Prvá svetová vojna prerušila obdobie rozvoja, nastalo obdobie strachu, kedy sa ľudia báli o svoj život a z jedného dňa na druhý strácali ideály a vieru v spravodlivú a lepšiu spoločnosť. Toto obdobie nezostalo nepovšimnuté ani u spisovateľov, ktorí protestovali proti vojne a s tým bola spojená aj ich tvorba, ktorá sa zameriavala na podanie autentických obrazov situácie v danom období. Poukazovali na nezmyselnosť vojny a ľudskú hlúposť. Varujú ľudstvo pred ničivosťou vojny, pred množstvom zbytočných obetí. Vyjadrovali svoje pocity a názory. Patrili k stratenej generácii. K autorom, ktorí ako mladí ľudia zažili na vlastnej koži hrôzy prvej svetovej vojny a v dielach sa k nej vracajú. Podarí sa im vojnu prežiť a vracajú sa domov, lenže strácajú ilúzie o ďalšom živote, nevedia sa zaradiť do spoločnosti. Mier pre nich nie je vyslobodením, nevedia sa pozerať na život ako obyčajní ľudia, sú poznačení vojnou. „Vy všetci ste stratená generácia.“ – Gertrúda Steinová.
Obraz vojny v diele nie je ani tak na to aby zastrašoval citlivé vedomie človeka, ale skôr na to, aby toto vedomie sformoval a upevnil v zápase za skutočnú ľudskosť v medziľudských vzťahov. Medzi najvýznamnejších a najčítanejších autorov patria Ernest Hemingway a Erich Maria Remarque. „Tragické príbehy z vojny stvárňoval vo veľkej časti svojho diela nemecký spisovateľ Erich Maria Remarque. Pretože zachytával skutočnosť v obnaženej podobe, hodnotilo sa jeho dielo často ako prejav naturalizmu.“ (1) Remarque bol jedným z tých, ktorí hneď po vychodení školy išli na vojnu a dva roky prežil v zákopoch. Po vojne vystriedal množstvo rozličných zamestnaní. Svetový úspech dosiahol románom Na západe nič nového (v origináli Im Westen nichts Neues vyšiel v roku 1929). V tomto románe vyjadril všetko, čo prežil a čo si myslí: „Táto kniha nechce byť ani obžalobou, ani vyznaním. Chce sa iba pokúsiť vydať svedectvo o generácii, ktorú – poznačila vojna – i keď unikla jej granátom.“ (2)
Príbeh sa odohráva na francúzsko-nemeckom fronte zo strany nemeckých vojakov. Rozprávačom je Paul Bäumer. Hlavnými postavami sú ešte jeho spolužiaci Müller, Kemmerich a Kropp, ktorí sa dostali do rovnakej jednotky, Stanislav Katzinsky, múdry a prefíkaný štyridsiatnik, ktorý sa neskôr stáva Paulovým najlepším priateľom a zopár ďalších chlapov z jednotky. Do deja nás uvedie scéna, keď sa vráti z frontu len polovica jednotky a preto majú jedla a cigariet dosýta. Jeden z nich, Kemmerich, je tiež ranený. Amputujú mu nohu a zomiera.

