odsudzuje zotročovanie a hanobenie malých národov, oslavuje slobodu, rovnosť medzi ľuďmi a lásku k svojmu národu
Útvar: hrdinská epická skladba
Kompozícia: Skladba má jednoduchú dejovú líniu. Príchod slovenskej družiny k Dunaju, vyjednávanie s cisárom, boj a smrť bojovníkov. Dejovú líniu prerušujú opisy družiny, lyrický opis slovenskej krajiny a charakteristika Slovákov.
Zvláštnosťou je poňatie družiny ako kolektívneho hrdinu, všetci členovia naraz oslovujú cisára. Pokrik Mor ho! Zaznieva na niekoľkých miestach textu ako dramatizujúci prvok.

Ukážky:
Príchod slovenských bojovníkov:
Zleteli orli z Tatry, tiahnu na podolia,
ponad vysoké hory, ponad šíre polia;
preleteli cez Dunaj, cez tú šíru vodu,
sadli tam za pomedzím slovenského rodu.
Lyrický opis rímskeho tábora:
Duní Dunaj a luna za lunou sa valí:
nad ním svieti pevný hrad na vysokom brali.
Pod tým hradom Riman- cár zastal si táborom:
belia sa rady šiatrov ďalekým priestorom.
Opis slovenských mládencov:
Pobelavé kaderie šije im otáča,
modré ich oči bystro v okolo si páča.
Rastom sú ako jedle, pevní – ani skala:
zdalo by sa ti, že ich jedna mater mala.
V ďalších veršoch bola vyjadrená mierumilovnosť a pohostinnosť Slovákov a myšlienka rovnosti medzi ľuďmi, ako i odpoveď cára:
„Vedz, že som pán Rímu, a Rím je pán svetu:
To moja cárska vôľa; to vám na odvetu.“
Nasleduje hnev cára a odpoveď slovenských mládencov, neskôr dejový opis bitky, posledný pohľad na svoj rodný kraj. Mládenci umierajú za svoj národ:
Hynú i naši, hynú, ale sťa víťazi!
Žiadna rana zvuk bôľu z úst im nevyrazí;
vďačne lejú vernú krv po osudnom poli;
oj, veď padnúť za národ – oj, veď to nebolí!
Boj stíchne, ale neprežije ani jeden, aby zvestoval, že padli všetci za česť rodu:
Kde naši? Hojže, Tatro, jasných orlov mati!
Nikdy sa tá tvoja Detva už nevráti.
Cár zvíťazil nad slabším a nevinným, ale morálne víťazstvo mu nepatrí.

Ján Botto (1829-1881)
Námetmi tvorby Bottu sú obetavosť za ciele slobody a sociálnej spravodlivosti a ľudovosť.Romantické revolučné nadšenie vyjadril v básni K mladosti. V alegorickej básni Báj na Dunaji predstavuje hrdinského junáka, ktorý z vĺn Dunaja oslobodí bielu húsku a tá sa mení na bielu pannu. V junákovi zobrazil Ľ.Štúra a v bielej húske slovenčinu a slovenský národ. V básni Orol veští príchod hrdinu, schopného i najväčšej obete pre ľud.

Ideami viery vo víťazstvo spravodlivosti sú balady Žltá ľalia, Ctibor, Margita a Besná.
Vrcholným dielom J. Bottu je lyricko–epická skladba Smrť Jánošíkova. Predstavuje v nej Jánošíka ako prejav túžby ľudu po národnej slobode, ako postavu, v ktorej stelesnil ľudový odboj proti feudalizmu. Hoci Jánošík zomiera, Botto budí vieru, že raz príde bohatier boží , ktorý pošliapaný zákon vyzdvihne. Záver básne je alegorický. Kráľovná víl predstavuje symbol slobody a spev družíc je spevom o slobode (zlý svet padne na kolená a náš národ vstane!)
Romantický konflikt je medzi túžbami, snami a tvrdou realitou, ktorá ich nedovolí uskutočniť.

