Nedíval som sa na nich, ako ho strieľajú, ale výstrely som počul. Vyšetrovali už iného.. Kričal, keď mu čítali rozsudok v bloku papiera, a vyšetrovali už ďalšieho, keď ho strieľali. (34) Frederick rozumel, o čo ide, ale zdalo sa mu to absurdné: „Ja som zrejme bol Nemec v talianskej uniforme. Bolo mi jasné, ako im pracuje mozog.. Boli to všetko mladíci a zachraňovali vlasť.“ (35) V nestráženej chvíľke sa rozhodol ujsť: „Skrčil som sa, pretisol pomedzi dvoch vojakov a bežal som k rieke, hlavu sklonenú. Na brehu som sa potkol a s čľapotom spadol do vody.. Keď som utekal a keď som sa prvý raz vynoril, strieľali po mne.“ (36) Dezertoval: „Už to máš z krku. Už nemám nijaké záväzky. Keby predavačov po požiari v obchodnom dome strieľali, pretože rozprávajú s prízvukom, s ktorým vždy rozprávali, potom by sa iste od nich nežiadalo, aby sa vrátili, až sa obchodný dom otvorí a opäť začne predávať.“ (37)
Po dlhom unášaní prúdom sa dostal na breh. Naskočil na okoloidúci vlak a vo vozni s delami sa odviezol až do Milána. Tam zistil, že Catherine odišla do Stresy. Kamarát mu požičal nejaké civilné šaty a on už nebol vojak: „Usiloval som sa zabudnúť na vojnu. Uzavrel som separátny mier.“ (38) Išiel do Stresy za Catherine a boli opäť spolu. Po pár dňoch za ním v noci prišiel kamarát – čašník a varoval ho, že sa ho ráno chystajú zatknúť. Požičal im čln a spolu s Catherine chceli sa preplaviť po jazere do Švajčiarska. Plavili sa celú noc, 35 kilometrov, ráno však boli vo Švajčiarsku. Dostali povolenie na pobyt. Ubytovali sa v jednej horskej chalúpke, kde prežili zimu. Mali sa dobre, žili sami pre seba. Pomaly sa však blížil čas Catherininho pôrodu, preto sa presťahovali do mesta. Jednej noci na ňu prišli bolesti a odviezli ju do nemocnice. Po dlhom čakaní a veľkých bolestiach pristúpili na cisársky rez. Dieťa vo Frederickovi nevyvolalo takmer žiadne emócie: „Nič som k nemu necítil. Akoby nemal nič spoločné so mnou. Nemal som k nemu nijaký otcovský cit. „Nie ste hrdý na svojho syna?“.. „Nie,“ povedal som. „Bezmála zabil svoju matku.“ (39) Potom mu povedali, že dieťa sa narodilo mŕtve. Catherine začala krvácať. Začal sa o ňu báť, uvažovať o smrti a obviňovať vojnu: „Nedýchal, nikdy nebol nažive. Iba v Catherine. Veľmi často som cítil, že kope. Ale už týždeň nie. Možno bol po celý ten čas zadusený. Chúďa úbohé. Bodaj by som sa aj ja tak zadusil! Nie, nie. Ale nebolo by treba prekonávať všetko toto umieranie. Teraz umrie Catherine. To aj ty vykonáš. Ty umrieš. Nevieš, o čo ide. Nikdy si sa nemal čas naučiť.