Už tu sa stretávame s úvahami o zmysle vojny a života. Autor nás postupne zoznamuje so skupinou v zákopoch a pri povinnom oddychu. Takto ich spoznávame a vidíme, ako sa menia ich rebríčky hodnôt. Ich rozhovory pri hre v karty nám povedia niečo o ich minulosti. Zisťujeme, aké majú názory, ako im teraz príde škola smiešna. Často kritizujú hrdinov slova, ako bol aj ich triedny učiteľ Kantorek: „Mali byť nám, osemnásťročným, sprostredkovateľmi a mali nás viesť do sveta dospelosti, do sveta práce, povinnosti, kultúry a pokroku, do budúcnosti. Občas sme sa im posmievali, vystrájali malé šibalstvá, ale v zásade sme im verili. Boli pre nás predstaviteľmi autority, a s pojmom autority, ktorej predstaviteľmi boli, sa v našich mysliach spájal väčší rozhľad a humánnejšie vedomosti. Lež prvý mŕtvy, ktorého sme videli, toto presvedčenie narušil. Spoznali sme, že naša generácia bola čestnejšia ako ich; prevyšovali nás iba frázami a šikovnosťou. Prvá bubnová paľba nás vyviedla z omylu a pod ňou sa zrútil svetonázor, ktorý nám vštepovali. Kým písali a rečnili, videli sme lazarety a umierajúcich – zatiaľ čo oni službu štátu povýšili na to najväčšie na svete, my sme už vedeli, že strach zo smrti je väčší. Nestali sa z nás preto buriči, ani dezertéri, ani nijakí zbabelci – všetky tieto výrazy mali Kantorkovia vždy naporúdzi, milovali sme našu vlasť rovnako ako oni a pri každom útoku sme šli smelo vpred; teraz sme však už rozlišovali, odrazu sa nám otvorili oči. A videli sme, že z ich sveta nič nezostalo. Zrazu sme zostali hrozne osamotení – a sami sme sa s tým museli vyrovnať.“ (3) „Vraj sme železná mládež.“ „Áno, tak zmýšľajú, presne tak, tie státisíce Kantorkov! Železná mládež. Mládež! Ani jeden z nás nemá viac ako dvadsať. Sme ešte mladí? Mladosť? Tá už dávno pominula. Sme starci.“ (4) Keď Kantorek narukuje ako domobranec jeden zo spolužiakov sa stáva jeho nadriadeným a ironicky mu vracia naspäť jeho staré výroky: „Domobranec Kantorek, máme to šťastie, že žijeme vo veľkej dobe, teda sa musíme všetci vzchopiť a prekonať všetko trpké.“ (5) Retrospektívne si spomína na množstvo epizód z budovania zákopov na západnom fronte i z prvých bojových stretnutí a hlavne na vojenský výcvik jeho triedy, ktorej velil desiatnik Himmelstoss, ktorý ich doslova týral. Ale chlapci sa nedali: „Nezrútili sme sa, prispôsobili sme sa; pomohlo nám našich dvadsať rokov, ktoré nám veľa iného tak sťažovalo.

Najdôležitejšie však bolo, že sa v nás prebudil silný, užitočný pocit spolupatričnosti, ktorý sa potom v poli vystupňoval na to najlepšie, čo vojna priniesla: na kamarátstvo!“ (6) Pred odchodom na front sa s ním večer potme porátali. Neskôr sa s ním stretli aj na fronte, kde sa už nenechali od neho komandovať a prevyšovali ho svojimi činmi, keď išlo do tuhého.
Ich rozhovory sa však často uberajú aj vážnym smerom, o ich možnostiach: „Albert to vysloví. „Vojna nás pokazila pre všetko.“ Má pravdu. Nie sme viac mládež. Nechceme už dobyť svet. Sme utečenci. Utekáme pred sebou. Pred vlastným životom. Mali sme osemnásť rokov a začínali sme milovať svet a bytie, museli sme však na to strieľať. Prvý granát, čo vybuchol, trafil naše srdce. Sme odrezaní od aktivity, od úsilia, od pokroku. V to už neveríme. Veríme vo vojnu.“ (7), o budúcnosti: „Viem, že všetko, čo sa dnes, kým je vojna, prepadá do nás ako kamene, sa po vojne opäť prebudí, a až potom začne roztržka na život a na smrť. Dni, týždne, roky strávené tu vpredu sa ešte raz vrátia, a naši mŕtvi kamaráti potom vstanú a budú pochodovať s nami; v hlavách budeme mať jasno, budeme mať cieľ, a tak budeme pochodovať, naši mŕtvi kamaráti s nami, frontové roky za nami – proti komu, proti komu? (8), o schopnostiach: „Lebo to vieme: hrať v karty, kliať a bojovať. Neveľa na dvadsať rokov – priveľa na dvadsať rokov.“ (9), o nich: „Sme opustení ako deti a skúsení ako starí ľudia,
sme suroví a smutní a povrchní – myslím, že sme stratení.“ (10) a o cieľoch: „Ale keď sa z toho dostanem, kamarát, budem bojovať proti tomu, čo nás oboch zničilo: tebe život a mne? Aj mne život. Sľubujem ti to kamarát. Nikdy viac sa to nesmie opakovať.“ (11) Vyskytuje sa tu veľa úvah, hlbokých a beznádejných a predovšetkým zaujímavých pre čitateľa. Pokojnejšie chvíle sa striedajú s hukotom, strachom a hrôzou na fronte. Paul rozpráva o všetkom, čo zažívajú, čo vidia. Opisy sú reálne, dosť krvavé a hrôzostrašné: „Hrmenie kanónov silnie, mení sa v jediné temné dunenie a znova sa rozpadá na samostatné výbuchy. Salvy guľometov sucho praskajú. Vzduch nad nami je plný neviditeľného zhonu, zavýjania, piskotu a sykotu. Sú to menšie kalibre. Medzitým ale hučia nocou ako orgán aj veľké debny, najťažšie kusy, a dopadajú ďaleko za nás.