SMRŤ JÁNOŠÍKOVÁ
Útvar: lyricko-epická skladba, autorom nazvaná romancou
Kompozícia: básnická skladba sa skladá z úvodu (predspevu) a deviatich spevov. Nachádza sa princíp protikladov, napr. prvý spev, ktorý je rámcovaný motívom vatry. V úvode žiariaca-v závere zhasínajúca, sloboda v prírode- štyri steny temnice, skutočnosť- alegória.
Postava:
Jánošík je v prvých spevoch predstaviteľ protifeudálneho odboja, postupne sa však mení na romantického hrdinu a bojovníka za práva slovenského národa, a v poslednom speve je alegorickou bytosťou.
1.spev: Jánošík svojím výzorom, vlastnosťami zodpovedá ľudovej tradícii. Má nezvyklé oblečenie- červený dolomán a zelenú košieľku, a zbraň. Je prísny k bohatým a láskavý k poddaným, družina je mu oddaná.
2.spev:Jánošík má nadprirodzené schopnosti, presne podľa ľudovej rozprávky. Je nezraniteľný. Po zlapaní sa Jánošík väzniteľov pýta, koľko rokov oni zdierajú ľud, keď jeho idú súdiť za sedem rokov zbojníctva. Hrdo odmieta si vykúpiť slobodu zlatom zo svojich bájnych pokladov.
3.spev: Postava Jánošíka je pasívna, svoj žiaľ vypovie dievčina- duša ľudu.
4.spev: Jánošík je romantickým hrdinom, trpiacim protikladom sna a skutočnosti. Vo sne je voľný- v skutočnosti je pripútaný o skalu. Ale i v tejto situácii je nezlomený: „rúčky, nôžky krvavé – a úsmev na tvári.“
5.spev: Postava prechádza ďalšou zmenou- ústa väzňa vypovedajú slová štúrovcov a národných buditeľov. Jánošík obžalúva súčasnú situáciu- príkaz ministra Bacha v období revolúcie
v rokoch 1848/49. Jánošík presne formuluje, za čo ho idú potrestať: „Preto, že som ťa schytil, keď ťa psi trhali, i vyniesol omdletú medzi Tatier skaly.“ To už nehovorí zbojník, ktorý bohatým bral a chudobným dával, ale ten kto na poslednú chvíľu oživil národnooslobonecké hnutie.
6.spev:Jánošík v ňom stojí ako duchovný vodca ľudu, ktorý sa cíti zodpovedný za osud ľudu. Má schopnosť analyzovať situáciu.

Prihovára sa nielen ku kňazovi, ktorý ho odprevádza na jeho poslednej ceste, ale hovorí aj k širšej pospolitosti. 7.spev: Zaznamenáva návrat k tradičnej romantickej podobe hrdinu. Jánošík stojí neohrozený pred šibenicou, a zrakom sa upiera na svojich najbližších. Príroda sa spolupodieľa na atmosfére.
8.spev: Jánošík tu nie je prítomný, ale je prítomný v rodiacich sa legendách o jeho osobe. Ľud si rozpráva o jeho pokladoch a zmŕtvychvstaní.
9.spev: Jánošík je alegorickou bytosťou, presne tak ako víla, alebo Rusalka. Je ženíchom kráľovnej víl.

