Staršia slovenská literatúra

Spoločensko-kultúrne podmienky vzniku Veľkej Moravy
Začiatky slovenskej písanej literatúry súvisia s príchodom kresťanstva a s činnosťou duchovných. Predstavujú ich náboženské texty v latinskom i domácom jazyku (koniec 8. a prvá polovica 9. storočia). Náboženské misie používali ako liturgický jazyk latinčinu, ale základné náboženské texty museli byť preložené do domáceho jazyka (krstný sľub, vyznanie viery, Otčenáš, Desatoro a spovedná formula). Písaná literatúra so zachovanými pamiatkami sa u nás zrodila v druhej polovici 9. storočia v ranofeudálnom štáte – Veľkomoravskej ríši. Založil ju moravský knieža Mojmír I, keď k svojmu kniežatstvu pripojil kniežactvo zosadeného nitrianskeho Pribinu. Po Mojmírovi I. ríšu upevňoval a zveľaďoval Rastislav. Veľkomoravské kniežatá museli bojovať proti politickému a kultúrnemu vplyvu nemeckej Východofranskej ríše, ktorý na ich území od konca druhej polovice 8. storočia upevňovali šírením kresťanstva s latinskou liturgiou franskí kňazi. Preto Rastislav vypravil k byzantskému cisárovi Michalovi III. Posolstvo so žiadosťou o vierozvestov. Cisár vyhovel a poslal Konštantína a Metoda. Konštantín a Metod boli síce gréckeho pôvodu, ale poznali slovanské nárečie z okolia Solúna. Po príchode do Veľkomoravskej ríše týmto jazykom šírili kresťanstvo a vykonávali litrugiu. Ale podstata ich práce spočívala v organizovaní cirkvi, zakladaní nižších škôl i vyšších škôl, výchove domáceho duchovenstva a zavádzaní civilného právneho poriadku.

Poslanie byzantskej misie, Proglas
Po triapolročnom účinkovaní sa bratia vypravili do Byzantska, cieľom bolo vysvätenie učeníkov a uznanie slovanskej liturgie u carihradského patriarchu. Cestou sa zastavili v Blatnohrade u kniežaťa Koceľa, asi pol roka sa tu venovali misijnej činnosti a vyučovaniu Koceľových žiakov. Z Blatnohradu odišli do Benátok, kde mal Konštantín bojovnú dišputu s tamojšími latinskými kňazmi, popierajúcimi oprávnenosť slovanského jazyka – trojjazyčníkmi (hebrejčina, gréčtina a latinčina). Tu zastihlo bratov aj pozvanie pápeža Mikuláša I. do Ríma. Keď prišli do Ríma, pápež bol už mŕtvy. Novým sa stal Hadrián II., ktorý schválil slovanskú liturgiu. Metod a učeníci bratov boli vysvätení za kňazov alebo diakonov. Medzi nimi bol asi aj Gorazd, Kliment, Naum, Angelár a Sáva. Chorľavý Konštantín vstúpil v Ríme do gréckeho kláštora a prijal rehoľné meno Cyril. Žil ešte 50 dní. Po Konštantínovej smrti Koceľ požiadal pápeža Hadriána II., aby Metoda prepustil.

Ten odišiel z Ríma s pápežskou bulou, v ktorej Hadrián II. schválil slovienske preklady bohoslužobných kníh a sloviensku bohoslužbu a prikázal epištolu a evanjelium čítať najprv po latinsky a potom po sloviensky. Metod sa z Ríma vrátil ku Koceľovi, aby v jeho dolnopanónskom kniežatstve zorganizoval diecézu. Franskí kňazi a mnísi v Panónii sa mu však nechceli podriadiť. Zostali verní soľnohradskému srcibiskupstvu. Začal sa urputný boj o cirkevnú nadvládu a politický vplyv. Medzitým sa vo Veľkomoravskej ríši zmocnil vlády Svätopluk. Výsledkom jeho politiky bola stále väčšia závislosť od Východofranskej ríše. Metod nenašiel za Svätopluka priaznivé podmienky pre svoju ďalšiu prácu. Franskí biskupi dali Metoda zajať a odvliecť do Bavorska. Keď ho odsúdili, trápili ho vo väzení v Švábsku dva a pol roka. Až na zákrok pápeža Jána VIII. Ho prepustili na slobodu. Ján VIII. ale potom zakázal sloviensku bohoslužbu. Metod sa po svojom vyslobodení odobral najprv ku Koceľovi a až neskôr k Svätoplukovi, aby pokračoval v organizácii diecézy. Pápežov zákaz neposlúchol. Ján VIII. si pozval Metoda, ten obhájil sloviensku bohoslužbu i svoje učenie. Ján VIII. poslal Svätoplukovi bulu, v ktorej potvrdil Metodovu pravovernosť, privilégium na diecézu, slovienske preklady liturgických kníh a sloviensky liturgický jazyk. Evanjelium pri omši sa však malo čítať najprv po latinsky a potom po sloviensky. Po Metodovej smrti sa zavŕšil boj medzi slovienskymi a latinskými kňazmi. Nový pápež Štefan V. odsúdil Metodovo učenie a zakázal sloviensku bohoslužbu. Svätopluk sa definitívne priklonil západnej latinskej liturgii a cirkvi. Väčšina slovienskych kňazov musela ako heretici (kacíri) opustiť Veľkú Moravu. Odišli najmä do Bulharska a Macedónie, niektorí do Čiech a do Chorvátska. Cirkevnoslovanský jazyk bol do 19. storočia spisovným jazykom Rumunov. Veľkomoravská a cyrilometodejská tradícia sa v našej literatúre pestovala najmä od 17. storočia, keď sa slovenská národnosť výraznejšie formovala na slovenský národ. Prebúdzala záujem o dávnu históriu (Benedikt Szolosi, Ján Baltazár Magin, Juraj Fándly) a o domáci jazyk (Daniel Sinapius Horčička st., Anton Bernolák). Od čias národného obrodenia sa veľkomoravská a cyrilometodejská tradícia uplatňovala aj v umeleckej literatúre (J. Hollý, J. Kollár, J. M. Hurban).
Proglas (predslov k sv. evanjeliu) je veršovaný, oslavuje slovanský preklad Písma a vyzdvihuje domáci jazyk ako základ a sprostredkovateľa knižnej vzdelanosti. Sú tu bohato rozvinuté motívy nábožensko-didaktické, ale i demokratické.

Predstavuje prvú slovanskú báseň (astrofická, 110-veršová). Verš básne je sylabický, spravidla dvanásťslabičný, pričom po piatej slabike a výnimočne aj po šiestej býva medzislovný predel. Nie je rýmovaný, ale na niekoľkých miestach má opakovania rovnako znejúcich koncoviek. Vyznačuje sa silnou tendenciou k paralelizmu vetného a veršového členenia. Štýl básne je veľmi obrazný a popretkávaný doslovnými aj parafrázovanými biblickými citátmi, harmonicky začlenenými do autorského textu. Rétorické štylistické prostriedky majú amplifikačný a kumulačný charakter. Pretože sa v básni kladie dôraz na citové a zmyslové pôsobenie, vyskytujú sa v nej hlavne emocionálne, expresívne, patetické a zvukovo účinné básnické prostriedky (symboly, alegórie, synekdochy, personifikácie, oxymorá, perifrázy, eufemizmy, hyperboly ...). Zaujímavé sú predstavy, motívy a obrazy čerpajúce z prírody a obsahujúce vizuálne, auditívne a čuchové vnemy. Charakter veľkomoravskej literárnej školy, prekladová tvorba
Starosloviensky jazyk bol macedónskym nárečím z okolia Solúna. Zachovával ešte mnohé charakteristické znaky, ktoré postupne vymizli v niektorých slovanských jazykoch (napr. jery a nosové hládky). Staroslovienska prekladová a pôvodná literatúra bola určená pre liturgické potreby a náboženské vzdelávanie. Zachovala sa iba v odpisoch z 10. – 16. storočia.
Prekladová literatúra sa zrodila na veľkomoravskom území (druhá polovica 9. storočia) a na bulharskom území (koniec 9. – začiatok 10. storočia). Autormi vekomoravského literárneho okruhu boli Konštantín, Metod a Kliment Bulharský. Konštantín ešte doma preložil perikopy (výňatky) z evanjelia sv. Jána a na novom pôsobisku rituál, breviár a Súdny zákonník pre svetských ľudí (veľkomoravský občiansky zákonník). Spolu s Metodom na novom pôsobisku preložil misál, všetky štyri evanjeliá, žaltár, Skutky apoštolské a oktoich (osmiglasnik – spevník). Sinajské euchológium – modlitebná knižka, spovedný poriadok a tri Sinajské listy. Kyjevské listy predstavujú najstarší hlaholský rukopis, 38 základných omšových modlitieb s moravskými jazykovými prvkami. Pražské zlomky hlaholské – omšové modlitby podľa východného obradu. Konštantín napísal Reč o prenesení ostatkov preslávneho Klimenta, Hádanie o pravej viere so Židmi, Proglas, Pochvala na počesť sv. Gregora Naziánskeho, Kánon na počesť sv. Dimitra Solúnskeho, modlitba pred smrťou, Predhovor k evanjeliáru, Napísanie o pravej viere a abecedná modlitba.

Metod okrem prekladov s bratom preložil Konštantínov spis Hádanie o pravej viere so Židmi, penitenciál (návod na ukladanie pokánia), nomokánon (zbierka ustanovení byzantských cisárov), paterik (homílie vysvetľujúce biblický text) a Starý zákon. Sám napísal Kánon na počesť sv. Dimitra Solúnskeho, Spovedný poriadok, Adhortácia k pokániu a Adhortácia k vladárom. Kliment Bulharský pochádzal z Macedónie, zomrel ako velický biskup v Macedónii. Pripisuje sa mu Pochvala Cyrilovi Filozofovi, Pochvalné slovo na Cyrila a Metoda, Život Konštantína a Život Metoda (Panónske legendy).