Chraptivo, vzdialene ručia, ako jelene v ruji, a letia svojou dráhou vysoko nad zavýjaním a piskotom menších a ťažkých kalibrov.“ (12) Vykresľuje ako sa vojaci menia na zvery bez myšlienok, majú len pud sebazáchovy, ktorý im pomáha prežiť a riadi všetko, čo robia: „Praskot ručných granátov vniká mocne do našich rúk, do našich nôh; bežíme prikrčení ani mačky, zaplavení vlnou, čo nás unáša, ktorá z nás robí surovcov, zákerníkov, vrahov, pre mňa za mňa hoci diablov, vlnou, čo znásobuje našu silu v strachu, zúrivosti a túžbe po živote, ktorá hľadá našu záchranu a bojuje za ňu. Keby z druhej strany prichádzal tvoj otec, neváhal by si hodiť mu granát do pŕs!“ (13) Boj o život je prirodzený a predsa niekedy až neuveriteľný: „Pre nikoho neznamená zem toľko ako pre vojaka. Keď sa na ňu pritláča, dlho, silno, keď sa tvárou a údmi v smrteľnej úzkosti pred paľbou hlboko do nej zarýva, vtedy je jeho jediným priateľom, bratom, matkou, stená svoj strach a výkriky do jej mlčania a bezpečia, a zem ho prijíma a prepúšťa do nových desať sekúnd behu a života, schmatne ho znova, a niekedy navždy.“ (14) Uchvacujúci a naturalistický je aj opis zranených koní: „Krik neustáva. To nie sú ľudia, tí nemôžu tak strašne kričať. Kat povie: „Zranené kone.“ Ešte som nikdy nepočul revať kone, je to neuveriteľné. Žiaľ sveta, muky tvorstva, divoká, hrôzostrašná bolesť znie v tom kriku. ...Vstávame a hľadáme, kde sú kone. Keby sme ich zbadali, hádam by to nebolo také ťažké. Mayer má ďalekohľad. Vidíme tmavú skupinu, sanitárov s nosidlami a čierne zvíjajúce sa väčšie hromady. To sú zranené kone. Nie však všetky. Podaktoré cválajú v diaľke, klesajú a bežia ďalej. Jeden s rozpáraným bruchom, črevá vlečie za sebou. Zamotá sa do nich, padá a opäť vstáva. ...Posledný kôň sa vzoprie na predné nohy a krúti sa v sede ako motovidlo, má asi rozdrúzganú chrbticu. Beží k nemu vojak a zastrelí ho. Kôň sa pomaly, pokorne zosúva na zem.“ (15)
Keď Paul dostane dovolenku a príde domov, cíti sa tam akosi cudzo: „Už sa tu nevyznám, je to cudzí svet.“ (16) Nie je mu tam veľmi dobre. Ľudia nechápu, čo sa na fronte deje a jemu sa o tom nechce rozprávať. Tých pár dní je preňho ako vytrhnutie z pekla, do ktorého sa musí zase vrátiť: „Na čo je dovolenka? Iba človeka vykoľají, a potom je všetko oveľa ťažšie.“ (17) Jeho matka je chorá a veľmi ťažko sa vyrovnáva s tým, že musí odísť: „Ach mama, mama, ako pochopiť, že musím preč od teba, kto iný ak nie ty, má na mňa právo. Ešte tu sedím a ty ležíš, máme si toho toľko povedať, nikdy však nebudeme môcť.. Nemal som sem chodiť. Vonku som bol často ľahostajný a bez nádeje - už nikdy nebudem môcť byť taký. Bol som vojak a teraz nie som nič, iba bolesť nad sebou samým, nad matkou, nad všetkým, čo je také bezútešné a bez konca. Nikdy som nemal chodiť na dovolenku." (18)
Po dovolenke ho odvelili slúžiť do tábora Rusov. Paul sucho komentuje, ako vyzerajú zajatci, nevyjadruje priamo ľútosť nad nimi, skôr sa len zamýšľa nad spojitosťou medzi zajatcami a vojakmi: „Sú ľudskejší a takmer by som uveril, že jeden k druhému aj bratskejší ako my.