Ukážky:
Dielo začína obrazom vatry a hôrnych chlapcov:
Horí ohník, horí na Kráľovej holi.
Ktože ho nakládol? – dvanásti sokoli.
Dvanásti sokoli, sokolovia biely,
akých ľudské oči viacej nevideli!
Dvanásti sokolli, sokolovia Tatier,
akoby ich bola mala jedna mater.
Hôrni chlapci sedia pri vatre, oheň- symbol slobody a odboja- slabne až nakoniec zhasína:
Už ten plamienček pomaly zhasína-
už temno, už ticho jak v stred cintorína.
A kdesi čosi zvolá ako nadzemská moc:
„Jánošík lapený! – Šuhajci, dobrú noc!“
Hrdina snívajúci o slobode – s rukami prikutými o skalu spí a v spánku je opäť slobodný:
On spí- mladý syn Tatier, zbičovaný zlostne;
tu zkovaný v okovoch, ale voľný vo sne.
Oj, spi, duša mladušká, spi pekný dlhý sen-
keď v skutku nie, svoj život skonč trbárs vo sne len.
Spí opretý na kláte, odetý do zlata,
ale na ňom nadzemská ligoce sa šata.
Tieň kríža mu na prsiach, na čele mu blesk žiari,
rúčky, nôžky krvavé- a úsmev na tvári.
Jánošíka vedú na smrť a príroda to cíti:
Vejú vetry, vetriská od západnej strany,
kam tie mraky letia jak hladní havrani?
Snáď na chraňbu slniečku? čo vy chmáry, chcete
slniečko pochovávať? a ono pri svete!
Či by ste ho za živa chceli v hrob položiť?
Nie! Z toho nič nebude- nezomrie, čo má žiť!
Bo, čo ho aj na chvíľku vložíte do jamy:
povstane, vyrúbe sa zlatými šabľami;
a potom do tej jamy- ľahnete vy sami.

Po siedmich rokoch víly, rusalky, družice stroja sobáš Jánošíka a kráľovnej víl:
Pôjdeme my na ten sobáš
v žiare slnka, v hromov hluku,
ponad svetom, Janík, podáš
bielej kráľke pravú ruku.
Zaznie pieseň oslávenia,
rozlejú sa zemou zore;
zlý svet padne na kolená-
a národ náš vstane hore!-
Ľudové slova a zdrobneniny: Janíček, zbojníček
Metafora: Slnce v zlatej kolíske nad horou umiera.
Prirovnanie: Obloha v ťažkom smútku sa zohýňa sťa mať biedna nad rakvou svojho jediného
syna.
Epiteton: Ťažký smútok...
Alegória (inotaj): celý deviaty spev.
Epizeuxa (opakovanie tých istých slov za sebou):Padá rosa padá, Zabíjal som ja zabíjal.
Hyperbola (zveličovanie): Hoj, a keď nad hlavou palošík im blysne: to až hen v Budíne srdce pánom stisne!

Andrej Sládkovič (1820-1872)
Romantický ideál slovenskej dievčiny nachádzame v lyricko- epickej skladbe Marína, v ktorej dokázal spojiť lásku k žene s láskou k vlasti. Báseň je oslavou krásy, lásky k Maríne a k Slovenku a mladosti. Autor nenasleduje svoju milú do ríše víl, zrieka sa jej pre lásku k životu a národu. Toto dielo sa považuje za ústredné dielo slovenského romantizmu. Štúr prijal skladbu s nevôľou, pretože ľúbostnú tému považoval za málo vlasteneckú. Andrej Sládkovič písal príležitostné básne Nehaňte ľud môj kde vyjadruje lásku
k slovenskému národu, Svätomartiniáda kde opísal Memorandové zhromaždenie v Martine.
V lyricko- epickej skladbe Detvan Sládkovič zvýraznil morálne sily uvedomelého ľudového hrdinu. Báseň sa skladá z piatich spevov (Martin, Družina, Slatinský jarmok, Vohľady, Lapačka) a odohráva sa v čase panovania Mateja Korvína. Martin je spočiatku iba synom nespútanej prírody, ale postupne s vývinom udalostí vyjadruje odpor k násiliu, má zmysel pre spravodlivosť a stáva sa uvedomelým bojovníkom za slobodu. Jeho malebný zjav a zdravá životnosť sú znakmi romantického hrdinu. Celou básňou sa tiahne ako zlatá niť oslava
slovenského ľudu, v ktorom autor vidí záruku budúcnosti. Autor sa prejavuje ako hrdý vlastenec, ktorý sa kriticky pozerá aj na cudzinu. Súčasne sú tu ešte romantické vzťahy medzi panovníkom (kráľ Matej) a ľudom. DETVAN:
Na príbehu z 15. storočia vysloví básnik svoje názory na slovenský ľud a vieru v budúcnosť slovenského národa. Ospieva krásu slovenskej prírody a krásu čistého ľudového charakteru.
Útvar: lyricko- epická skladba, označovaná aj ako žánrový idylický epos
Kompozícia: skladá sa z piatich spevov
1. Martin
2. Družina
3. Slatinský jarmok
4. Vohľady
5. Lapačka
Epická zložka: je súbor niekoľkých dejových epizód( únos Eleny, zabitie sokola) a žánrových
obrázkov z prostredia prírody a vidieka( tanec na lúke, hostina pri vatre)
Lyrická zložka: lyrické opisy kraja nad Poľanou, reflexie o vlastnostiach slovenského ľudu a o jeho perspektívach.
Postavy:
Martin Hudcovie je netradičná romantická postava, bez konfliktov a protikladov. Jediným romantickým prvkom je to, že pociťuje v duši nedefinovanú túžbu stať sa slávnym a nechá sa viesť hlasom svojho srdca. Je ideálnym predstaviteľom slovenského ľudu, od prvej chvíle je zžitý s prírodou. Pochádza zo sedliackeho rodu a má láskavých rodičov. Je čestný, statočný a trestá násilie a nespravodlivosť. V citoch je priamy, verný Elene i kráľovi. Elena je krásne dievča, poslušná dcéra a milujúca žena, rázne odmietla nadbiehanie neznámeho
muža.

