Cirkevná piesňová tvorba: žalmy, hymny, sekvencie, pestoval sa gregoriánsky chorálový spev (najmä u benediktínov). V hymnistike sa uplatňoval hlavne kult boha (Te Deum), Krista a Márie (Stabat mater dolorosa). Spievali sa aj piesne českého pôvodu (Hospodine, pomiluj ny). Vpád a plienenie Tatárov v Uhorsku poskytli námet uhorskej latinskej anonymnej básni Nárek nad pustošením Uhorska. Próza patrila do kategórie vieroučnej, bohoslužobnej a mravoučnej literatúry, ale aj do kategórie odbornej, najmä teologického charakteru. Časť možno zarátať do oblasti umeleckej literatúry, najmä legendy. Legendy patrili medzi najpestovanejšie literárne žánre. Zachovala sa Maurova Legenda o sv. Svoradovi a Benediktovi a tri uhorské legendy o sv. Štefanovi: Legenda maior, Legenda minor a Legenda Hartvikova. Legenda o sv. Svoradovi a Benediktovi zobrazuje udalosti zo života mníchov a pustovníkov Svorada a Benedikta, ktorí pôsobili za panovania Štefana I. Udalosti sa odohrávajú v okolí Nitry a Trenčína. Autor legendy bol opátom benediktínskeho kláštora na Panónskej hore a neskôr zastával biskupský úrad v Pécsi. O živote Svorada rozprávali Maurovi Svoradov žiak Benedikt a Filip, opát benediktínskeho kláštora na Zobore pri Nitre, kde sa spočiatku Svorad a Benedikt zdržiavali. Svorad prišiel z krajiny Poľanov, vstúpil pod rehoľným menom Andrej do benediktínskeho kláštora sv. Hipolyta na Zobore pri Nitre a neskôr sa uchýlil ako pustovník na Skalku pri Trenčíne. V pustovníckom živote ho sem nasledoval jeho žiak Benedikt, ktorého zbojníci zabili pre peniaze a hodili do Váhu. (Poľany - Poľsko, ale uvažovalo sa aj o Liptove) Svorad pochádzal zo sedliackeho rodu, jeho osobu autor vykresľuje v duchu idealizovaného typizovania svätcov. Spomína jeho príkladné osobné vlastnosti (skromnosť a záľuba v telesnej práci), ale najviac sa sústreďuje na typické legendové črty: Svoradovu askézu (pôst a telesné trýznenie) a na zázraky, ktoré Svorad robí po smrti (vzkriesenie zabitého zbojníka a oslobodenie obeseného zločinca). Je tu jednoduchý rozprávací až referujúci štýl, ktorý používa striedme a prevažne len základné rétorické prostriedky. Pozoruhodné sú prírodné obrazy, motívy a predstavy. Tri uhorské legendy načrtávajú spoločenské, politické a cirkevné pomery v období udomácňovania uhorského kresťanstva a feudalizmu, najmä za vlády Štefana I. Autorov týchto legiend nepoznáme, len Hartvikova sa menuje podľa biskupa Hartvika. Svätoštefanské legendy sa zaoberajú najmä Štefanovou christianizačnou politikou: bojmi s maďarskými pohanskými kniežatami a organizáciou cirkevného života.