Najdôležitejšie však bolo, že sa v nás prebudil silný, užitočný pocit spolupatričnosti, ktorý sa potom v poli vystupňoval na to najlepšie, čo vojna priniesla: na kamarátstvo!“ (6) Pred odchodom na front sa s ním večer potme porátali. Neskôr sa s ním stretli aj na fronte, kde sa už nenechali od neho komandovať a prevyšovali ho svojimi činmi, keď išlo do tuhého.
Ich rozhovory sa však často uberajú aj vážnym smerom, o ich možnostiach: „Albert to vysloví. „Vojna nás pokazila pre všetko.“ Má pravdu. Nie sme viac mládež. Nechceme už dobyť svet. Sme utečenci. Utekáme pred sebou. Pred vlastným životom. Mali sme osemnásť rokov a začínali sme milovať svet a bytie, museli sme však na to strieľať. Prvý granát, čo vybuchol, trafil naše srdce. Sme odrezaní od aktivity, od úsilia, od pokroku. V to už neveríme. Veríme vo vojnu.“ (7), o budúcnosti: „Viem, že všetko, čo sa dnes, kým je vojna, prepadá do nás ako kamene, sa po vojne opäť prebudí, a až potom začne roztržka na život a na smrť. Dni, týždne, roky strávené tu vpredu sa ešte raz vrátia, a naši mŕtvi kamaráti potom vstanú a budú pochodovať s nami; v hlavách budeme mať jasno, budeme mať cieľ, a tak budeme pochodovať, naši mŕtvi kamaráti s nami, frontové roky za nami – proti komu, proti komu? (8), o schopnostiach: „Lebo to vieme: hrať v karty, kliať a bojovať. Neveľa na dvadsať rokov – priveľa na dvadsať rokov.“ (9), o nich: „Sme opustení ako deti a skúsení ako starí ľudia,
sme suroví a smutní a povrchní – myslím, že sme stratení.“ (10) a o cieľoch: „Ale keď sa z toho dostanem, kamarát, budem bojovať proti tomu, čo nás oboch zničilo: tebe život a mne? Aj mne život. Sľubujem ti to kamarát. Nikdy viac sa to nesmie opakovať.“ (11) Vyskytuje sa tu veľa úvah, hlbokých a beznádejných a predovšetkým zaujímavých pre čitateľa. Pokojnejšie chvíle sa striedajú s hukotom, strachom a hrôzou na fronte. Paul rozpráva o všetkom, čo zažívajú, čo vidia. Opisy sú reálne, dosť krvavé a hrôzostrašné: „Hrmenie kanónov silnie, mení sa v jediné temné dunenie a znova sa rozpadá na samostatné výbuchy. Salvy guľometov sucho praskajú. Vzduch nad nami je plný neviditeľného zhonu, zavýjania, piskotu a sykotu. Sú to menšie kalibre. Medzitým ale hučia nocou ako orgán aj veľké debny, najťažšie kusy, a dopadajú ďaleko za nás.