Moravsko-panónske legendy, rozbor
Predstavujú vynikajúce umelecké prózy, ale aj závažné historické pramene. Nie sú legendami v pravom zmysle slova, lebo sa prevažne pridržiavajú konkrétnych faktov a udalostí z reálneho života a nerozvíjajú naplno typické legendové črty (idealizovanú postavu svätca, askézu a zázraky). Život K. je v porovnaní so Životom M. obšírnejší, náučnejší, filozofickejší, teologickejší, špekulatívnejší, legendovejší (viac idealizácie a zázračnosti) a štylisticky komplikovanejší. V Živote K. sa autor sústreďuje najmä na Konštantínovu predmoravskú činnosť a na jeho obhajobu slovanského liturgického jazyka v Benátkach. Podrobne vykresľuje povahu, detstvo, štúdium a náboženskú i kultúrne činnosť Konštantína. Vyzdvihuje jeho nadanie, inteligenciu, múdrosť, túžbu po vzdelaní, súcit s trpiacimi a neochvejnosť pri obhajovaní pravdy. Konštantín žiada za svoje služby iba zajatcov-otrokov, aby im mohol darovať slobodu. Je napísaná prózou, ale s prvkami veršovej výstavby, ako svedčí rytmizovanie priamej reči. Vyznačuje sa vznešeným rétorickým obrazným štýlom byzantskej legendovej a hagiografickej literatúry. Vetná konštrukcia je veľmi pestrá. Charakteristické sú hlavne dramatické dialógy, biblické citáty, paraboly, exemplá (o človeku, čo niesol v mešci vodu), úryvky z rečí, prejavov alebo listov. Život M. je kratší, epickejší, historickejší, vecnejší, menej legendový a štylisticky jednoduchší. Nadväzoval na Život K., lebo sa nerozpisuje podrobnejšie o udalostiach, ktoré sa rozvádzajú tam. Autor sa zaoberá najviac Metodovou činnosťou vo Veľkomoravskej ríši, najmä jeho zápasom s franskými kňazmi. Vystihuje politický charakter útokov proti slovanskej bohoslužbe a význam kresťanstva pre zjednocovanie feudálnych slovanských kmeňov. Je prozaickou legendou, ale obsahuje tiež prvky veršovej výstavby. Vetná konštrukcia má sklon k jednoduchšej stavbe viet a súvetí, ale nevyhýba sa ani komplikovanejším súvetiam. Štýl charakterizujú dialógy, biblické citáty, exemplá, úryvky z reči, prejavov alebo listov.

Slovensko v stredoveku
Slovenská stredoveká literatúra v období svojho nového konštituovania nenadväzovala na predošlý pokus o formovanie stredovekej literatúy. Obe obdobia boli v podstate medzi sebou izolované. Veľkomoravská ríša zanikla na začiatku 10. storočia. Slovenské územie sa v 11. storočí začlenilo do mnohonárodnostného feudálneho Uhorského štátu, ktorý založili maďarské kočovné kmene, usadzujúce sa v Zadunajsku od 10. storočia. Slovanské obyvateľstvo, ktoré sa dostalo do područia, bolo na vyššom stupni spoločenského vývinu. Už vo Veľkomoravskej ríši žilo v ranofeudálnej spoločnosti. Preto usadzujúce sa kmene preberali od domáceho obyvateľstva spoločenské a kultúrne hodnoty, slovanské slová (kereszt – krst, pokol – peklo, király – kráľ). Zaujímavé poznatky sú v zákonníkoch uhorských kráľov Štefana I., Ladislava a Kolomana. Uhorský štát zosilňoval za svojho zakladateľa Štefana I. a napokon i za ďalších panovníkov Ondreja I., Ladislava I., Kolomana, Bala IV. orientáciu na západoeurópsku latinskú stredovekú kultúru a vzdelanie. Tieto mali prevažne cirkevný ráz. Obmedzovali sa na úzky okruh vzdelancov, najmä príslušníkov duchovného stavu. Svetskí feudáli nevedeli ani písať. Vydržiavali si pisárov (skriptorov). Významné strediská stredovekej kultúry a vzdelania predstavovali kláštory, latinské cirkevné školy, mestské školy, univerzity, bibliotéky a fraternity (bratrstvá). Kláštory zakladali rôzne mníšske rády – rehole (benediktíni na Zobore pri Nitre). Mnísi sa venovali aj literárnej činnosti, v kláštorných skriptóriách odpisovali rukopisy a zhotovovali kódexy, ktoré iluminovali miniatúrami a ozdobnými iniciálami. V druhej polovici 15. storočia sa začali v kláštoroch zhromažďovať i tlačené knihy – inkunábuly. Číslice sa používali rímske i arabské, písalo sa na pergamen, ale i na handrový papier. Slovensko má bohatú kódexovú tradíciu. Slovenské bibliotéky a archívy vlastnili v minulosti vyše štyristo stredovekých kódexov. Na Slovensku vznikla približne 1/3 kódexov (Bratislava, Trnava, Kremnica, Smolník, Košice, Prešov). Prevažovali kódexy cudzieho pôvodu. Vynález kníhtlače (1445) postupne odstraňoval odpisovanie kníh a sprístupňoval vzdelanie širším vrstvám. Inkunábuly – knihy vytlačené do r. 1500. Latinské cirkevné školy sa starali o výchovu kňazského dorastu a šľachtických synov. Zriaďovali sa pri biskupských sídlach, chrámoch – kapitulách, kláštoroch a farách. Mestské školy vznikali až od 14. storočia, učilo sa v nich čítanie, písanie, rátanie a náboženstvo. Za vyšším vzdelaním chodili uhorskí študenti na slávne zahraničné univerzity (Bologna, Padova, Praha, Krakov, Viedeň).

Domáce univerzity zanikli skoro po založení (Pécs, Budín, Academia Istripolitana 1465 – 1491).
Na vývin slovenskej národnej kultúry a literatúry negatívne pôsobilo nejestvovanie slovenskej štátnosti, politického centra a vysokých privilegovaných vrstiev, nepokojná spoločenská a politická situácia, vpád Tatárov v r. 1241, feudálna rozdrobenosť krajiny, príchod nemeckých kolonistov – baníkov, remeselníkov a obchodníkov, orientácia na latinskú kultúru a vzdelanie. Šľachtickí veľmoži vládli v uzavretých štátikoch (Matúš Čák) a v mestách sa vedenia zmocňovali bohatí nemeckí mešťania. Za takýchto podmienok nemohlo vzniknúť výraznejšie slovenské hospodárske, spoločenské a politické centrum, v ktorom by sa úspešne rozvíjala slovenská kultúra. Domáci jazyk sa teda nemohol uplatniť ako literárny a spisovný. Domáci jazyk sa obmedzoval na poddanské, mestské a zemianske vrstvy. Používal sa na bežné dorozumievanie a v ústnej slovesnosti. Čiastočne sa udržiaval aj v náboženskej oblasti (kázne, homílie, základné modlitby, krstný sľub, spovedná formula a ľudový spev). Od 13. storočia sa začal ujímať v administratívno-právnej oblasti (mestská administratíva i právna terminológia a zemiansky súdny rokovací štýl) – objavovali sa slovakizmy, ktoré sa dostávali do latinských alebo do českých textov. Od druhej polovice 14. a najmä začiatku 15. storočia sa používala spisovná čeština, ktorá bola jazykom náboženskej pastorácie i literárnym jazykom. K najvážnejším príčinám šírenia češtiny patrili vojenské, hospodárske, spoločenské a kultúrne styky Slovenska s českými krajinami (najmä za spoločných panovníkov Žigmunda Luxemburského, Mateja Korvína a Vladislava Jagelovského), štúdium slovenských študentov na pražskej univerzite, účinkovanie českého duchovenstva na západoslovenských kapitulných školách, kontakty medzi českými a slovenskými rehoľami, výpravy husitov a pobyt bratríkov. V ďalších obdobia prispelo k upevneniu češtiny jej prijatie slovenskými evanjelikmi za liturgický a literárny jazyk, neskôr príchod českých exulantov po bitke na Bielej Hore. V niektorých epochách sa prechodne stala slovenským literárnym jazykom nemčina (17. – 18. storočie). Reformné hnutia
V 14. storočí nastala kríza feudalizmu a cirkvi. Silnel odpor proti panujúcemu feudálnemu spoločenskému poriadku. Prejavoval sa rôznymi reformnými hnutiami s náboženskou formou. Mnohé nadobúdali heretický i sociálny charakter (učenie valdencov, husitov). Z mystických učení sa v stredoveku často vynáralo chiliastické hnutie, ktoré hlásalo druhý príchod Krista a jeho tisícročné kráľovstvo na zemi pred koncom sveta a posledným súdom.

Náboženské hnutia zapôsobili motivicky a tematicky na literatúru (kult Panny Márie ako poníženej a trpiacej matky, kult Krista ako dieťaťa a mučeného i bolesť znášajúceho človeka, kult eucharistie – Kristovho tela a krvi a kult sv. Kataríny a sv. Doroty ako bojovníčok proti svetskej nespravodlivosti a násiliu). Husitské myšlienky šírili slovenskí absolventi pražskej univerzity a husitské a bratrícke vojská. Husitské a bratrícke vojská zohrali ako bojovníci proti bohatému nemeckému meštianstvu významnú úlohu pri poslovenčovaní miest, a tým vytvárali lepšie podmienky pre vývin slovenskej národnosti, kultúry a literatúry. V 14. a najmä 15. storočí nastáva laicizácia (zosvetšťovanie) kultúry, vzdelania a literatúry. Do Uhorska prenikajú myšlienky humanizmu a renesancie, neuplatnili sa však ešte výrazne, lebo meštianstvo ako nositeľ tohto myslenia bolo ešte slabo vyvinuté. Humanizmus a renesanciu uvádzal do Uhorska kráľ Matej Korvín. Orientoval sa na Taliansko, oženil sa s Taliankou (Beatrice z Neapola), na dvor povolal významných predstaviteľov talianskeho humanizmu (historik Antonio Bonfini a bibliotekár Martius Galeotti). Bratislavská univerzita bola založená v r. 1465, ale otvorená až v r. 1467. Prednášala sa na nej teológia, filozofia a prírodné vedy. Prvým kancelárom sa stal jej organizátor Ján Vitéz. Humanizmus a renesancia podnietili vznik a rozkvet učených spoločností, škôl, biblioték, záujem o antickú literatúru. Myšlienkový a umelecký charakter stredovekej literatúry
V posledných storočiach Rímskej ríše a po jej rozdelení na Západorímsku (latinskú) a Východorímsku (grécku, byzantskú) nastal úpadok antickej literatúry. V európskych literatúrach boli obľúbené poviedky, ktoré tematicky čerpali z antiky – najmä z Homéra, Platóna, Herodota, Ovidia, Petronia. Významnú úlohu zohrala aj antická grécka a rímska bájka. Antické literatúry neskôr začala vytláčať grécka a latinská kresťanská literatúra.
Na prahu gréckej kresťanskej literatúry stojí Nový zákon a apologetika kresťanského učenia. Latinská kresťanská literatúra sa začína apologetikou a pokračuje teologickou filozofiou v 4. storočí, cirkevnou históriou v 5. storočí, neskôr sa pestuje hymnická poézia – v tomto období pripravil Hieronymus preklad biblie do latinčiny (vulgata). Starý zákon predstavuje súbor rozmanitých textov hebrejskej literatúry, najmä starovekých a židovských mýtov, povestí, dejín, zákonov, náboženských predpisov a lyriky. Nový zákon pozostáva zo štyroch evanjelií (Matúšovo, Markovo, Lukášovo a Jánovo), Skutkov apoštolských, epištol a Zjavenia sv. Jána (Apokalypsa). Stredoveký kultúrny a literárny život formovalo kresťanstvo, neskorá antika a domáce tradície. Nositeľkou kultúry bola cirkev.

