Barokový človek zbožňoval divadlo s jeho vizuálnou nádherou. Náboženské i svetské obrady doslova zdivadelnil : spravil z nich davové dramatické divadlo. Barok a jeho prejavy v podstate neuznávali bezprostredné poznávanie a zobrazenie reálnej skutočnosti. Do popredia sa znovu dostávali božské, večné, nadpozemské a metafyzické náboženské hodnoty, viera v záhrobný život a pod. Nesmierne vzrástla váha náboženstva a dôraz na jeho emocionálny obsah a pôsobenie. Zmyslový pozemský svet a reálna skutočnosť sa zasa chápali a zobrazovali ako odraz, znaky, symboly a emblémy duchovného, nadpozemského sveta a transcendentálnej skutočnosti. Prameňom barokového poznávania sa stal výklad pomocou symbolov, emblémov, podobenstiev, paralelizmov a magických analógií. S takýmto obrazným vysvetľovaním skutočnosti súviselo chápanie ľudského života ako zdanie, ilúzie, sna, hry alebo divadla a jeho nestálosť sa podčiarkovala pesimistickými myšlienkami o pominuteľnosti, márnosti a ničotnosti všetkých pozemských a svetských vecí.

Literárny barok preberal všeobecné typické črty a znaky barokového životného, názorového, myšlienkového, citového, kultúrneho a umeleckého štýlu, prispôsoboval ich slovesnému umeleckému druhu a pritom si vytváral špecifické literárne barokové črty a znaky. Barokové poetiky modifikovali prevažne renesančné a humanistické poetické teórie. Výraznejšia poetika sa vytvorila v praxi. Medzi teoretickými postulátmi poetík a ich praktickým realizovaním boli diferencie, lebo v poetikách prežívali oveľa zanovitejšie básnické normy starších literárnych období a neuplatňovali sa všetky živé normy nových literárnych období. Poetiky barokového obdobia obsahovali veľmi málo prvkov, ktoré boli typické len pre literárny barok. Väčšina prvkov sa vyskytovala aj v predbarokových literárnych obdobiach. Literárny barok mal svoju poetiku, hoci sa nemohol pochváliť nijakými výhradnými a osobitnými barokovými štylistickými a jazykovými prostriedkami. Pre barokovú poetiku bolo špecifické uprednostňovanie niektorých známych štylistických a jazykových prostriedkov, ktoré boli „zbarokizovateľnejšie“ ako iné trópy. Príznačným sa stalo i zvláštne kombinovanie známych formálnych postupov. Básnické umenie bolo predovšetkým umením kultivovaného jazyka a formy, ktoré ustavične podliehali vytríbenej teórii školskej rétoriky.