S ňou súviseli alebo z nej vyplývali mnohé barokové charakteristické vlastnosti, ako je ustavičná zmena, pohyb, zápas, opozícia, vrúcnosť, nepokoj, vášnivý elán, heroický pátos a rozdelený paradox. Z takýchto protikladných a dynamických elementov sa formovala typická baroková atmosféra , ktorá bola poznačená silným vnútorným napätím.
Najzákladnejším spôsobom barokového vnímania, cítenia, myslenia a chcenia sa stala antitéza. Dušu barokového človeka ovládal životný pocit hlbokého rozpoltenia. Barokové antitézy sa umelecky realizovali v silne emocionálnej, expresívnej, patetickej, dynamickej, vzrušenej, dramatickej a zmyslovo aj intelektuálnej napätej atmosfére, ktorá mala upútať, udivovať, vzrušovať, znepokojovať, uchvacovať, ohurovať a útočiť na ľudskú predstavivosť, city a zmysly. Vlastnosti tejto atmosféry boli zároveň všeobecnými typickými črtami barokového umenia. Centrálnym barokovým hrdinom sa stal svätec, mučeník, vojvodca, dobrodruh a dobyvateľ. Barokový človek sa zmietal medzi absolútnymi silami dobra a zla, Boha a Satana. Musel premáhať svetské pokušenia, hriech, seba, vlastnú slabosť, duševné a telesné útrapy, drsnú prírodu, biedu , skutočných i fiktívnych nepriateľov v každodennom živote, v náboženskej sfére a vo vojnách. V baroku nastalo silné nacionalizovanie všeobecných, univerzalistických európskych tendencií. Barokový nacionalizmus bol veľmi dôležitý pre formovanie a upevňovanie národného vedomia, hoci sa týkal skôr okruhu intelektuálov a bol charakterizovaný lamentáciou nad jazykom, vlasťou a národom. Zdôrazňovalo sa v ňom jazykové cítenie, jazyková stránka národného vedomia a predstava vyvoleného národa. Pravda, osudy národov boli určené už od večnosti. Vlastenecky pôsobili aj protiturecké motívy.
Do nového vývinového štádia napokon vstupovalo slovanské vedomie. Zrodil sa barokový slavizmus, ktorý predstavoval ucelený systém názorov o Slovanstve, spájaný s politickým vedomím. Barokový človek poznal tri spôsoby, ktoré ho mali priviesť k jednote vnútorného rozpoltenia: cestu citu, cestu vôle a cestu myslenia. S týmito tromi spôsobmi úsilia o dosiahnutie jednoty boli späté tri typy barokového človeka: mystik, mravný héros a univerzálny mudrc. Mystický barok vyjadroval vzťah barokového človeka metafyzickému svetu. Radostná náboženská myšlienka o božskom, večnom, záhrobnom živote sa v ňom realizovala náboženskou mystickou extázou. Medzi základné mravné črty barokovej psychiky patril vyvinutý pocit osobnej cti, nádherymilovnosť, zbožnosť a podriadenosť večným normám, spoločenskej, triednej a stavovskej hierarchie, ale aj moralizátorstvo, násilie a ukrutnosť. Barok bol svojou podstatou teatrálny, divadelný.