Duchovenstvo malo v rukách vzdelanie a školstvo. Pre cirkevné potreby sa pestovala i literatúra a veda. V kláštoroch sa prepisovali cirkevné diela, ale odpisovali sa i spisy antických básnikov, filozofov. V školách sa adaptovalo antické vzdelanie a vedné odbory. V 6. storočí sa vyučovací systém ustálil na siedmich slobodných umeniach: gramatika, dialektika, rétorika, aritmetika, geometria, muzika, astronómia. Keď v 12. stor. vznikali univerzity, slobodné umenia sa prednášali na nižších (artistických) fakultách. Na vyšších fakultách sa študovala teológia, medicína a právo. Popri gréckom a latinskom jazyku sa začali postupne uplatňovať domáce jazyky. Literatúra sa obsahovo i žánrovo diferencovala a postupne sa zdôrazňovali odlišné záujmy a umelecký vkus jednotlivých spoločenských vrstiev. Ústna slovesnosť sa pomaly obmedzovala na ľudové dedinské a mestské vrstvy. Kresťanstvo určovalo svetonázor človeka (vieru, morálku, myslenie), ale aj názory na umenie. V stredovekom myslení zohrala veľkú úlohu predstava o nemenlivosti. Nemenný je spol. poriadok, rozdelenie spoločnosti na 3 stavy (duchovní, páni a poddaní), životné pravdy, estet. princípy i umelecké postupy a prostriedky. Myslenie a estetiku silne zasiahla náboženská transcendentálnosť (nadzmyslovosť) – viera vo vyšší, božský, večný, nadpozemský svet. Ľudský, pominuteľný, pozemský svet je iba jeho odrazom a symbolom. Skutočnými hodnotami teda sú metafyzické, náboženské hodnoty. Na zobrazovanie pozemského sveta a života slúžili zvláštne umelecké postupy, najmä obraznosť, symbolika a alegória (ustálené obrazy a symboly – čísla 3, 7, 9, zvieratá – baránok, holubica, líška, farby – biela, červená, zelená, kvety – ruža, ľalia). Stredoveké literárne diela mali mnohovýznamový význam, cirkevní spisovatelia vykladali biblické obrazy paralelne vo význame doslovnom (historickom), tropologickom (prenesenom mravnom), alegorickom (dotýkajúcom sa cirkvi) a anagogickom (vzťahujúcom sa k druhému svetu).
Na umenie od 13. storočia zapôsobila kresťanská mystika, rozvinula sa obraznosť a emocionálnosť v tematike lásky k bohu a Kristovi, v kulte svätcov a Panny Márie. Zvláštna metóda umeleckého zobrazovania osôb a predmetov – idealizované typizovanie. Idealizovaný typ mal tradičné prívlastky, konštantné vlastnosti (svätec a mučeník). Uplatňovala sa komparácia a hyperbolická gradácia.

V stredovekej umeleckej metóde sa uplatňovala binárnosť myslenia, založená na kontraste (božský svet – ľudský, duša – telo, dobro – zlo, hriech – cnosť, život – smrť).
V starých rukopisoch sa texty píšu súvisle, graficky nečlenené. Stredoveká dráma mala epický ráz. Kompozične bola zoradením jednotlivých scén, podstatný bol dialóg, nie konflikt. Medzi komédiou a tragédiou sa nerobil rozdiel. Románom sa nazývali stredoveké rytierske eposy. Stredovek nepoznal moderné druhové delenie na lyriku, epiku a drámu. V cirkevnej literatúre bol hrdinom svätec – ideál kresťanskej dokonalosti, v neochvejnej viere a oddanosti bohu, v múdrosti, mravnosti, statočnosti a askéze. V šľachtickej literatúre sa stal hrdinom bojovník, šľachtic, rytier. Išlo tiež o zidealizovanú postavu, ktorá musela mať šľachtické cnosti – statočnosť, múdrosť, oddanosť pánovi, ochrana bezbranných a úcta k ženám. V mestskej literatúre sa uplatnil aj hrdina z nižších vrstiev – sedliak, lekár, advokát.
Náboženské poetické žánre: žalmy (oslavné a kajúce spevy v Starom zákone), hymny (chválospevy na boha a svätcov), trópy (v gregoriánskych spevoch), sekvencie (spev nadväzujúci na poslednú slabiku aleluja), antifóny (striedavé spevy dvoch zborov alebo predspeváka a kňaza), responzóriá (bohoslužobné spevy spievané striedavo medzi kňazom a veriacimi), litánie (spievané modlitby zložené z krátkych zvolaní a prosieb k bohu), plankty (lamentácie Márie nad Kristovou smrťou), modlitby, piesne – veľkonočné, vianočné, križiacke, pútnické, vojnové, o svätcoch, makabrické (tance smrti).
Predpisy liturgických obradov sú uložené v liturgických knihách: breviár (modlitebná kniha s predpísanými modlitbami), misál (omšová kniha s obradmi omše). Náboženské piesne obsahujú kancionále (spevníky).
Svetské poetické žánre: vzťahujú sa najmä na ľúbostnú poéziu, planktus (nárek lásky), pastorála (dialogická pastierska pieseň), epištola (básnický ľubostný list obsahujúci nárek, chválu), alba; vzťahujúce sa na prírodu – pastorála a ekloga; na pijanskú poéziu – pijanské piesne vagantov; na satirickú poéziu; na mizogynskú poéziu (spory o ženskej hriešnosti a falošnosti); na stavovskú poéziu; na parodickú poéziu; na dvornú poéziu – rytiersko-šľachtická a kurtoázna poézia trubadúrov a minnesengrov, križiacka pieseň, tanečná pieseň, rytiersky epos, serenáda, elégia; na lamentovú poéziu – epitaf, enigma (hádanka), proverbium (porekadlo, príslovie), aforizmus, gnóma (poučný výrok), sentencia (mravoučná myšlienka), maxima (pravidlo mravného správania), epigram, dedicatio (venovanie, venovacia báseň), balada, romanca.
Kategorizácia svetských poetických žánrov: didaktická, časová, príležitostná, historická.

Náboženské prozaické žánre: hagiografie (opisy života svätcov), martyrológia (zoznamy kresťanských mučeníkov), pasionály (zbierky legiend a životopisy svätcov v liturgických knihách), vitae (životy svätcov), legendy, apokryfy (rozprávanie s náboženskou látkou zo Starého a Nového zákona), kázne, homílie (kázne vysvetľujúce biblický text), postily (vysvetlenie biblických miest), paraboly (podobenstvá), exemplá (krátke príbehy vkladané do kázní).
Svetské prozaické žánre: báje, bájky, povesti, poviedky, romány, rytierske eposy, fabliaux (žartovné alebo kritické rozprávanie z meštianskeho a dedinského prostredia), facécie (žartovné rozprávania , neraz erotického a samopašného charakteru), anekdoty, listy, pamflety, cestopisy, hádanky, logogrify (hádanka, kde sa k slovu pridávajú alebo uberajú písmená), rébusy.
Náboženské odborné žánre: konkordancie, synopsy, teologické traktáty, exegézy, apológie, katechizmy.
Svetské odborné žánre: kalendáriá, diáriá, anály, kroniky, traktáty, komentáre, dišputy, dizertácie, lapidáre (knihy o kameňoch), lucidáre (knihy o prírode, náučné slovníky), polemiky. Náboženské dramatické žánre: vianočné hry, veľkonočné hry, pašiové hry (o Kristovom utrpení a umučení), hry o Antikristovi, hry o raji, hry o Božom tele, mystériové hry (o Kristovom živote), biblické hry, legendové hry, mirákulové hry (legendové s dôrazom na zázraky), moralitné hry.
Svetské dramatické žánre: interlúdiá (medzihry, krátke scénky vkladané medzi dejstvá vážnych hier), frašky (hry s prehnanou komikou), fašiangové hry, pastorály (pastierske hry).
V stredovekej literatúre neexistovala dnešná kompozícia, elegantnosť sa videla v hromadení odbočiek od témy. V jednom diele sa mohlo rozprávať o viacerých témach. Päť častí: úvod, rozprávanie, dokazovanie tvrdení, vyvracanie protivníkových tvrdení a záver. V literatúre bolo veľa topov a topických formuliek (invokácia, uchádzanie sa autora o priazeň poslucháčov alebo čitateľov, topografické schémy, opisy pozemského raja, sveta a pod.). Rétorický literárny štýl a jazyk charakterizovala veľká ornamentálnosť, dekoratívnosť, kvetnatosť, expresívnosť a emocionálnosť. Boli rozšírené amplifikačné (rozširovacie, rozmnožovacie) a kumulačné rétorické štylistické prostriedky. Trópy a figúry: perifráza, personifikácia, litotes, komparácia, apostrofa, antitéza, pleonazmus, gramatický, tematický, veršový a strofický paralelizmus. Medzi zvláštnosti štýlu patrilo miešanie zábavného s vážnym s požiadavkou poúčať, tešiť, zabávať a dojímať.