Je to však možno iba preto, lebo sa cítia nešťastnejší ako my. Pritom vojna sa pre nich skončila.. Neviem o nich nič, iba to, že sú zajatci, a práve to je otrasné. Ich život je bezmenný a bez viny. Keby som vedel o nich viac, ako sa volajú, ako žijú, čo očakávajú, čo ich trápi, tak by môj otras mal zmysel a mohol by sa zmeniť na súcit. Teraz však cítim nad nimi iba bolesť živého tvora, strašnú zádumčivosť života a ľudskú nemilosrdnosť.“ (19)
Veľmi zaujímavá je časť, keď sa Paul po neúspešnej prieskumnej akcii ocitne v kráteri a spadne k nemu nepriateľský vojak. Najprv ho v strachu dobodá malou dýkou, potom sa pokúša pomôcť mu, ale on nakoniec zomrie. Paul si predstavuje, aký mal asi život pred vojnou, či mal rodinu, ženu, aký bol. Najprv chce jeho rodine napísať, ale nakoniec túto myšlienku zavrhne. Prihovára sa mu a prosí ho o odpustenie: „Kamarát, nechcel som ťa zabiť. Keby si sem skočil ešte raz, neurobil by som to, ak by si bol aj ty rozumný.. Teraz vidím však, že si človek ako ja. Myslel som na tvoje ručné granáty, na tvoj bodák a na tvoje zbrane – teraz vidím tvoju ženu, tvoju tvár a to, čo máme spoločné. Odpusť mi, kamarát! Vidíme to vždy priveľmi neskoro.“ (20) Keď rozpráva Katovi čo sa odohralo, nevie pochopiť svoje duševné rozpoloženie. Pri strážení dediny majú dobrú príležitosť poriadne sa najesť a urobia si hody. Potom však dedinu ostreľujú a Paula a Kroppa postrelia do nohy. Idú spolu do lazaretu. Paul má šťastie a pomaly sa lieči, ale Kroppovi museli nohu amputovať. Berie to veľmi ťažko. Paul sa zamýšľa nad zmyslom vojny: „Som mladý, mám dvadsať rokov, zo života však nepoznám nič, iba zúfalstvo, smrť, strach a najnezmyselnejšie povrchnosti s priepasťou utrpenia. Vidím, ako sa proti sebe ženú národy, ktoré sa mlčky, nevedome, pochabo, poslušne, nevinne zabíjajú. Vidím, že najmúdrejšie mozgy sveta vynachádzajú zbrane a slová, aby sa to všetko robilo ešte rafinovanejšie a trvalo ešte dlhšie. A tak to vidia všetci v mojich rokoch, tu aj na druhej strane, na celom svete, prežíva to so mnou celá moja generácia. Čo urobia naši otcovia, keď raz povstaneme, predstúpime pred nich a budeme žiadať vyúčtovanie? Čo očakávajú od nás, keď skončí vojna? Roky bolo naším zamestnaním zabíjanie - bolo to naše prvé zamestnanie. Naše vedomosti o živote sa obmedzujú na smrť. Čo sa potom má ešte stať? Čo z nás má byť?“ (21)
Veľmi dojímavý je záver diela, keď je Kat ranený. On zostal jediný živý z Paulových priateľov, preto riskuje svoj život, aby ho zachránil.

Kým ho nesie rozprávajú sa o tom, čo prežili, Paul mu dáva svoju adresu, aby sa potom mohli opäť stretnúť. „Aký som opustený, hoci ešte sedí pri mne. Mám si rýchlo streliť do nohy, aby som mohol zostať s ním?“ (22) Keď dorazí na stanovište sanitárov s Katom na chrbte, povedia mu, že je mŕtvy. Kým ho niesol, črepina ho trafila do tyla. Zostal sám. Na jeseň je jasné, že vojnu prehrajú a on si nevie predstaviť život vo svete, v ktorom predtým nemal miesto. Aj on nakoniec padne, možno smrť preňho bola vykúpením: „Padol v októbri 1918, jedného dňa, čo bol na celom fronte taký pokojný a tichý, že sa správa z bojiska obmedzila iba na vetu: Na západe nič nové.. Padol dolu tvárou, ležal na zemi, akoby spal. Keď ho obrátili, videli, že sa dlho netrápil. V tvári mal taký pokojný výraz, akoby bol takmer spokojný s tým, že sa to tak skončilo.“ (23)

Hemingway nastúpil v roku 1918 do ambulantskej jednotky a bol prvým Američanom zraneným na talianskom fronte. Do literatúry vstúpil poviedkami. To, že ide o talentovaného spisovateľa „ešte presvedčivejšie vyplynulo z románu Zbohom zbraniam“ (24) (v origináli A Farewell to Arms vyšlo v roku 1929). Je to autorove zúčtovanie sa so skúsenosťou v 1. svetovej vojne. Námetom románu je ľúbostný príbeh Fredericka Henryho, amerického dobrovoľníka na talianskom fronte, a zdravotnej sestry, Angličanky Catherine.
