Požiadavka ozdobného rétorického básnického jazyka, ktorú sformulovali predbarokové gramatiky alebo poetiky a napokon preberali a vystupňovali barokové gramatiky a poetiky, vyhovovala mentalite baroka a barokového spisovateľa. V oslnivom ohňostroji rétorickej štylistiky a jazykovej ornamentálnosti boli vlastne transformované pohybové, dynamické, nepokojné, šokujúce, patetické, teatrálne a emblémické prvky baroka. Literárny barok a jeho umelecká metóda sa vyznačovali záľubou v antitetických, pohybových, dynamických, statických, senzuálnych, realistických, naturalistických, lascívnych, spirituálnych, metafyzických, mystických, alegorických, emblémických, tajomných, temných, zvláštnych, prekvapujúcich, šokujúcich, efektných, ornamentálnych, groteskných, deformovaných, disonančných, disharmonických, harmonických, tragických, komických, emocionálnych , minucióznych, detailných, hyperbolických, patetických, teatrálnych, heroických, ľudových, folklórnych a národných elementoch. Svedčí o tom celá baroková literárna tvorba: literárne druhy, žánre a diela. V dielach sa vymenovávané barokové literárne elementy uplatnili svojským spôsobom v obsahu (predstavy, myšlienky, motívy, témy) a forme ( kompozičné postupy, obrazy, štýl a štylistické a jazykové prostriedky). Umelecká pôsobivosť sa dosahovala neočakávaným spájaním ideových a formálnych zložiek, pričom formálna stránka umeleckého diela sa neraz nadraďovala nad jeho obsahovú štruktúru. Antitetické lineárne elementy boli vlastne prejavom pohybu, nepokoja. Vyvolávali dojem obsahovej a formálnej disharmónie. Barokový literárny štýl je schopný viacerých individuálnych variantov. Zväčša sa však nevyznačuje originálnosťou a individuálnosťou. Charakterizovala ho imitačnosť, konvenčnosť, stereotypnosť a topickosť. V podstate sa v ňom imitovali a preberali konvenčné, stereotypné a topické štylistické a jazykové prostriedky z rôznych literárnych období. Tvorivý prístup sa viedol skôr v ich duchaplnom prehodnocovaní. Tradičné a konvenčné umelecké názory výrazne doznievali v štýlovom synkretizme. Medzi štýlom umeleckej a vecnej literatúry neboli ešte prísne vymedzené hranice. Štýl vecnej literatúry nezanedbával estetické hľadiská. Vo vecnej literatúre sa využívali literárne postupy umeleckej literatúry. Podstatné rozdiely neboli ani medzi štýlom veršovanej a prozaickej literatúry. V oboch druhoch dominovali podobné štylistické a jazykové prostriedky. V literatúre pretrvávalo idealizované typizovanie, ktoré nevytváralo individuálnu charakteristiku, ale idealizovaný obraz, ustálený idealizovaný typ. Idealizovaný obraz predstavovala ideálna alebo idylická krajina.