Žánre svetskej tvorby v stredoveku
Svetský charakter mala šľachtická literatúra. Sústreďovala sa na oslavu feudálov, rodov a slávnych činov, života i cností vznešených hrdinov. Konkrétne môžeme vravieť o uhorských latinských análoch a kronikách. Skladateľmi a šíriteľmi šľachtických svetských žánrov v domácom jazyku boli profesionálni speváci, hudci, tanečníci, herci a rozprávači – ingrici. Pochádzali z nižších spoločenských vrstiev, zdržiavali sa na šľachtických dvoroch, ale umenie predvádzali aj na trhoch a v krčmách. Cirkevné i svetské autority odsudzovali činnosť tejto profesie, ale v podstate ju trpeli. Slovanský repertoár igricov zanikol pravdepodobne koncom 11. storočia. V Uhorskom štáte igricov slovanského pôvodu postupne vytláčali maďarskí igrici. Pretvárali najmä hrdinské a historické piesne, zábavné epické skladby a dramatické scénky. Povesť o Svätoplukovom záhadnom zmiznutí, pustovníckom živote na Zobore i o smrti je zaznamenaná v Kosmovej kronike, v Dalimilovej kronike.

Šľachtická literatúra písaná po latinsky sa orientovala na prozaické žánre – anály a kroniky, ktoré mali za úlohu oslavovať a idealizovať feudálov. Spájali historickú dokumentárnosť s peudohistorickými správami, fantastickými bájami a povesťami, ale aj s umeleckým výmyslom. Z dôležitejších uhorských latinských kroník (od slovenských autorov nepoznáme) z tohto obdobia sa zachovala Anonymova kronika Kronika Šimona z Kézy. Anonymova kronika pochádza z pera anonymného notára kráľa Bela III. Oslavuje maďarskú dynastiu Arpádovcov a maďarskú šľachtu. Opisuje hrdinské činy maďarských feudálov. Slúži s určitými výhradami ako prameň maďarskej i slovenskej etnografii a historiografii. Zaznamenáva veľa slovenských miestopisných názvov. V kronike sú tendenčné báje a povesti o slovenských predkoch (napr. povesť o nitrianskom kniežati Zuburovi, ktorý bol zajatý a obesený na vrchu pomenovanom podľa neho). Kronika Šimona z Kézy (kaplána a kronikára kráľa Ladislava IV.) opisuje osudy Maďarov od bájnych čias do obsadenia Podunajskej nížiny. Medzi najzaujímavejšie miesta kroniky patria pasáže o konci vlády veľkomoravskej dynastie Mojmírovcov a poznámky o rozvrstvení uhorskej spoločnosti. Postupom času synkretizmus náboženských a svetských elementov sa začína v niektorých literárnych žánroch narúšať v prospech svetských, najmä v latinskej vagantskej poézii (ľúbostné, pijanské a satirické piesne a veršované spory), satirickej próze (satiry, pamflety, paródie), mravoučnej i zábavnej próze (exemplá, bájky, anekdoty, facécie, poviedky a cestopisy) a odbornej próze (bestiáre, traktáty, komentáre, učebnice, lexikony). Vagantská (scholárska, študentská, žiacka) poézia – písali ju klerici (univerzitní študenti) a len sčasti vaganti (potulní študenti), ktorí putovali európskymi krajinami a navštevovali rozmanité univerzity. Dostávala sa do slovenského prostredia zásluhou cudzích vagantov, ale aj prostredníctvom domácich študentov, ktorí absvolvovali zahraničné univerzity (aj Trnava 1635, Košice 1659). Ľúbostné piesne – Dcéra, ak súhlasíš, chcem ťa pochváliť, Narieka mníška v nevýslovnom žiali; pijanské piesne – Zaumienil som si, že zomriem v krčme, Bachus, vitaj milý a vytúžený (tu sa zachovali aj satirické pohrebné veršované lamenty nad pijanmi a žartovné veršované dialogizované spory ženy s opitým mužom); satirické piesne – Abecedná pieseň o ženách, Cyprianova hostina, Syn môj, buď zlomyseľný; žobravá pieseň, poľovnícka pieseň. Zachovával sa vagantský 13-slabičný verš so združeným rýmom alebo vagantská štvorveršová 13-slabičná strofa.
V európskych cirkevných i laických kruhoch sa v 14. a 15.

storočí šíria prozaické satiry, pamflety a paródie, ktoré sa zameriavajú najmä na kritiku vysokého duchovenstva a mníšskych reholí. Sú výrazom rastúcej krízy feudalizmu a cirkvi. Píšu ich predovšetkým príslušníci nižšieho kléru. Satiry často používajú formu listu, paródie si berú za literárny podklad náboženské texty a obrady, obsahujú spoločenskú kritiku, ale aj samopašný a drastický humor. Exemplá spestrovali kázne, realizovali sa formou bájok, anekdot, facécií a poviedok (zbierka exempiel Gesta Romanorum).
Bájky sa tradovali z generácie na generáciu v origináli alebo v preklade do národných jazykov.
Cestopisy – križiacke výpravy v 12. a 13. storočí podnietili záujem o poznávanie cudzích krajín, najmä Palestíny (Svätá zem). Svedkom toho je i opis cesty do Jeruzalema a návšteva biblických miest v Palestíne. V ďalšom období bola šľachtická feudálna literatúra v podstate spätá s cirkevnou literatúrou, lebo na formovaní cirkevnej literatúry sa zúčastňovali aj vzdelaní príslušníci šľachtického pôvodu. V prostredí nižšej šľachty žil šľachtický feudálny folklór, skladali ho a šírili igrici (kurtoázna lyrika, hrdinská epika, vagantská poézia, satirická a zábavná próza, anály, kroniky). Mestská literatúra bola taktiež prevažne svetská. Formujúcemu sa slovenskému meštianstvu ešte stačila ústna slovesnosť. Ďalej v tomto prostredí žili ešte niektoré po latinsky a po česky písané alebo v domácom jazyku šírené žánre cirkevnej literatúry i šľachtickej literatúry. Žánre sa prispôsobovali meštianskym náhľadom na život a umenie. Šibalské anekdoty, facécie i poviedky, dobrodružné poviedky a romány. Mestské knihy - Žilinská, Kremnická, Smolnícka). Neskôr sa stali pokračovateľmi igricov mendikanti (žobraví študenti). Pri žobraní spievali, ale i zabávali hrou na hudobné nástroje, tancom a svetskými scénkami. V poslednom období (už prechod k humanizmu a renesancii) sa pestovala umelecká próza - mravoučná a zábavná: rytierske poviedky, šibalské poviedky, anekdoty a facécie, román, bájky. Cirkevná tvorba v období stredoveku, žánrový vývoj
Cirkevná literatúra mala prevažne charakter náboženskej literatúry, písanej po latinsky. Poézia: hymny, sekvencie a plankty.
Próza: modlitby, kázne, legendy, hagiografie a žánre v biblických spisoch.
Odborná próza: teologické komentáre, traktáty a historické i právne diela.
Dráma: vianočné, veľkonočné, mystériové a pašiové hry.
V cirkevnej literatúre však možno nájsť i žánre svetského charakteru, najmä v poézii (veršované kalendáre) a v odbornej próze (filozof. traktáty, historické anály, právne učebnice, učebnice rétoriky).

Cirkevná piesňová tvorba: žalmy, hymny, sekvencie, pestoval sa gregoriánsky chorálový spev (najmä u benediktínov). V hymnistike sa uplatňoval hlavne kult boha (Te Deum), Krista a Márie (Stabat mater dolorosa). Spievali sa aj piesne českého pôvodu (Hospodine, pomiluj ny). Vpád a plienenie Tatárov v Uhorsku poskytli námet uhorskej latinskej anonymnej básni Nárek nad pustošením Uhorska. Próza patrila do kategórie vieroučnej, bohoslužobnej a mravoučnej literatúry, ale aj do kategórie odbornej, najmä teologického charakteru. Časť možno zarátať do oblasti umeleckej literatúry, najmä legendy. Legendy patrili medzi najpestovanejšie literárne žánre. Zachovala sa Maurova Legenda o sv. Svoradovi a Benediktovi a tri uhorské legendy o sv. Štefanovi: Legenda maior, Legenda minor a Legenda Hartvikova. Legenda o sv. Svoradovi a Benediktovi zobrazuje udalosti zo života mníchov a pustovníkov Svorada a Benedikta, ktorí pôsobili za panovania Štefana I. Udalosti sa odohrávajú v okolí Nitry a Trenčína. Autor legendy bol opátom benediktínskeho kláštora na Panónskej hore a neskôr zastával biskupský úrad v Pécsi. O živote Svorada rozprávali Maurovi Svoradov žiak Benedikt a Filip, opát benediktínskeho kláštora na Zobore pri Nitre, kde sa spočiatku Svorad a Benedikt zdržiavali. Svorad prišiel z krajiny Poľanov, vstúpil pod rehoľným menom Andrej do benediktínskeho kláštora sv. Hipolyta na Zobore pri Nitre a neskôr sa uchýlil ako pustovník na Skalku pri Trenčíne. V pustovníckom živote ho sem nasledoval jeho žiak Benedikt, ktorého zbojníci zabili pre peniaze a hodili do Váhu. (Poľany - Poľsko, ale uvažovalo sa aj o Liptove) Svorad pochádzal zo sedliackeho rodu, jeho osobu autor vykresľuje v duchu idealizovaného typizovania svätcov. Spomína jeho príkladné osobné vlastnosti (skromnosť a záľuba v telesnej práci), ale najviac sa sústreďuje na typické legendové črty: Svoradovu askézu (pôst a telesné trýznenie) a na zázraky, ktoré Svorad robí po smrti (vzkriesenie zabitého zbojníka a oslobodenie obeseného zločinca). Je tu jednoduchý rozprávací až referujúci štýl, ktorý používa striedme a prevažne len základné rétorické prostriedky. Pozoruhodné sú prírodné obrazy, motívy a predstavy. Tri uhorské legendy načrtávajú spoločenské, politické a cirkevné pomery v období udomácňovania uhorského kresťanstva a feudalizmu, najmä za vlády Štefana I. Autorov týchto legiend nepoznáme, len Hartvikova sa menuje podľa biskupa Hartvika. Svätoštefanské legendy sa zaoberajú najmä Štefanovou christianizačnou politikou: bojmi s maďarskými pohanskými kniežatami a organizáciou cirkevného života.

