storočí šíria prozaické satiry, pamflety a paródie, ktoré sa zameriavajú najmä na kritiku vysokého duchovenstva a mníšskych reholí. Sú výrazom rastúcej krízy feudalizmu a cirkvi. Píšu ich predovšetkým príslušníci nižšieho kléru. Satiry často používajú formu listu, paródie si berú za literárny podklad náboženské texty a obrady, obsahujú spoločenskú kritiku, ale aj samopašný a drastický humor. Exemplá spestrovali kázne, realizovali sa formou bájok, anekdot, facécií a poviedok (zbierka exempiel Gesta Romanorum).
Bájky sa tradovali z generácie na generáciu v origináli alebo v preklade do národných jazykov.
Cestopisy – križiacke výpravy v 12. a 13. storočí podnietili záujem o poznávanie cudzích krajín, najmä Palestíny (Svätá zem). Svedkom toho je i opis cesty do Jeruzalema a návšteva biblických miest v Palestíne. V ďalšom období bola šľachtická feudálna literatúra v podstate spätá s cirkevnou literatúrou, lebo na formovaní cirkevnej literatúry sa zúčastňovali aj vzdelaní príslušníci šľachtického pôvodu. V prostredí nižšej šľachty žil šľachtický feudálny folklór, skladali ho a šírili igrici (kurtoázna lyrika, hrdinská epika, vagantská poézia, satirická a zábavná próza, anály, kroniky). Mestská literatúra bola taktiež prevažne svetská. Formujúcemu sa slovenskému meštianstvu ešte stačila ústna slovesnosť. Ďalej v tomto prostredí žili ešte niektoré po latinsky a po česky písané alebo v domácom jazyku šírené žánre cirkevnej literatúry i šľachtickej literatúry. Žánre sa prispôsobovali meštianskym náhľadom na život a umenie. Šibalské anekdoty, facécie i poviedky, dobrodružné poviedky a romány. Mestské knihy - Žilinská, Kremnická, Smolnícka). Neskôr sa stali pokračovateľmi igricov mendikanti (žobraví študenti). Pri žobraní spievali, ale i zabávali hrou na hudobné nástroje, tancom a svetskými scénkami. V poslednom období (už prechod k humanizmu a renesancii) sa pestovala umelecká próza - mravoučná a zábavná: rytierske poviedky, šibalské poviedky, anekdoty a facécie, román, bájky. Cirkevná tvorba v období stredoveku, žánrový vývoj
Cirkevná literatúra mala prevažne charakter náboženskej literatúry, písanej po latinsky. Poézia: hymny, sekvencie a plankty.
Próza: modlitby, kázne, legendy, hagiografie a žánre v biblických spisoch.
Odborná próza: teologické komentáre, traktáty a historické i právne diela.
Dráma: vianočné, veľkonočné, mystériové a pašiové hry.
V cirkevnej literatúre však možno nájsť i žánre svetského charakteru, najmä v poézii (veršované kalendáre) a v odbornej próze (filozof. traktáty, historické anály, právne učebnice, učebnice rétoriky).