Kým ho nesie rozprávajú sa o tom, čo prežili, Paul mu dáva svoju adresu, aby sa potom mohli opäť stretnúť. „Aký som opustený, hoci ešte sedí pri mne. Mám si rýchlo streliť do nohy, aby som mohol zostať s ním?“ (22) Keď dorazí na stanovište sanitárov s Katom na chrbte, povedia mu, že je mŕtvy. Kým ho niesol, črepina ho trafila do tyla. Zostal sám. Na jeseň je jasné, že vojnu prehrajú a on si nevie predstaviť život vo svete, v ktorom predtým nemal miesto. Aj on nakoniec padne, možno smrť preňho bola vykúpením: „Padol v októbri 1918, jedného dňa, čo bol na celom fronte taký pokojný a tichý, že sa správa z bojiska obmedzila iba na vetu: Na západe nič nové.. Padol dolu tvárou, ležal na zemi, akoby spal. Keď ho obrátili, videli, že sa dlho netrápil. V tvári mal taký pokojný výraz, akoby bol takmer spokojný s tým, že sa to tak skončilo.“ (23)



Hemingway nastúpil v roku 1918 do ambulantskej jednotky a bol prvým Američanom zraneným na talianskom fronte. Do literatúry vstúpil poviedkami. To, že ide o talentovaného spisovateľa „ešte presvedčivejšie vyplynulo z románu Zbohom zbraniam“ (24) (v origináli A Farewell to Arms vyšlo v roku 1929). Je to autorove zúčtovanie sa so skúsenosťou v 1. svetovej vojne. Námetom románu je ľúbostný príbeh Fredericka Henryho, amerického dobrovoľníka na talianskom fronte, a zdravotnej sestry, Angličanky Catherine.
Dej sa odohráva na rakúsko – talianskom fronte. Začína za frontovou líniou, kde sa zoznamujeme s najhlavnejšími postavami. Frederickovi predstaví jeho priateľ Rinaldi mladú anglickú ošetrovateľku Catherine. Začnú sa stretávať častejšie, ale pre Fredericka to zatiaľ nič neznamená. Charakter vojny spoznávame pri stručných opisoch prostredia a jeho zmien: „Zdalo sa, že všetko sa zlepšilo, kým som bol preč. Počul som, že opäť bude ofenzíva. Divízia, ku ktorej sme patrili, má zaútočiť na jednom úseku hore na rieke a major mi povedal, že sa budem musieť postarať, kde za útoku umiestniť stanovištia.“ (25) Večer sa chlapi stretávajú pri večeri, trochu si vypijú a rozprávajú. Henry bol jeden z tých slušnejších, preto si celkom dobre rozumel s kurátom. Z ich rečí sa dozvedáme niečo viac o vojenskom živote: „Boli ste tam, tenente, keď nechceli útočiť a odstrelili každého desiateho?“ .. „Keby nikto nechcel útočiť, bolo by po vojne.“ (26) a o ich názoroch: „Nič nie je také zlé ako vojna. My v motorových ambulanciách si vôbec nevieme predstaviť, aké je to zlé. Až si ľudia uvedomia, aké je to zlé, už nebudú môcť nič vykonať, aby to zastavili, lebo sa zbláznia. Sú takí ľudia, čo si to nikdy neuvedomia.