V Legende maior oslávenec vystupuje ako pokorný a bohabojný vládca a dobrodinec chudobných, vodv a sirôt a zakladateľ kostolov, kláštorov a biskupstiev. V Legende minor sa z neho stáva tvrdý bojovník za kresťanskú vieru, udatný rytier, porážajúci nepriateľov kresťanstva, v Hartvikovej sa už takmer celkom ponára do neskutočnej atmosféry mystiky a fantastiky. V rokoch 1300 - 1450 je jazykom cirkevnej literatúry stále latinčina, ale začína sa formovať aj slovenská literatúry písaná po česky. Kvantitatívne sa veľmi rozrastá. Pestujú sa pestrejšie žánre, najmä v próze, usiluje sa už o samostatnejšiu tvorbu - Gregor zo Senca, Peter zo Štôly, Ján z Ľubice. Vyskytuje sa viac svetskejších žánrov a neobišli ju ani nové myšlienkové prúdy, ktoré naznačovali krízu feudálnej spoločnosti (devotio moderna, husitizmus). Zjavil sa v nej i záujem o ťažké sociálne položenie ľudu. Legenda svätých, Legenda aurea, Legenda o sv. Jurajovi, rytierovi z Kapadócie, biblia Václava z Hlohovca, homílie Beňadika z Turčianskeho Martina, kázne Reč o ozajstnom priateľstve, Reč o hre v kocky, Teologický slovník Mateja zo Zvolena. Začiatky slovenskej cirkevnej literatúry písanej po česky spadajú do 14. storočia. Má prevažne náboženský, vieroučný, bohoslužobný a mravoučný charakter. V ústupe od r. 1450 do 1500 stále prevládala latinská cirkevná literatúra, prevažovala próza.

Korene stredovekej drámy, formy jej realizácie
Dráma zohrala významnú úlohu v citovom živote a v umeleckých úsiliach stredovekého človeka. Vyvinula sa z kresťanských náboženských obradov. Mala prevažne náboženský obsah (napr. veľkonočné, vianočné, mystériové, pašiové, biblické a legendové hry). Cirkevná vrchnosť nebola spočiatku veľmi priaznivo naklonená divadelným predstaveniam, najmä svetského charakteru. Svedčí o tom zákaz predvádzania ľudových hier v kostoloch, zákaz duchovenstvu zúčastňovať sa na divadelných predstaveniach jokulátorov, mímov a histriónov. Medzi najpopulárnejšie hry patrili mystériá. Spracúvala sa v nich látka z Kristovho života. Vznikli z kresťanskej liturgie: na základe mimického a scénického rozšírenia obradných striedavých spevov na veľké cirkevné sviatky, ako boli Vianoce a Veľká noc. Pôvodne sa konali v chrámoch, hercami boli duchovní. Postupom času nadobúdali divadelnú formu a dostávali svetskejší charakter. Dej sa rozširoval vsúvaním ďalších dramatických výstupov s novými dramatickými postavami. Posvetšťovanie nastalo zásluhou uplatňovania laických hercov, domáceho jazyka a svetskejšie ladených výstupov i scén. Laickými hercami boli igrici, vaganti, remeselníci.

V domácom jazyku sa realizovali rozprávané časti a v latinskom spievané časti. Svetskejšie ladené výstupy a scény mávali ľudový komický charakter. Medzi vážne scény sa s obľubou vsúvali komické medzihry (interlúdiá, interscéniá). Zdivadelnené a zosvetštené mystériá museli opustiť chrámy a presťahovať sa na námestia. Okrem vianočných a veľkonočných mystérií sa hrávali pašiové a legendové hry. Pašiové vznikli z veľkonočných mystérií pridaním scén o Kristovom utrpení a umučení. Čerpali z evanjelií. Legendové hry boli dramatizáciou legiend, najmä výjavov z mučeníckeho života svätých. Neskôr sa hrávalo po latinsky a nemecky, ale už aj po slovensky (najmä komické medzihry). V mestskom prostredí boli mystériá najpopulárnejšími umeleckými produkciami. Bardejovské veľkonočné mystérium bolo pravdepodobne nemeckého pôvodu. Na slovenské územie ho priniesli nemeckí kolonisti alebo študenti. Vystupuje tu hlásateľ, Pilát a jeho sluha, štyria vojaci a ich dvaja sluhovia, mastičkár a jeho žena i dcéra, mastičkárov pomocník Rubinus a sluha, kaifáš a jeho žena i syn, Židia, Ježiš, štyria anjeli, Adam, Eva, dvaja proroci, duša mlynára, krajčíra, obuvníka, mäsiara, pivovarníka, kupca, barbiera, garbiara, sedliaka, stareny a trhovkyne, apoštoli, Márie a čerti. Otvorenie hry hlásateľom, zasadanie židovskej rady, Pilátoro uskutočnenie uznesenia židovskej rady, Kristovo zmŕtvychvstanie, Kristovo vyslobodzovanie duší hriešnikov z pekla, predávanie vonných mastí trom Máriám na zabalzamovanie Kristovej mŕtvoly, stretnutie troch Márií s anjelmi pri Kristovom prázdnom hrobe, Kristovo zjavenie Márii Magdaléne i učeníkom, zakončenie hry hlásateľom.
určité dramatické prvky obsahujú aj dialógy náboženského mravoučného charakteru - Pekný rozhovor medzi učiteľom a žiakom. Neraz majú formu tzv. sporov - Spor svedomia s rozumom o prijímaní. Neskôr si dráma pravdepodobne vytvorila i vlastné žánre (frašky) alebo si adaptovala cirkevné dramatické žánre (formovanie svetskejších a ľudovejších mystérií). V ústupovom období sa dramatické žánre prispôsobovali meštianskemu svetskému a reálnemu mysleniu. V mestskom prostredí bola určite známa i antická dráma. PERIODIZÁCIA
Podstata dejín SSL – všetka slovesná tvorba, pochádzajúca od príslušníkov nášho národa, vytvorená doma i v cudzine. V staršom období nebol kultivovaný spisovný jazyk. Používal sa slovanský, latinský, nemecký. Od 800 po 1780 (od románskeho slohu po baroko) – zrýchľuje sa vývin po tomto období, zrýchľuje sa odraz nadstavbového, platí negácia negácie, napr.

symbolizmus neguje postup romantizmu, no niečo si aj vyberá a negované obnovuje. 1/ predrománske obdobie (literatúra písaná v staroslovienskom jazyku, 9. – zač. 11. stor.)
2/ románske a gotické (tzv. stredoveká literatúra, koniec 10. – polovica 15. stor.)
3/ renesančná a humanistická literatúra (polovica 15. – polovica 17. stor.)
4/ baroková literatúra (pol. 17. – 80. roky 18. storočia)


KORENE STAROSLOVIENSKEJ LITERATÚRY
- bronzová doba (1500 – 1700 p. K.) – mohylový ľud – pastieri, ľud popolnicových polí – poľnohospodári, poznal patriarchálne otroctvo, vojnových zajatcov používal na prácu)
- železná doba (700 p. K. – 0 n. l.) – staršia doba halštatská, mladšia doba laténska (prichádzajú Skýti z čiernomorských oblastí, boli v kontakte s Grékmi, priniesli hrnčiarsky kruh), príchod Keltov od Atlantiku, na našom území boli v 5. – 2. stor. p. K., boli na vyššej úrovni, mali platidlá, sú tu už hutníci, kováči, používali grécke i latinské písmo, obchodovali s juhom
Vývin prerušil vpád Germánov (Markomani a Kvádi), usadili sa tu, podrobili si etnikum, ktoré tu žilo a prebrali čiastočne kultúru a spôsob života.
Príchod Rimanov – vytvorili si opevnenia ako Devín, rozvoj obchodu, odpovedali na útoky Germánov.
V 4. stor. sú tu Huni, v 5. stor. Longobardi, medzitým prichádzajú Slovania.
Slovania – lesníctvo a včelárstvo, poľnohospodárstvo, remeslá. Keď sa aktivizujú, prichádzajú Avari, ktorí na nich tlačia.
Samova ríša (623 – 658) – prvý útvar v obrane vzniknutý Slovanmi (nie ešte ríša, lebo sú tu rodové vzťahy).
Frankovia chcú územie Slovanov. Po Samovej ríši proti tlaku iných národov sa Slovania zorganizovali – vznik nadrodových skupín – kniežatstvá (nitrianske a moravské). Nevieme, prečo Mojmír vyhnal Pribinu.
833 – zlúčenie kniežatstiev. Kresťanstvo malo korene v Nitre. 828 Adalrám vysvätil chrám, avšak ešte predtým sa muselo kresťanstvo dostať na územie Slovanov, zo západu, z Franska – íroškótska misia.
843 – rozdelenie Franskej ríše, Karol Veľká – snaha ovládnuť Nitrianske kniežatstvo. Veľká Morava – cirkevne patrila pod Franskú ríšu – snaha franského panovníka ovládnuť ju aj politicky. KULTÚRNA SITUÁCIA V RENESANCII A JUMANIZME
Prechod od stredovekého myslenia k renesančnej prestavbe bol na Slovensku zložitý, pomalý, nie veľmi výrazný. Obdobie konca 15. stor. – vláda Mateja Korvína. Najcharakteristickejšou črtou stredovekej kultúry – symbióza cirkevno-duchovného života, ktorá pokračovala aj v humanizme a renesancii. Aj napriek tomu, že od 14. storočia bola hlboká kríza feudálnej filozofie v západnej Európe, v 15.

