Do slovenskej literatúry možno zarátať autobiografickú a cestopisnú denníkovú prózu vrbovského rodáka Mórica Augusta Beňovského, ktorá vyšla vo viacerých jazykoch – Pamäti a cesty grófa Mórica Augusta Beňovského. V druhej polovici 17. storočia a najmä v 18. storočí nastal veľký rozkvet odbornej prózy vedeckého a popularizačného charakteru. Najvýznamnejším vedcom bol polyhistor Matej Bel. Vyvrcholením Belovej vedeckej činnosti bolo rozsiahle dielo Notitia Hungariae novae historico-geographica. K rozvoju vedy významne prispela filozofia, ktorá propagovala atomistické a materialistické názory(Andrej Jaslinský, Ján Bayer a Izák Caban). Slovenský a slovanský národ obraňoval a chválil v nejednom diele historik, právnik a riaditeľ viedenskej cisárskej knižnice Adam František Kollár. Medzi jeho najvýznamnejšie diela patrí kniha De originubus et usu perpetuo potestatis legislatoriae. Autorom národnej obrany ako samostatného literárneho žánru je Ján Baltazár Magin. Knihou Murices.. sive Apologia odpovedá na znevažujúce písanie istého maďarského profesora o Trenčanoch, Slovákov a Slovanoch. V tomto období sa začala pestovať literárna história ako samostatná vedecká disciplína (napr. Dávid Czwittinger, Michal Rotarides a Pavel Valaský). Baroková dráma sa dôsledne alegorizovala a rétorizovala. Latinské školské hry mali náboženské, mravoučné a didaktické ciele.