Slovenská baroková poézia, próza a dráma

V barokovej poézii prevládala náboženská poézia písaná po česky alebo slovakizovanou češtinou a latinská svetská poézia. Baroková náboženská poézia zaujala významné miesto už v evanjelickom spevníku Cithara sanctorum – Písne duchovní staré a nové, ktorý vydal Juraj Tranovský. Horlivo sa pestovala aj katolícka baroková náboženská poézia. Barokovosť sa spojila s ľudovosťou v prvom tlačenom katolíckom spevníku Cantus catholicis – Písne katholické, ktorý vydal Benedikt Szõllõsi. Latinská svetská poézia pestovala priemerné príležitostné básne. Nekonvenčné lyrické veršovanie bolo vzácne (napr. Daniel Sinapius Horčička st. a Jób Trusius).
Svetskú poéziu v slovakizovanej češtine, v bohemizovanej slovenčine a slovenčine máme zachytenú v rukopisných spevníkoch a zborníkoch. Zo spevníkov a zborníkov s poloľudovou poéziou je najpozoruhodnejší zborník Jána Sekáča Laskavé karhání smíšnopochabných svetských mravúv. Zo spevníkov a zborníkov s ľudovou poéziou sú najcennejšie spevník Dionýza Kubíka Cantiones Slovanicae a spevník Cantilenae-Enélek-Pesničky.
Didakticko-reflexívna poézia sa zameriavala na mravoučné uvažovania o rozmanitých životných spoločenských javoch a otázkach. Jej predstaviteľmi boli Peter Benický (autor Slovenských veršov) a Hugolín Gavlovič (autor Valaskej školy mravúv stodola). Od druhej polovice 17. storočia rozkvitala memoárová a cestopisná próza. Rozmach súvisel s tureckými vpádmi a s náboženským prenasledovaním. Na turecký vpád sa viaže epicko-reflexívna báseň Sors Pilarikiana, ktorú napísal Štefan Pilárik st. Náboženské prenasledovanie a súdne procesy vytvorili podmienky pre rozvoj autobiografickej prózy, písanej zväčša po latinsky a nemecky (napr. J. Kalinka, T. Masník, J. Simonides, J. Láni, Š. Pilárik st., S. Fabricius a M. Novák). O svojich dobrodružných osudoch píše v niekoľkých prácach Tobiáš Masník, Ján Simonides a Juraj Láni. Zvláštne postavenie v memoárovej próze má aj latinská rukopisná próza Jána Rezika Theatrum Eperiense anno 1687 erektum seu Laniena Eperiensis. Zaujímavá je nemecká dobrodružná cestopisná próza sliezskeho hudobníka Daniela Speera Ungarischer Simplicissimus, ktorá opisuje autorove zážitky z cesty po východnom Slovensku. Z memoárových prác si zasluhuje najväčšiu pozornosť latinská rukopisná autobiografia Samuela Hruškoviča Vita Samuelis Hruscowitz. Najvýznamnejšiu cestopisnú prózu v staršej literatúre napísal Daniel Krman ml.

Do slovenskej literatúry možno zarátať autobiografickú a cestopisnú denníkovú prózu vrbovského rodáka Mórica Augusta Beňovského, ktorá vyšla vo viacerých jazykoch – Pamäti a cesty grófa Mórica Augusta Beňovského. V druhej polovici 17. storočia a najmä v 18. storočí nastal veľký rozkvet odbornej prózy vedeckého a popularizačného charakteru. Najvýznamnejším vedcom bol polyhistor Matej Bel. Vyvrcholením Belovej vedeckej činnosti bolo rozsiahle dielo Notitia Hungariae novae historico-geographica. K rozvoju vedy významne prispela filozofia, ktorá propagovala atomistické a materialistické názory(Andrej Jaslinský, Ján Bayer a Izák Caban). Slovenský a slovanský národ obraňoval a chválil v nejednom diele historik, právnik a riaditeľ viedenskej cisárskej knižnice Adam František Kollár. Medzi jeho najvýznamnejšie diela patrí kniha De originubus et usu perpetuo potestatis legislatoriae. Autorom národnej obrany ako samostatného literárneho žánru je Ján Baltazár Magin. Knihou Murices.. sive Apologia odpovedá na znevažujúce písanie istého maďarského profesora o Trenčanoch, Slovákov a Slovanoch. V tomto období sa začala pestovať literárna história ako samostatná vedecká disciplína (napr. Dávid Czwittinger, Michal Rotarides a Pavel Valaský). Baroková dráma sa dôsledne alegorizovala a rétorizovala. Latinské školské hry mali náboženské, mravoučné a didaktické ciele.