Protitureckosť sa pomaly rozplynie – človek sa cíti byť slabý, fatalizmus – nový typ hrdinu, ktorý prechádza z ospevovania do pokorného žalospevu. Objavuje sa hlboká pokora, fatalizmus, aj v duchovnej poézii (E. Láni). Ľudový hrdina sa premieňa na lamentujúceho, kajúceho kresťana – z duchovnej poézie do historickej piesne (predtým to bolo opačne). Autor nekomentuje skutočnú udalosť, skôr sa obracia k Bohu. V centre je psychika, boje sú v pozadí. Človek sa začína viniť za všetko zlo, lebo nežije kresťansky. Stráca sa viera v reálne možnosti človeka. Rozmýšľanie v protikladoch: reálny – ireálny, večnosť – dočasnosť. Žáner sa prispôsobil dobovým zmenám. Zachytáva rozpad optimistického racionalizmu. Existencia napätia v spoločnosti, dôraz na zvýšenú senzitívnosť, viac sa uvažuje o transcendentnom, o posmrtnosti, kajúcnosti. Objavia sa chiliastické nálady. Historická pieseň nachádza oporu v období manierizmu. Duchovná i historická pieseň si prestáva všímať človeka v konkrétnej situácii, ale vytvára prototyp hrdinu. Všíma si vzťahy človek – človek, človek – nebo, Boh. Pozoruhodné sú Lániho piesne. Protiturectvo a stavovské boje dáva do jedného radu. Náboženské rozpory, ktoré sa objavujú v duchovnej poézii sú aj u Jána Silvána. On ich charakterizoval ako isté negatíva celej spoločnosti a jedinca – „Ľud je poražený ...“ Už Silván žije v tomto napätí, je tu apelácia na človeka, aby prestal so spormi, ktoré sa vymykajú zo zásad kresťanstva.
Ľúbostná poézia – tu sa všetko najviac odráža, vyberá si človeka v špeciálnej ľúbostnej situácii. Poznáme len 8 piesní v Fanchaliho kódexe – sú veľmi životaschopné, aktívne, ovplyvňujúce život spoločnosti. Centrum – citový život jedinca. Je v pozícii proti štylizovanej poézii, nie je tu galantný rytier, ale milujúci človek jednoduchého pôvodu. Nie je heroizovaný ani pokorný. V 16. a 17. storočí obsahujú hravú renesančnosť, rozkošníctvo, vyjadruje sa konkrétny osobný vzťah, zmyselnosť – do popredia sa dostáva dlho potláčaný ľúbostný pocit hrdinu. Všetko sa prezentuje v ženskej polohe, cez ľúbostnú lamentáciu. Renesančná ľúbostná poézia stojí v opozícii oficiálnej duchovnej poézii a historickej. Oslobodzovala sa zo štylizácie, typickej pre 16. storočie, dôraz bol na nespokojnosti s postavením národa. V duchovnej poézii sa najviac odhalil konflikt osobnosti a prostredia. Nespovedá sa hlavný hrdina len zo svojho vzťahu k Bohu, ale aj z bezmocnosti, z pocitu vlastnej beznádeje. HUMANISTICKÁ RENESANČNÁ DRÁMA
14. storočie – nástup mešťanov v Európe, vplyvom reformácie sa uplatňuje národné povedomie – tieto prvky sú východiskom drámy.