storočí v Čechách vyústila do husitského hnutia. Začala sa presadzovať čeština. Vplyv husitizmu sa dotkol aj Slovenska, ale len okrajovo. Stúpenci husitizmu v 15. storočí literárne činní: Matej zo Zvolena, Jurík z Topoľčian. Išlo len o jednotlivcov, nie o hnutie. Svoju aktivitu viažu len na pobyt v českom prostredí. K rozvoju husitských myšlienok na Slovensku neprispeli ani vojská, lebo tie plnili najmä úlohu žoldniersku v zápase o uhorský trón a moc. Mnohé mestá v 15. storočí sa začali národne aktivizovať. K tomu prispela aj vlna prílivu husitských vojsk, zvýšila sa sila slovenského etnického živlu na úkor nemeckého. Mnohé mestá (Trnava, Nitra, Zvolen) získali natrvalo svoj slovenský charakter. Otcom európskeho humanizmu – Francesco Petrarca – 14. storočie. Myšlienky humanizmu sa k nám dostávajú v druhej polovici 15. storočia, ale ojedinele, neujímajú sa, lebo tu nie je silná meštiacka etnicita, Je to iná situácia ako v Taliansku, u nás sú mestá kultúrne i ekonomicky slabšie. Humanizmus u nás presadzuje Matej Korvín –ide o tlak zhora. Jeho dvor bol jedným z najskvelejších stredísk humanizmu. Jeho zásluhou sa Budín stal renesančnou metropolou ako Florencia a Miláno. Bolo to v čase, keď Londýn a Paríž si zachovali do značnej miery stredoveký charakter. M. Korvín sústredil okolo seba humanistov talianskych i slovenských. Budín sa stal sprostredkovateľom dalmatínsko-slovenskej kultúry. Nemecký humanista Celtis založil v Budíne literárne spoločenstvo, neskôr aj v Krakove. Za M. Korvína nastal rozvoj vzdelania. Jeho súčasníkom bol Janus Panónius – básnik, pôvodom Chorvát. M. Korvín mal všetky znaky renesančného vladára, t. zn. bránil krajinu proti tureckej expanzii, proti tradičnej politike uhorských feudálov, rozvíjal kultúru, bol štedrý mecenáš humanistov. 1467 – začala vyučoval Academia Istropolitana, vznikla po vzore univerzity v Bologni, 4 fakulty: artistická, teologická, lekárska, právnická. V tomto období nemalo Slovensko kultúrne stredisko, neboli na to ani podmienky. Z tohto obdobia nie sú ani literárne pamiatky. V druhej polovici stredoveku (gotika) okolo kláštorov a kostolov sa sústreďuje vzdelanie, cieľom je vytvoriť literárne spoločenstvo. Spišská fraternita (zač. 13. – koniec 17. storočia) – spoločenstvo 24 spišských farárov, sídlo v Levoči, od 14. storočia priberá i laikov. Od polovice 15. storočia u nás členitá slovesná forma, nezodpovedala ale náboženskej norme, preto nebola oficiálne akceptovaná. Nie je preto zaznamenaná. Až keď vznikajú väčšie strediská – jarmočné.

V čase, keď je na Slovensku dôkaz vyspelej kultúry (Majster Pavol z Levoče), nie sú u nás literárne pamiatky. Humanizmus sa presadzuje zdola (od 16. storočia). Súvisí to so zmenami: s porážkou Jagelovcov, s Turkami, s rozdelením Uhorska na právne jednotky, s novým vplyvom ázijskej kultúry. Tieto podmienky viedli k potrebe rozvoja poznania, vzdelania a ukázali nový pohyb humanizmu u nás. Od polovice 16. storočia hovoríme o novom zrode našej kultúry. Nastal príliv literárnych diel, príliv kvalitatívny i kvantitatívny. Možno sledovať nielen predpokladanú, ale i písomne zaznamenanú literárnu tvorbu. Nastal rozvoj mestských škôl, získavali dobrú povesť aj v zahraničí. Škola v Bardejove – na cele Leonard Stockel, realizujú sa tu prvý raz školské drámy, latinský jazyk. V školách sa vyučovala poetológia, latinský jazyk, vnášali sa aj nové prvky – nárok na interpretáciu klasických literárnych diel, rečníctvo, básnická spisba. Humanita (u rímskych klasikov) = kvalita, ktorou sa odlišoval človek od zvierat (človek dokáže myslieť), kvalita, ktorou sa odlišoval homo sapiens od kolektívu, odlišoval sa získaním pomenovania homo hominis (jedinec) od ostatných (tzv. barbari, natúžili po vzdelaní, poznaní). Záujem o človeka vychádzal z oživenia klasickej témy humanitas versus barbaritas. Renesančný humanizmus – postoj, presvedčenie o humanite človeka – dôstojnosť. Humánny – ten, ktorý sa zaujíma o človeka, o jeho dôstojnosť (túžba po vzdelaní). Ani jeden humanista s odmietnutím stredovekej filozofie neodmietal kresťanskú ideu Boha. Existovala sloboda voľby vo vzťahu k filozofickým tradíciám. Za vrchol sa pokladá založenie Platónskej akadémie (1489), tu sa objavuje myšlienka harmónie, krásna, cieľom človeka je priblížiť sa k božskej podstate. Humanizmus v tomto období má charakter kresťanského humanizmu. Cieľom je pretlmočiť samotný kresťanský ideál. Humanizmus: dôraz na poznanie, vzdelanie, latinský jazyk, občiansko-politická filozofia.
Renesancia: dôraz na znovuoživenie záujmov o človeka, o každodenný život i antické formy, do popredia sa dostáva národný jazyk, zachytáva sa zmyslový kontakt so svetom (ľúbostná poézia). RENESANČNÁ POÉZIA
Kultúrno-ekonomický rozvoj brzdili koncom 15. a začiatkom 16. storočia feudálne zväzky, tlak Turkov (1526 – bitka pri Moháči), objavujú sa náboženské rozpory. Renesančné myšlienky boli zastúpené v 16. storočí veľmi skromne. Objavovali sa v modifikovanej podobe – v časti duchovnej poézie, v historických piesňach a v ľúbostnej poézii.

Renesancia vo svojej plebejskej talianskej podobe nemohla nájsť v Uhorsku plné uplatnenie (nevyvinuté meštianstvo). V uhorskej kultúre bol smäd po poznaní a realizovaní túžob. Zmeny v spôsobe života presadzovala prichádzajúca reformácia. O slovenskej renesančnej literatúre hovoríme až v druhej polovici 16. storočia – až vtedy vznikajú práce v domácom jazyku (viac sa aktivizuje slovakizovaná čeština). Diferencuje sa literatúra. Základná forma zachytenia skutočnosti bol verš a synkretizmus žánrov a druhov platí v stredoveku. Próza sa rodila až na konci stredoveku, na pozadí poézie. Umelecká tvorba – explicit končí problémovo (núti zamyslieť sa) alebo explicit končí tematicky (problémy sa vyriešili). Túžba zachytiť tento svet zmyselne, eroticky, túžba po realizovaní životných pocitov. Renesancia sa presadzuje prostredníctvom jazyka, je to obdobie po Tridentskom koncile – ovplyvnil vývin literatúry. V ideologickej oblasti značil rezignáciu, počínajúcu nedôveru, zdôrazňuje pochybovanie, vzbudzuje sa pocit vnútornej neistoty. Vo všetkých žánrových variantoch sa vyzdvihuje záujem o obyčajného človeka, ktorý hľadá stratenú vieru a ideály. Podčiarkujú sa jeho túžby. Hľadá svoju istotu. Renesančná tvorba mala aj prvky religiózne, ktoré tkveli v ľudovom – v zmenenej autorskej koncepcii (vytvorenie nového ľudového hrdinu zo širokých vrstiev, s tým súvisí aj jeho vzťah k životu – ako naň pozerá obyčajný človek), teda priblíženie sa k ľudovým vrstvám. Prvé básnické osobnosti: Eliáš Láni a Ján Silván (duchovná tvorba). Piesne Silvána vznikali mimo slovenského územia. Napriek tomu zohrali úlohu vo vývine našej lyriky. Na jeho tvorbu hodno hľadieť ako na fenomén, ktorý zohráva úlohu v poetike, aj v evanjelickej tvorbe. Tanoscia cantus – spevník evanjelických piesní. Predznamenal typ duchovnej poézie. Uviedol do duchovnej piesne záujem o ľudskú individualitu (o špecifické črty jedinca, nie prototyp). Vnášajú sa svetské prvky do duchovnej tvorby. Záujem o individualitu nie je podmienený len náboženským aspektom, ale i svetským (úvahy o vlastnej existencii). Reaguje na situáciu – vzťahy jednotlivca ku skutočnosti. Jeho renesančnosť je vo vytvorení nového pohľadu na človeka, ktorý žije v konkrétnom prostredí, pohľad na subjektívne, osobné. Nastupuje protestantizmus pred katolicizmom. Protestantov je málo – musí sa presadiť proti tomu, čo je tu kanonizované. V stredoveku (gotike) – svet podradený jedinej priestorovej schéme, človek svet vnímal v binárnej opozícii (svet pozemský a nadpozemský), chýbalo vnútorné hľadisko vlastného ega.

V renesancii – nie som už len reprezentant, ale i sám sebou, reprezentujem vlastné pocity. Prvkom renesančnej poézie je empirický metodologický postoj k prírode a spojenie filozofie s vedou, nie opozícia kresťanstvo - umenie. Humanistické poetiky vypracovali ideál učenca, prototyp (ten, ktorý tvoril vedu). Hrdinom bol učenec, ktorý sa zaoberal antickou vedou a kresťanskou filozofiou (spojenie filozofie a vedy). Latinská humanistická literatúra na Slovensku odráža problémy a názory spoločensko-politické a tie, ktoré sa prejavujú v národnej inteligencii. Inteligencia sa zaujíma o ľud, zdôrazňuje sa historicita, problémy sa zachytávajú prostredníctvom latinčiny, sú to úvahy, traktáty. Nachádzame zárodky emocionálnej lyriky. Hrdina nie je univerzálny, ale konkrétny, žije so súčasnosťou, problémami 16. storočia. Reformácia počiatočnou ľudskou živelnosťou využíva priestor latinskej tvorby, aby došlo k znárodneniu humanizmu. Reformácia zasiahla vyššie vrstvy (zásada: koho majetok, toho náboženstvo). Využíva ľudovú sféru, aby presadila zásady renesancie, latinskej kultúry vo verejnom živote. Snaha presadiť cez češtinu to, čo je písané v latinčine. TYP HRDINU V DUCHOVNEJ A ĽÚBOSTNEJ POÉZII
Historická pieseň – veľmi aktívna, má široký záber. Hrdina je jednoduchý človek, môže ísť aj o kolektívneho hrdinu. Všetko, čo sa odohrá, bude hodnotené z jeho pohľadu. Je tu refrénovitosť po každej časti, rytmus. Všíma si odpor proti Turkom a protihabsburské zmýšľanie. Do literatúry 16. storočia vstupuje nový typ hrdinu – pomstiteľa. Dostane sa do duchovnej poézie časového charakteru (bojovný, odvážny). Tento typ hrdinu sa neskôr bude objavovať v umelej tvorbe typu zbojníka – boj proti pánom. Najstaršia historická pieseň – 1526 – O krále Ľudovíta .... porážce
Historické piesne akoby sledovali demokratizáciu a bližšie spojenie s ľudovou slovesnosťou. U hrdinov sa objavuje vlastenecké cítenie. Koncom 16. storočia v historickej piesni i duchovnej lyrike sa objavuje typ človeka, ktorý sa cíti zúfalý, ponížený. Nešťastia zoslané na Uhorsko nie sú preňho len božie rany, ale aj zrada aristokracie Uhorska, ktorá chce získať veľké majetky, dohodne sa s Turkami. Vystupujú proti Nemcom, Habsburgovcom, nešlo o náboženstvo, ale o majetky – spojenie s Turkami ako s pohanmi. Bili sa o moc, vlastenecké cítenie bolo veľmi malé, nezaujímala ich uhorská krajina, iba ich majetky. V priebehu 17. storočia sa mení koncepcia literárneho vývinu historickej piesne a dostáva sa aj do duchovnej poézie – nekonečné boje, spustošenie Uhorska sa vnáša do epiky.

