Štýl didakticko-reflexívnej lyriky je triezvy a explikatívny, ale aj pomerne emocionálny a obrazný. Vyskytujú sa však aj štylistické prostriedky, ktoré sú pre didakticko-reflexívnu lyriku typické (paralelizmy, antitézy). Slovenská didakticko-reflexívna lyrika sa orientovala na kratšie básne mravoučného charakteru, napr. o nedostatku peňazí a núdzi (Fama za nic nestojí, když nemáš penezí, spred 1760), o požičiavaní peňazí a priateľstve ( Nepožičaj, neb zlý zvyčaj, spred 1760) a o pustošiacej vojne (V takových krajinách nebýva žeň dobrá, 1762). Ustavične boli však populárne mravoučné veršované sentencie a proverbiá (Sententiae – Myšlienky, druhá pol. 18. st.). Najvýznamnejším autorom didakticko-reflexívnej lyriky bol Hugolín Gavlovič, autor Valaskej školy mravúv stodoly. V centre didakticko-reflexívnych básní Valaskej školy mravúv stodoly stoja didaktické reflexie (mravoučné úvahy). Rozhodujúcu úlohu má v nich reflexívna (úvahová) zložka. Epická (dejová) zložka s prehovormi je výnimočná. Uplatňuje sa v exemplických útvaroch, ktoré reprezentujú predovšetkým zveršované antické anekdoty, facécie a bájky. Didakticko-reflexívna lyrika bola zastúpená didakticko-reflexívnymi mravoučnými básňami, ktoré sa písali jednotlivo alebo cyklicky. Ako som spomenul, jednotlivé didakticko-reflexívne básne pertraktujú v duchu sentencií kriticky a satiricky ľudské charakterové defekty (Ján Milochovský :Pochlebníci a lhári, 1678), ale aj pokrytecký život na panských dvoroch (Vernost, láska a pokora, 1662). Predstaviteľom didakticko-reflexívnej lyriky cyklického charakteru bol Peter Benický , autor básnického diela Slovenské verše (1652).