Dej sa odohráva na rakúsko – talianskom fronte. Začína za frontovou líniou, kde sa zoznamujeme s najhlavnejšími postavami. Frederickovi predstaví jeho priateľ Rinaldi mladú anglickú ošetrovateľku Catherine. Začnú sa stretávať častejšie, ale pre Fredericka to zatiaľ nič neznamená. Charakter vojny spoznávame pri stručných opisoch prostredia a jeho zmien: „Zdalo sa, že všetko sa zlepšilo, kým som bol preč. Počul som, že opäť bude ofenzíva. Divízia, ku ktorej sme patrili, má zaútočiť na jednom úseku hore na rieke a major mi povedal, že sa budem musieť postarať, kde za útoku umiestniť stanovištia.“ (25) Večer sa chlapi stretávajú pri večeri, trochu si vypijú a rozprávajú. Henry bol jeden z tých slušnejších, preto si celkom dobre rozumel s kurátom. Z ich rečí sa dozvedáme niečo viac o vojenskom živote: „Boli ste tam, tenente, keď nechceli útočiť a odstrelili každého desiateho?“ .. „Keby nikto nechcel útočiť, bolo by po vojne.“ (26) a o ich názoroch: „Nič nie je také zlé ako vojna. My v motorových ambulanciách si vôbec nevieme predstaviť, aké je to zlé. Až si ľudia uvedomia, aké je to zlé, už nebudú môcť nič vykonať, aby to zastavili, lebo sa zbláznia. Sú takí ľudia, čo si to nikdy neuvedomia.

Sú takí ľudia, ktorí sa boja svojich dôstojníkov. S takými sa dá robiť vojna.. Len keby Rakušiaci prestali bojovať! Jedna strana musí prestať bojovať. Prečo my neprestaneme?“ (27)
Keď odišli ku Plave, kde mal byť útok, ich zákop trafila mína a Henry bol zranený do nohy. Dostal sa do lazaretu. „Toto bolí?“ Po celom tele som zmokol potom. „Kriste dobrý!“ povedal som.“ (28) Neskôr ho previezli do novej nemocnice v Miláne. Po pár dňoch prišla za ním aj Catherine ako nová ošetrovateľka. Vtedy sa do nej zaľúbil: „Keď som ju videl, zaľúbil som sa do nej. Všetko sa vo mne prevrátilo.“ (29) Nohu mu operovali, ale dlho nemohol chodiť. Potom podstupoval rehabilitácie a liečil sa. Po celý čas si Catherine vybavovala nočné služby, aby mohli byť spolu. Stali sa milencami. Neskôr začali spolu chodiť do reštaurácií a na dostihy. Catherine na neho bola dosť citovo naviazaná: „Ty si moje náboženstvo. Ty si všetko, čo mám a v čo verím.“ (30) Ľúbili sa a správali sa ako manželia: „My sme sa už súkromne vzali.“ (31) Pomaly sa však blížil čas, keď sa musel Frederick vrátiť na front. Catherine sa mu priznala, že je tehotná. Na fronte sa už malo prestať bojovať, ale Rakušiaci, posilnení Nemcami ešte zaútočili. Taliani boli nútení ustupovať. „Tenente“ (dôstojník) Henry mal za úlohu dopraviť tri sanitky do Pordenone. Cesta, po ktorej sa ustupovalo bola plná a tvorila sa zápcha. Frederick sa rozhodol prejsť poľnými cestami, kde však prišli o auto, ktoré zapadlo a neskôr na poli zapadli aj ostatné dve. Museli pokračovať ďalej pešo. Keď prechádzali cez železničný most videli, ako okolo prechádza nemecké štábne auto. Boli odrezaní, ale chceli sa dostať do bezpečia: „Myslíte, že prejdeme?“ opýtal sa Aymo. „Pravdaže. Ešte je ich tu málo. Prejdeme za tmy.“ (32) Jedného zo šoférov zastrelili, pravdepodobne Taliani, pretože sa báli. Ďalší sa išiel udať, mal strach, že ho tiež zastrelia. Henry spolu s posledným šoférom sa zamiešali do ústupového davu. Povrávalo sa, že nejakí Nemci sa prezliekli do talianskych uniforiem. Za mostom stáli dôstojníci a carabinieri – vojenská polícia. Brali z davu dôstojníkov a odviedli aj Henryho. Vyšetrovali, prečo nie sú u svojho útvaru: „Vyšetrujúci vynikali všetkou vecnosťou, chladom a sebaovládaním Talianov, ktorí strieľajú, ale na ktorých nikto nestrieľa. (33) Nenechali si nič vysvetliť a nakoniec ich aj tak zastrelili: „Dvaja carabinieri odviedli podplukovníka k brehu rieky. Kráčal v daždi, starec, bez čiapky, po každom boku jeden carabiniere.

