Didakticko-reflexívna lyrika sa orientovala prevažne na veršované sentencie, ktoré nadväzovali na dávnu tradíciu. Tvorili súčasť lektúry a cvičení už v stredovekých školách. Z humanistického obdobia sa preniesli do ďalších období (baroka). Populárne boli až do 20. storočia. Nemali len umelý, ale aj ľudový a poloľudový charakter, v čom sa zbližovali s ľudovými prísloviami a porekadlami. Neraz spestrovali kázne, ako svedčí Kniha kázaní od Jána Žitkia a anonymná zbierka básní Postila. Veršované sentencie sa väčšmi odkláňali od didakticko-reflexívnej lyriky a prikláňali sa k epigramatickej alebo osobnej , intímnej lyrike, ale zachovávali si niektoré kompozičné , mravoučné a reflexívne prvky sentencií. V sentenciách a ich žánrových variantoch absolútne prevažovala všeobecnejšia mravoučná tematika. Sentencie a ich žánrové varianty sú obyčajne rozvinuté veršované parafrázy latinských neveršovaných alebo veršovaných citátov a sentencií z rozmanitých klasických autorov. Didakticko-reflexívna lyrika sa zverejňovala v rukopisnej podobe, až neskôr verše vydali tlačou. Zameriavala sa na mravoučné uvažovanie o rozmanitých životných spoločenských javoch a otázkach. Často sa prebásňovali aj ľudové príslovia , ktoré zahŕňajú sústavu mravných názorov a podávajú návody, ako sa zachovať v akejkoľvek životnej situácii. Zamýšľala sa nad etikou situácií v spoločenskom živote i vo svete a nabádala k ušľachtilým postojom. Didakticko-reflexívna lyrika má v podstate objektívny poučný a úvahový charakter. Nájdu sa v nej však aj prvky subjektívnej lyriky. Možno povedať , že stojí na polceste medzi epickou piesňou a osobnou, intímnou lyrikou. V didakticko-reflexívnej lyrike sa najprimeranejšie realizovali všeobecnejšie spoločenské problémy s latentnou sociálnou realitou, lebo tento literárny žáner v podstate zachovával kompozičnú štruktúru vybudovanú na priraďovaní mravoučných reflexívnych sentencií, ktoré podávali zovšeobecnené životné skúsenosti. Didakticko-reflexívna lyrika odporúčala v tomto duchu rozlišovať medzi pravdivou skutočnosťou a lesklým povrchom klamného zdania, meditovala o ideálnom a spravodlivom sudcovi a odporúčala kňazom neznalým latinčiny čítať texty po slovensky. Zriedkavo sa stávalo, že tento žáner prechádzal od naznačenej sociálnej reality k výraznejšie stvárneným sociálnym konfliktom a rozmanito formovaným kritickým postojom k súvekej spoločnosti, ako je napr. kritické a satirické pertraktovanie pokryteckého života na panských dvoroch.