Protitureckosť sa pomaly rozplynie – človek sa cíti byť slabý, fatalizmus – nový typ hrdinu, ktorý prechádza z ospevovania do pokorného žalospevu. Objavuje sa hlboká pokora, fatalizmus, aj v duchovnej poézii (E. Láni). Ľudový hrdina sa premieňa na lamentujúceho, kajúceho kresťana – z duchovnej poézie do historickej piesne (predtým to bolo opačne). Autor nekomentuje skutočnú udalosť, skôr sa obracia k Bohu. V centre je psychika, boje sú v pozadí. Človek sa začína viniť za všetko zlo, lebo nežije kresťansky. Stráca sa viera v reálne možnosti človeka. Rozmýšľanie v protikladoch: reálny – ireálny, večnosť – dočasnosť. Žáner sa prispôsobil dobovým zmenám. Zachytáva rozpad optimistického racionalizmu. Existencia napätia v spoločnosti, dôraz na zvýšenú senzitívnosť, viac sa uvažuje o transcendentnom, o posmrtnosti, kajúcnosti. Objavia sa chiliastické nálady. Historická pieseň nachádza oporu v období manierizmu. Duchovná i historická pieseň si prestáva všímať človeka v konkrétnej situácii, ale vytvára prototyp hrdinu. Všíma si vzťahy človek – človek, človek – nebo, Boh. Pozoruhodné sú Lániho piesne. Protiturectvo a stavovské boje dáva do jedného radu. Náboženské rozpory, ktoré sa objavujú v duchovnej poézii sú aj u Jána Silvána. On ich charakterizoval ako isté negatíva celej spoločnosti a jedinca – „Ľud je poražený ...“ Už Silván žije v tomto napätí, je tu apelácia na človeka, aby prestal so spormi, ktoré sa vymykajú zo zásad kresťanstva.
Ľúbostná poézia – tu sa všetko najviac odráža, vyberá si človeka v špeciálnej ľúbostnej situácii. Poznáme len 8 piesní v Fanchaliho kódexe – sú veľmi životaschopné, aktívne, ovplyvňujúce život spoločnosti. Centrum – citový život jedinca. Je v pozícii proti štylizovanej poézii, nie je tu galantný rytier, ale milujúci človek jednoduchého pôvodu. Nie je heroizovaný ani pokorný. V 16. a 17. storočí obsahujú hravú renesančnosť, rozkošníctvo, vyjadruje sa konkrétny osobný vzťah, zmyselnosť – do popredia sa dostáva dlho potláčaný ľúbostný pocit hrdinu. Všetko sa prezentuje v ženskej polohe, cez ľúbostnú lamentáciu. Renesančná ľúbostná poézia stojí v opozícii oficiálnej duchovnej poézii a historickej. Oslobodzovala sa zo štylizácie, typickej pre 16. storočie, dôraz bol na nespokojnosti s postavením národa. V duchovnej poézii sa najviac odhalil konflikt osobnosti a prostredia. Nespovedá sa hlavný hrdina len zo svojho vzťahu k Bohu, ale aj z bezmocnosti, z pocitu vlastnej beznádeje. HUMANISTICKÁ RENESANČNÁ DRÁMA
14. storočie – nástup mešťanov v Európe, vplyvom reformácie sa uplatňuje národné povedomie – tieto prvky sú východiskom drámy.

Z protestantského Nemecka prenikajú školské hry, ktoré vytláčajú vianočné, veľkonočné. Hry sa pestujú v latinčine na lýceách (v kolégiách), potom na školách katolíckych, ktoré zakladajú najprv jezuiti. Humanisti nacvičovali hry starých majstrov – Terentia a Plauta, v tom videli možnosť lepšie zvládnuť a pochopiť latinčinu a vedieť vystupovať, čítanie týchto hier odporúčal aj E. Rotterdamský. Luther v nácviku hier videl aj možnosť lepšie spoznať ľudí, ktorí sa môžu stať vzorom nasledovania. V protestantských školách divadelné predstavenia tvorili doplnok školskej výchovy. Čoskoro humanisti boli nútení sami písať hry v latinčine – museli aj napodobňovať štýl klasických autorov. Protestantizmus sa šíril v mestách, kde bol príliv nemeckého obyvateľstva – nepoužívali v obradoch češtinu, ale nemčinu. Aj hry boli najskôr v nemčine. Architektonika divadelných hier: prológ – epilóg, pripomínali stredovekú hru, prológ mal však inú podobu – neobsahuje len vítanie obecenstva, ale oboznamuje poslucháčov s dejom a postavami, epilóg podáva mravno-didaktické zhodnotenie celej hry. Po stránke kompozičnej dráma 16. storočia sa delí na 5 dejstiev a tie na menšie časti – výstupy a scény. Medzi dejstvá sa vkladala hudba na oživenie, uvoľnenie. Potom nastupovala náročnejšia forma: medzi dejstvá sa vkladali intermezzá (žartovné hry), sentencie – je to už náročnejšie než hudba. Na území Slovenska sa pestovala dráma medzi mešťanmi vo väčších mestách: Bardejov, Prešov, Kremnica, B. Štiavnica a až potom Bratislava (protestantská cirkev sa tu mobilizuje okolo r. 1606). Mestá rástli aj preto, že sa tu zintenzívnil obchod – na Balkán. Kaštieľ vo Fričovciach – typický príklad východoslovenskej renesancie. Prameňom poznania tohto obdobia sú účtovné knihy – dozvedáme sa dátumy hier (občas aj ich názvy), ktoré sa hrali a výdavky, ktoré mesto muselo dať na organizáciu. Texty hier písané na Slovensku nevychádzali tlačou. Výnimka – Stockel: dráma O Zuzane, vydaná tlačou. Hralo sa po latinsky, neskôr po nemecky. Po slovensky sa nehralo, neboli na to podmienky. Napísanie hier v češtine – Kyrmezer a Mošovský – pôsobili v českom prostredí. Náboženské a príležitostné spisy písali po latinsky, drámy po česky. Pavol Kyrmezer – jeho život a dielo sú dokladom o stykoch slovenskej a českej školy. Začal písať v Strážnici, kde pôsobil ako rektor školy a správca. 1566 Komedie česká o bohatci a Lazarovi – rozvíja biblickú fabulu o súvekých mravoch a spoločnosti. V čase, keď písal túto hru, rozvinulo sa chiallistické hnutie.

Opísal úpadok spoločenských mravov, v tom videl príznak blížiaceho sa konca sveta. Vo venovaní píše, že je povinnosťou kňazstva a verejných úradov, aby zabránili šíreniu zla. Zlo bude zastavené, keď sa nebudú okrádať chudobní, keď zmizne rozdiel medzi chudobnými a bohatými, ktorí sú ešte aj lakomí. Uvádza, že si zvolil na dramatizáciu biblický príbeh o prorokovi Elizeovi. V komédii vystupuje 13 postáv. Kyrmezera ovplyvnila hra nemeckého teológa Culmana. Dej rozdelil do 20 dejstiev. Začínajú sa tu vytvárať prototypy postáv, hry majú menej epických a viac už dramatických prvkov. Nie je tu množstvo epizód, ktoré by odvádzali pozornosť od základnej línie. Prorok Elizeus prichádza zmieniť dopad moci, pomôcť chudobnej vdove. Ide o literárnu adaptáciu živej hovorovej reči do literárnej podoby – porekadlá, príslovia. Hra je napísaná 11-slabičným prednesovým veršom, združeným rýmom, gramatickým, slovesným.
Juraj Tesák Mošovský – naposledy pôsobil ako evanjelický farár v Prahe, písal po česky. Komédia Ruth – voľné spracovanie biblickej Rút. 6 dejstiev + prológ + epilóg. V jadre vystupuje 22 postáv. Medzi scénami je veľký časový rozdiel. Predpokladá sa, že hra bola napísaná k príležitosti svadby. Dráma v tomto období nepoužívala interiéry ani kulisy, len pódium, na ktorom sa hralo. ĽUDOVÁ SLOVESNOSŤ OD NAJSTARŠÍCH ČIAS PO BAROK
Folklór = odraz života, kultúry, práce rozličných etník, zachytáva určitý stupeň historického vývinu, časť tradičnej ľudovej kultúry, ktorý zahŕňa slovesné, hudobné, tanečné, dramatické žánre; ľudová slovesnosť – zložka folklóru. Prvé prejavy sú spoločné, nie je to ešte vykryštalizované. V predfeudálnom období skôr termín folklór – do druhej polovice 9. storočia. Prvú skupinu tvorí magický obradový folklór – čarovné úkony, je tu pohyb, slovo i spev; druhú skupinu tvorí kalendárny obradový folklór – dotýka sa ročných období (tance, piesne a úkony spojené s prácou), dávajú sa základy budúcich pranostík, vznikajú príslovia súvisiace s prácou; tretiu skupinu tvorí rodinný obradový folklór – významné udalosti, ktoré zasiahli rodinu (svadobné piesne, pohrebné vykladania), na počiatku Veľkej Moravy. Feudálne obdobie – Veľká Morava: magický obradový folklór sa oslabuje, hoci pokračuje (vplyv kresťanstva), rozvíja sa kalendárny a rodinný obradový folklór, delíme ich podľa formy na poéziu a prózu (nie tematicky), nie je samostatná dráma.