Nedíval som sa na nich, ako ho strieľajú, ale výstrely som počul. Vyšetrovali už iného.. Kričal, keď mu čítali rozsudok v bloku papiera, a vyšetrovali už ďalšieho, keď ho strieľali. (34) Frederick rozumel, o čo ide, ale zdalo sa mu to absurdné: „Ja som zrejme bol Nemec v talianskej uniforme. Bolo mi jasné, ako im pracuje mozog.. Boli to všetko mladíci a zachraňovali vlasť.“ (35) V nestráženej chvíľke sa rozhodol ujsť: „Skrčil som sa, pretisol pomedzi dvoch vojakov a bežal som k rieke, hlavu sklonenú. Na brehu som sa potkol a s čľapotom spadol do vody.. Keď som utekal a keď som sa prvý raz vynoril, strieľali po mne.“ (36) Dezertoval: „Už to máš z krku. Už nemám nijaké záväzky. Keby predavačov po požiari v obchodnom dome strieľali, pretože rozprávajú s prízvukom, s ktorým vždy rozprávali, potom by sa iste od nich nežiadalo, aby sa vrátili, až sa obchodný dom otvorí a opäť začne predávať.“ (37)
Po dlhom unášaní prúdom sa dostal na breh. Naskočil na okoloidúci vlak a vo vozni s delami sa odviezol až do Milána. Tam zistil, že Catherine odišla do Stresy. Kamarát mu požičal nejaké civilné šaty a on už nebol vojak: „Usiloval som sa zabudnúť na vojnu. Uzavrel som separátny mier.“ (38) Išiel do Stresy za Catherine a boli opäť spolu. Po pár dňoch za ním v noci prišiel kamarát – čašník a varoval ho, že sa ho ráno chystajú zatknúť. Požičal im čln a spolu s Catherine chceli sa preplaviť po jazere do Švajčiarska. Plavili sa celú noc, 35 kilometrov, ráno však boli vo Švajčiarsku. Dostali povolenie na pobyt. Ubytovali sa v jednej horskej chalúpke, kde prežili zimu. Mali sa dobre, žili sami pre seba. Pomaly sa však blížil čas Catherininho pôrodu, preto sa presťahovali do mesta. Jednej noci na ňu prišli bolesti a odviezli ju do nemocnice. Po dlhom čakaní a veľkých bolestiach pristúpili na cisársky rez. Dieťa vo Frederickovi nevyvolalo takmer žiadne emócie: „Nič som k nemu necítil. Akoby nemal nič spoločné so mnou. Nemal som k nemu nijaký otcovský cit. „Nie ste hrdý na svojho syna?“.. „Nie,“ povedal som. „Bezmála zabil svoju matku.“ (39) Potom mu povedali, že dieťa sa narodilo mŕtve. Catherine začala krvácať. Začal sa o ňu báť, uvažovať o smrti a obviňovať vojnu: „Nedýchal, nikdy nebol nažive. Iba v Catherine. Veľmi často som cítil, že kope. Ale už týždeň nie. Možno bol po celý ten čas zadusený. Chúďa úbohé. Bodaj by som sa aj ja tak zadusil! Nie, nie. Ale nebolo by treba prekonávať všetko toto umieranie. Teraz umrie Catherine. To aj ty vykonáš. Ty umrieš. Nevieš, o čo ide. Nikdy si sa nemal čas naučiť.

