Chraptivo, vzdialene ručia, ako jelene v ruji, a letia svojou dráhou vysoko nad zavýjaním a piskotom menších a ťažkých kalibrov.“ (12) Vykresľuje ako sa vojaci menia na zvery bez myšlienok, majú len pud sebazáchovy, ktorý im pomáha prežiť a riadi všetko, čo robia: „Praskot ručných granátov vniká mocne do našich rúk, do našich nôh; bežíme prikrčení ani mačky, zaplavení vlnou, čo nás unáša, ktorá z nás robí surovcov, zákerníkov, vrahov, pre mňa za mňa hoci diablov, vlnou, čo znásobuje našu silu v strachu, zúrivosti a túžbe po živote, ktorá hľadá našu záchranu a bojuje za ňu. Keby z druhej strany prichádzal tvoj otec, neváhal by si hodiť mu granát do pŕs!“ (13) Boj o život je prirodzený a predsa niekedy až neuveriteľný: „Pre nikoho neznamená zem toľko ako pre vojaka. Keď sa na ňu pritláča, dlho, silno, keď sa tvárou a údmi v smrteľnej úzkosti pred paľbou hlboko do nej zarýva, vtedy je jeho jediným priateľom, bratom, matkou, stená svoj strach a výkriky do jej mlčania a bezpečia, a zem ho prijíma a prepúšťa do nových desať sekúnd behu a života, schmatne ho znova, a niekedy navždy.“ (14) Uchvacujúci a naturalistický je aj opis zranených koní: „Krik neustáva. To nie sú ľudia, tí nemôžu tak strašne kričať. Kat povie: „Zranené kone.“ Ešte som nikdy nepočul revať kone, je to neuveriteľné. Žiaľ sveta, muky tvorstva, divoká, hrôzostrašná bolesť znie v tom kriku. ...Vstávame a hľadáme, kde sú kone. Keby sme ich zbadali, hádam by to nebolo také ťažké. Mayer má ďalekohľad. Vidíme tmavú skupinu, sanitárov s nosidlami a čierne zvíjajúce sa väčšie hromady. To sú zranené kone. Nie však všetky. Podaktoré cválajú v diaľke, klesajú a bežia ďalej. Jeden s rozpáraným bruchom, črevá vlečie za sebou. Zamotá sa do nich, padá a opäť vstáva. ...Posledný kôň sa vzoprie na predné nohy a krúti sa v sede ako motovidlo, má asi rozdrúzganú chrbticu. Beží k nemu vojak a zastrelí ho. Kôň sa pomaly, pokorne zosúva na zem.“ (15)
Keď Paul dostane dovolenku a príde domov, cíti sa tam akosi cudzo: „Už sa tu nevyznám, je to cudzí svet.“ (16) Nie je mu tam veľmi dobre. Ľudia nechápu, čo sa na fronte deje a jemu sa o tom nechce rozprávať. Tých pár dní je preňho ako vytrhnutie z pekla, do ktorého sa musí zase vrátiť: „Na čo je dovolenka? Iba človeka vykoľají, a potom je všetko oveľa ťažšie.“ (17) Jeho matka je chorá a veľmi ťažko sa vyrovnáva s tým, že musí odísť: „Ach mama, mama, ako pochopiť, že musím preč od teba, kto iný ak nie ty, má na mňa právo. Ešte tu sedím a ty ležíš, máme si toho toľko povedať, nikdy však nebudeme môcť.. Nemal som sem chodiť. Vonku som bol často ľahostajný a bez nádeje - už nikdy nebudem môcť byť taký. Bol som vojak a teraz nie som nič, iba bolesť nad sebou samým, nad matkou, nad všetkým, čo je také bezútešné a bez konca. Nikdy som nemal chodiť na dovolenku." (18)
Po dovolenke ho odvelili slúžiť do tábora Rusov. Paul sucho komentuje, ako vyzerajú zajatci, nevyjadruje priamo ľútosť nad nimi, skôr sa len zamýšľa nad spojitosťou medzi zajatcami a vojakmi: „Sú ľudskejší a takmer by som uveril, že jeden k druhému aj bratskejší ako my.