Je to však možno iba preto, lebo sa cítia nešťastnejší ako my. Pritom vojna sa pre nich skončila.. Neviem o nich nič, iba to, že sú zajatci, a práve to je otrasné. Ich život je bezmenný a bez viny. Keby som vedel o nich viac, ako sa volajú, ako žijú, čo očakávajú, čo ich trápi, tak by môj otras mal zmysel a mohol by sa zmeniť na súcit. Teraz však cítim nad nimi iba bolesť živého tvora, strašnú zádumčivosť života a ľudskú nemilosrdnosť.“ (19)
Veľmi zaujímavá je časť, keď sa Paul po neúspešnej prieskumnej akcii ocitne v kráteri a spadne k nemu nepriateľský vojak. Najprv ho v strachu dobodá malou dýkou, potom sa pokúša pomôcť mu, ale on nakoniec zomrie. Paul si predstavuje, aký mal asi život pred vojnou, či mal rodinu, ženu, aký bol. Najprv chce jeho rodine napísať, ale nakoniec túto myšlienku zavrhne. Prihovára sa mu a prosí ho o odpustenie: „Kamarát, nechcel som ťa zabiť. Keby si sem skočil ešte raz, neurobil by som to, ak by si bol aj ty rozumný.. Teraz vidím však, že si človek ako ja. Myslel som na tvoje ručné granáty, na tvoj bodák a na tvoje zbrane – teraz vidím tvoju ženu, tvoju tvár a to, čo máme spoločné. Odpusť mi, kamarát! Vidíme to vždy priveľmi neskoro.“ (20) Keď rozpráva Katovi čo sa odohralo, nevie pochopiť svoje duševné rozpoloženie. Pri strážení dediny majú dobrú príležitosť poriadne sa najesť a urobia si hody. Potom však dedinu ostreľujú a Paula a Kroppa postrelia do nohy. Idú spolu do lazaretu. Paul má šťastie a pomaly sa lieči, ale Kroppovi museli nohu amputovať. Berie to veľmi ťažko. Paul sa zamýšľa nad zmyslom vojny: „Som mladý, mám dvadsať rokov, zo života však nepoznám nič, iba zúfalstvo, smrť, strach a najnezmyselnejšie povrchnosti s priepasťou utrpenia. Vidím, ako sa proti sebe ženú národy, ktoré sa mlčky, nevedome, pochabo, poslušne, nevinne zabíjajú. Vidím, že najmúdrejšie mozgy sveta vynachádzajú zbrane a slová, aby sa to všetko robilo ešte rafinovanejšie a trvalo ešte dlhšie. A tak to vidia všetci v mojich rokoch, tu aj na druhej strane, na celom svete, prežíva to so mnou celá moja generácia. Čo urobia naši otcovia, keď raz povstaneme, predstúpime pred nich a budeme žiadať vyúčtovanie? Čo očakávajú od nás, keď skončí vojna? Roky bolo naším zamestnaním zabíjanie - bolo to naše prvé zamestnanie. Naše vedomosti o živote sa obmedzujú na smrť. Čo sa potom má ešte stať? Čo z nás má byť?“ (21)
Veľmi dojímavý je záver diela, keď je Kat ranený. On zostal jediný živý z Paulových priateľov, preto riskuje svoj život, aby ho zachránil.