Hodia ťa do toho a povedia ti pravidlá, a len čo ťa chytia, kde nemáš byť zabijú ťa. Alebo ťa zabijú bez príčiny ako Ayma. Alebo ťa nakazia syfilisom ako Rinaldiho. Ale nakoniec ťa zabijú. Na to sa môžeš spoľahnúť. Len sa tu pohybuj, a oni ťa zabijú!“ (40) Catherine nakoniec v bezvedomí umrie.

Obaja autori boli mladí, keď sa po prvýkrát stretli s vojnou. Tá zasiahla do ich života a ovplyvnila ich osobnosti a názory. Hemingway bol v predných zákopoch, „keď ho zasiahli úlomky rakúskeho granátu. ,Na to som zomrel,´ povedal.“(41) Každý sa vyjadril vo svojom diele, ale každý iným spôsobom. Obe diela vyšli v rovnakom čase, ich základom je vlastná vojnová skúsenosť a obe mali u čitateľov veľký ohlas. Ich romány sa líšia predovšetkým sujetom. Zatiaľ čo Hemingway písal o romantickej láske počas 1. svetovej vojny, Remarque písal o vojne. Román Na západe nič nového „vďačí za svoj úspech nie tomu, čo chce byť, ale tomu, čo nechce byť – nechce byť komplexným obrazom vojny, nechce byť prienikom do jej podstaty, nechce odhaliť jej vnútorný mechanizmus, ale chce iba zreprodukovať, a to čo najautentickejšie, citovú reakciu obyčajného vojaka, príslušníka mladej a zradenej generácie, ktorú hodili s prázdnymi frázami o vlasti priamo zo školských lavíc do bojov, na „všedný deň“ vojny.“ (42) Na rozdiel od toho v Hemingwayovej interpretácii nie je obraz vojny iba „nahromadením frontových úzkostí, nezmyselných smrtí a krvavých mlák, hoci aj jeho vojak je zablatený, skrvavený, zmasakrovaný“(43), ale zobrazuje skôr vnútorné útrapy lásky, ktorá by možno bez vojny nebola, no ktorej vojna bráni v existencii. „A niet tu ani remarquovskej ľahkosti, s ktorou sa – vždy efektne! – presakujú trhliny v umeleckej koncepcii i nábehy k banalite. Nová kvalita Hemingwayovho realizmu si totiž nekladie za cieľ zreprodukovať istú, veľmi osobnú skúsenosť, hoci úloha skúsenosti – ak porovnávame autorovo curriculum vitae so sujetom románu – nie je nijako podradná.“(44) V oboch dielach môžeme pozorovať správanie sa postáv pri rozličných životných situáciách a ich vnútorný boj. V diele Na západe nič nové vidieť hrôzu vojny, ktorá sa prejavila stratou ideálov mladých ľudí, ktorí majú právo na vzdelávanie a lepšiu a bezpečnejšiu budúcnosť. Podobne aj v diele Hemingwaya je vidno márnu snahu predstaviteľov ujsť pred vojnou, zabudnúť na ňu a žiť pokojný život.
Štylisticky sa diela zhodujú v stručných a jasných opisoch, kde podávajú len holé fakty. Remarque: „Vybuchne granát. Hneď na to ďalšie dva. A už sa to začína. Palebný prepad. Guľomety rapocú. Vyzerá to na útok.

