Pre druh literárneho jazyka bol rozhodujúci aj druh literárnych žánrov. V žánroch určených vzdelaneckým vrstvám používali obe konfesie latinský jazyk, najmä v príležitostnej poézii a v školských dizertáciách a dišputách. Zvláštna situácia panovala v odbornej a popularizačnej próze. Kým katolícka odborná a popularizačná próza sa písala výlučne po latinsky, časť evanjelickej sa písala po česky. Evanjelický spisovatelia používali v cudzine okrem latinčiny aj nemčinu. Neutešená spoločenská situácia zanechala hlboké stopy v slovenskom kultúrnom a literárnom živote. Sformovala napokon charakter literárneho baroka. Slovenský literárny barok sa rozvíjal približne v období od 1650 až do 1780. V barokovom období nastal v porovnaní s predošlými obdobiami zjavný rozmach literatúry. K vzdelaniu a k literárnej činnosti sa dostával širší okruh slovenskej národnosti. V slovenskom literárnom baroku sa rozvíjal náboženský literárny barok a svetský literárny barok. V barokovej literárnej tvorbe kvantitatívne prevláda náboženská baroková literatúra, ktorá vznikla z náboženských potrieb a sporov medzi katolíkmi a evanjelikmi. V podstate sa odvracala od pozemského života k záhrobnému životu, hlásila sa k mysticizmu, zdôrazňovala pominuteľnosť, márnosť a ničotnosť svetských vecí a koncentrovala sa na vieroučné otázky (napr. náboženská poézia, modlitby, kázne, školské hry, polemiky a dišputy). Svetská baroková literatúra bola skromnejšie zastúpená ako náboženská baroková literatúra. V porovnaní s predošlým vývinom však intenzívnejšie pestovala staršie svetské literárne žánre a bohatšie uvádzala nové svetské literárne žánre. V podstate bola pripútaná k pozemskému životu , hoci cítenie a myslenie barokového človeka neraz vyjadrovala ideovými a umeleckými prostriedkami náboženskej barokovej literatúry (napr. umelá, poloľudová a ľudová poézia, zábavná, memoárová, cestopisná a odborná próza, dráma).
Veľa zo svetskej literatúry ostalo v rukopisoch. Nezavinila to len cirkevná a štátna cenzúra, ale aj nedostatok vydavateľských možností a najmä súveké umelecké názory, ktoré považovali určité literárne žánre ako „nízke“ a vyhradili im miesto v rukopisných spevníkoch a zborníkoch. Svetskú literatúru vyvolával k životu neodvratný rast meštianstva. Literárna tvorba meštianskych vzdelancov začala živšie a citlivejšie reagovať na potreby nových čias a novej spoločnosti, najmä od prvej polovice 18.