Kráľ Matej je idealizovaná historická postava.

Sládkovič dodal tejto postave to, čo by slovenský ľud potreboval- záujem panovníka o to, ako jeho ľud žije. Kráľ ocení čestnosť a statočnosť Martina a vernosť Eleny. Martinovi dovolí v Čiernom pluku ponechať si kroj, valašku, vrkoče a hlavne Elenu. Kráľ smúti nad stratou územia, o ktoré ho obrali počas sprisahania, ale o to vrúcnejší vzťah nadobudne k Tatrám, Váhu, Hronu.

Ukážky:
Skladba začína lyrickým opisom Poľany a Detvy, nasleduje opis Martina uprostred slovenskej prírody. Rodí sa ako syn svojej zeme:
Stojí vysoká, divá Poľana,
mať stará ohromných stínov,
pod ňou dedina Detvou volaná,
mať bujná vysokých synov:
či tých šarvancov Detvy ozrutných
Poľana na tých prsiach mohutných
nenosí a nenadája?
Alebo aspoň na tie výšiny
nehľadí dcéra tejto rodiny,
keď má porodiť šuhaja?-
Ako by Detva obrov nemala!-
Mať zrodila v poli syna,
trávovú plachtu porozvíjala,
z buka na buk ju pripína;
prvý raz oči šuhaj roztvorí,
čo vidí?- výsosť Poľany hory
a opachy nezvratných skál;
a spustí zraky prvé v doliny,
čo vidí? – hory zázračnej stíny
a prekrásnu slovenskú diaľ.
Zostať bez tradícií pre Martina znamená zostať bez koreňov.
V poslednej slohe sa básnik lúči so svojím Martinom a z jeho slov pochopíme i cieľ umeleckej tvorby:
No, dobre sa maj, druh môj srdečný!
Spevca rodinná postava!
Z nízkosti takto tvorí duch večný
trón, kde si sláva sedáva:
rod môj, ty ľúb si svojho Detvana,
v ňom duša tvoja je zamaľovaná,

zhrej obrazom tým, čo schladlo!
Kde bujné v duši rastú zárody,
tam pyramída vstáva slobody-
a to je naše zrkadlo.

Ľudovít Štúr (1815-1856)
Ako ideový vodca revolučného hnutia vystupoval proti národnému útlaku a presadzoval myšlienku slovanskej vzájomnosti. Hoci poézia nebola jeho hlavnou doménou, už v prvej básnickej zbierke Dumky večerní sa vyznal z odhodlania bojovať za Slovákov i za cenu života.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Romantické ideály v tvorbe štúrovcov