Všade vyletujú svetelné rakety. Neustále.“ (45) Zaoberá sa hlavne charaktermi vojakov, využíva mnoho slangových výrazov, málo prirovnaní, žiadne metafory. Často graduje text: „Granáty, plyn a tanky - rozdrvenie, rozožratie, smrť.“ (46) Používa krátke vety pre dosiahnutie dynamickosti, na spomalenie deja využíva opisy prostredia a úvahy. Hemingway sa predstavil svojským, tzv. tvrdým štýlom, zbaveným každej ornamentálnosti. Umeleckú účinnosť dosahoval mužným tlmením citovosti, chvály a nadšenia. Samochválu však ironizoval. Do rozprávania včleňoval filozofické úvahy, občas poznačené mladistvým individualizmom. Používal talianske výrazy. Dialógy boli často realizované formou bez úvodzoviek: „Podobná historka sa rozpráva aj tu v Taliansku o vojvodkyni, podotkol major.“ (47) Objavovali sa aj vnútorné monológy: „Ó, Bože, prosím, nedovoľ jej umrieť! Všetko pre teba vykonám, ak jej nedovolíš umrieť.“ (48) V hlavných postavách môžeme rozpoznať autobiografické črty, povahy a názory, cez ktoré vyjadrili „jednoducho a bez ilúzií, čo zažili milióny vojakov na oboch stranách frontu. (49)

Citácie:
(1) Tomčík, M.: Literatúra medzi dvoma svetovými vojnami, svetová literatúra. In: Minárik, J. a kol.: Literárna rukoväť. 1. vyd. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1979, s.252
(2) Remarque, E.M.: Na západe nič nové. 2. vyd. Bratislava: Smena, 1977, s.7
(3) Remarque, E.M.: Na západe nič nové. s.15
(4) Remarque, E.M.: Na západe nič nové. s.18
(5) Remarque, E.M.: Na západe nič nové. s.104
(6) Remarque, E.M.: Na západe nič nové. s.23
(7) Remarque, E.M.: Na západe nič nové. s.57
(8) Remarque, E.M.: Na západe nič nové. s.85
(9) Remarque, E.M.: Na západe nič nové. s.57
(10) Remarque, E.M.: Na západe nič nové. s.76
(11) Remarque, E.M.: Na západe nič nové. s.129
(12) Remarque, E.M.: Na západe nič nové. s.41
(13) Remarque, E.M.: Na západe nič nové. s.71
(14) Remarque, E.M.: Na západe nič nové. s.39
(15) Remarque, E.M.: Na západe nič nové. s.43,44
(16) Remarque, E.M.: Na západe nič nové. s.99
(17) Remarque, E.M.: Na západe nič nové. s.105
(18) Remarque, E.M.: Na západe nič nové. s.108
(19) Remarque, E.M.: Na západe nič nové. s.112
(20) Remarque, E.M.: Na západe nič nové. s.127
(21) Remarque, E.M.: Na západe nič nové. s.149
(22) Remarque, E.M.: Na západe nič nové. s.161
(23) Remarque, E.M.: Na západe nič nové. s.164
(24) Tomčík, M.: Literatúra medzi dvoma svetovými vojnami, svetová literatúra. s.251
(25) Hemingway, E.: Zbohom zbraniam. 2.vyd.

Bratislava: Slovenský spisovateľ, 1964, s.15
(26) Hemingway, E.: Zbohom zbraniam. s.42
(27) Hemingway, E.: Zbohom zbraniam. s.43
(28) Hemingway, E.: Zbohom zbraniam. s.52
(29) Hemingway, E.: Zbohom zbraniam. s.75
(30) Hemingway, E.: Zbohom zbraniam. s.94
(31) Hemingway, E.: Zbohom zbraniam. s.93
(32) Hemingway, E.: Zbohom zbraniam. s.171
(33) Hemingway, E.: Zbohom zbraniam. s.180
(34) Hemingway, E.: Zbohom zbraniam. s.181
(35) Hemingway, E.: Zbohom zbraniam. s.181
(36) Hemingway, E.: Zbohom zbraniam. s.181,182
(37) Hemingway, E.: Zbohom zbraniam. s.187
(38) Hemingway, E.: Zbohom zbraniam. s.193
(39) Hemingway, E.: Zbohom zbraniam. s.257
(40) Hemingway, E.: Zbohom zbraniam. s.260
(41) Kot, J.: Doslov. In: Hemingway, E.: Zbohom zbraniam. 2.vyd. Bratislava: Slovenský spisovateľ, 1964, s.265
(42) Hrivák, P.: Doslov. In: Remarque, E.M.: Na západe nič nové. 2. vyd. Bratislava: Smena, 1977, s.171
(43) Kot, J.: Doslov. s.266
(44) Kot, J.: Doslov. s.266,267
(45) Remarque, E.M.: Na západe nič nové. s.37
(46) Remarque, E.M.: Na západe nič nové. s.107
(47) Hemingway, E.: Zbohom zbraniam. s.27
(48) Hemingway, E.: Zbohom zbraniam. s.262
(49) Hrivák, P.: Doslov. s.171.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Obraz 1. svetovej vojny v diele Hemingwaya a Remarqua