V rámci poézie dozrievajú čarovné úkony, viac sa rozvíja kalendárová lyrika, piesne spojené s príležitostnou prácou (zábava, trávnice, hrabanie, kosenie), objavujú sa uspávanky, v rámci rodinnej sa kryštalizuje zložka ľúbostná. V rámci prózy tvoria jednu skupinu rozprávky, kam sa prenášajú čarovné prvky zo zaklínadiel (démonologické a čarovné), rozvíjajú sa zvieracie rozprávky a bájky; druhú skupinu tvoria povesti (historické, miestne, etymologické); ďalšiu skupinu tvoria legendové rozprávky o svätcoch – ako ich vnímajú ľudia. Piesňová lyrika: koncepcia človeka bytostne spojeného s okolitým svetom, s celým prostredím (príroda, dom, ľudia). Spôsob života je daný aj prácou, medziľudskými vzťahmi. Prostý človek často poľudšťoval neprístupný majestát vladárov, vodcov tým, že ich v piesňach obdarúval nielen pozitívnymi vlastnosťami (dával im aj bežné ľudské slabosti – napr. Matej Korvín bol v mnohých piesňach vykresľovaný ako záletník). Folklór tlmočí pohľad a názor jednoduchého človeka, ktorý nemá rozhodujúce pozície, na jeho život vplývali dejinné udalosti. Rozličné historické, vojnové udalosti spôsobovali to, že ľudia zažívali veľké útrapy. Často došlo až k zániku bežného životného prostredia, zásah do zaužívaných zvykov. Ľudové piesne historické konflikty nezovšeobecňujú, nepopisujú detailne, všímajú si len dosah na individuálny ľudský osud. Jedinec reprezentuje vždy určitú sociálnu vrstvu alebo spoločenskú triedu, príbeh jednotlivca sa zaovšeobecňuje. Stvárňované skutočnosti sú len v intenciách zmyslami vnímateľnej reality, využívajú metonymický spôsob zobrazovania (pars pro toto). Na Slovensku sa nevyformovali rozsiahle epické historické formy (u Rusov byliny): 1. polofolklórne epické piesne zo 16. stor., 2. folklórne piesňové útvary lyrické alebo lyricko-epické, v centre je zážitok jedinca. BAROK
Portugalsky barocco (polovica 16. – polovica 18. storočia). Vznikol v Taliansku, ujal sa v západnej, strednej Európe, čiastočne v Rusku, Turecku, španielske a portugalské dŕžavy. Reakcia na spoločenskú situáciu a krízu humanizmu a renesancie, rozklad istôt, ktoré hlásali. Renesancia zdôrazňovala rozumové, podčiarkovala skúsenosť, ale prichádzala tragická skúsenosť (všade v Európe sa bojuje) – Nizozemská vojna, 30-ročná vojna, boj o španielske dedičstvo, anglická buržoázna revolúcia, zápasy vo Francúzsku, turecké vpády, protihabsburské povstania aj morové epidémie. Ľudia si uvedomujú, že sa treba zamýšľať nad životom, väčšia orientácia na transcendentné, väčšia aktivita v náboženskom smere. Vojny a nepokoje robia človeka neistým, viac sa zamýšľa na otázkou poslania, zaoberá sa posmrtným životom.

Aktivizujú sa kresťanské životné formy, čiastočne nadväzuje na stredovek, pokračuje však aj v niektorých renesančných črtách. Najpodstatnejšou črtou a prejavom je rozpor, kontrast, antitéza, protiklad, z toho vyplýva pohyb, zápas, opozícia, nepokoj, paradox, heroický pátos. Protiklady: svetská – náboženská tvorba, ľúbostná – náboženská poézia, pátos – racionalita, láska – nenávisť, život – smrť. Všetko je v neustálom pohybe, typickou barokovou atmosférou je pohyb, napätie, ktoré vyvoláva opozícia. Zo stredoveku preberá vyumelkovanosť, z renesancie tematiku (svetské postavy, témy). Ľudia si bohatstvom pripomínajú pominuteľnosť. Barokový – prívlastok poukazuje na zvýšenú hladinu vnútorne prežívanej a navonok manifestovanej religióznosti. Vrcholil v 17. storočí, najmä vo výtvarnom umení a architektúre.
V 17. storočí – objavy a vedecké práce (Galilei, Newton, Bacon, Descartes, Spinoza), rozvoj poznania. Toto obdobie z hľadiska vývinu ľudského poznania nie je návratom do stredoveku. Religióznosť aj pokrok sa rozvíjajú. Celý barok vychádza z myšlienok novovekej renesancie, využíva obrazové prostriedky z tohto obdobia a zo stredovekej gotiky. Človek sa bál o život, panovala neistota – útek ku kajúcnosti, k modlitbe, ku spevom.
Zdôrazňuje expresívnosť, výrečnosť a reprezentatívnosť. Podčiarkovanie dočasnosti ľudského života. Objavuje sa barokový senzualizmus (všetko vnímam zmyslami). V slovesnom umení, v poézii vzniká jeden z najparadoxnejších žánrov v dejinách básnictva – mysticko-erotický veršovaný výlev. Výrazové formy baroka sú tesne späté s cirkevno-náboženským katolicizmom. Barok bol však univerzálny sloh a presadzoval sa v katolíckej i protestantskej zložke umenia. Barokové antitézy:
1/ hmota, príroda – duch realizovaný najčastejšie Bohom
2/ hmotná, zmyslová realita (pozemský svet) – nehmotné, metafyzické, transcendentné (nadpozemský svet)
3/ statickosť – dynamickosť
4/ snaha po harmónii – disharmónia vyvolaná pohybom
5/ veci zachytené v konkrétnom čase – nadčasová večnosť
6/ teatrálnosť (neprirodzený pátos) – vrúcnosť, emocionálnosť
Centrálnym hrdinom – svätec, niekedy mučeník, na druhej strane hrdina dobyvateľ, vodca, dobrodruh. Skutky postáv pramenili z premáhania a sebapremáhania. Barokový hrdina sa zmietal medzi absolútnymi silami dobra a zla. Musel premáhať svetské pokušenia. Hrdina je zachytený aj v brutalite. Človek, ktorý sa všetkého vzdal, utiahol sa a venoval sa životu posmrtnému. V baroku nastáva silné nacionalizovanie a uvedomovanie si národného života. Nacionalizácia sa zdôrazňovala formou lamentácií nad vlastným národom, nad útlakom národa.

Mystický barok vyjadruje vzťah človeka k metafyzickému svetu. V oboch oblastiach (svetskej i náboženskej) bol svojou podstatou teatrálny (navonok sa prejavovali pocity) – darí sa divadlu, divadlo vplýva na vizuálnu zložku nádhernosťou. Barok a jeho prejavy neuznávali bezprostredné poznávanie a zobrazovanie reálnej skutočnosti. Do popredia sa dostávali večné, nadpozemské hodnoty, viera v záhrobný život. Pozemský život sa chápal a zobrazoval ako odraz, znak nadpozemského, transcendentálneho. Prameňom barokového poznania sa stal výklad pomocou symbolov. Barok nemá nové obrazy, štylistické prostriedky a postupy. Baroková poetika:
1/ uprednostňovanie niektorých trópov a figúr, ktoré naznačujú antitézy a hyperboly
2/ použitie zvláštnych kombinácií známych postupov (kombinácie protikladov)
3/ básnická inšpirácia sa pokladala za vnuknutie, prorockú inšpiráciu v oblasti estetiky, básnik tvoril až v božskej extáze
4/ v baroku stúpa záujem o štúdium jazyka, snaha poznávať nuansy, básnické umenie sa považuje za umenie kultivovaného jazyka
5/ poézia sa písala v latinskom jazyku, ale i v národnom
Latinská poézia – v časomernom systéme aj v sylabickom, príležitostná lyrika (časomiera). Spevný a prednesový verš. Baroková štylistika vytvorila dva základné štýly: vysoký (patetický, dekoratívny, používa nezvyčajné obrazy), nízky (neumelý, prostý, často až ľudovo hovorový štýl, kombinuje zložitý obraz s jednoduchosťou, určený širším vrstvám). DUCHOVNÁ POÉZIA
Napriek nepriaznivým vonkajším spol.-pol. Okolnostiam v 17. stor. sa rozvíja lit. tvorba aj v oblasti duchovnej. Začína cenzúra. V rámci duchovnej tvorby je najtypickejším žánrom pieseň – vznik kancionálov.
Evanjelici: na počiatku baroka sa ustálil spoločný spev veriacich, potreba vytvoriť spoločný spevník, kancionál pre protestantov Daniel Pribiš – Písne duchovní (1634 v Levoči), 116 piesní, preložených z latinčiny a nemčiny i z češtiny. Zostavovateľ Juraj Tranovský – Citara sanctorum (1636) – 402 piesní zhruba polovica prebraná z českého piesňového fondu, staršie texty zo 16. storočia, desatina bola domáceho pôvodu. Domáce texty napísal sám Tranovský (zruba 90 piesní). Stáva sa reprezentačným dielom evanjelickej tvorby.

HUMANIZMUS A RENESANCIA – autori
Leonard Stockel – rektor mestskej školy v Bardejove (žiak Luthera a Melanchtona) – prvá školská dráma v Uhorsku „Historia von Susanna“; vyučoval Martina Rakovského z Turca; písal po nemecky
Filip Melanchton – nemecký básnik a teológ, ktorý usmernil reformačné Lutherovo hnutie (ríšsky snem v Augsburgu 1530), heslo pre ciele školy: zbožnosť a výrečnosť

Cestopisná próza: Ján Dernschwam – Cestovný denník do Konštantinopolu a Malej Ázie (po nemecky)
Gróf Juraj Thurzo (palatín Uhorska) – latinsky písaný cestopisný denník

Latinská básnická tvorba
Znaky renesančne humanistickej latinskej poézie:
- úsilie o klasické vyjadrovanie a používanie typických metrických útvarov
- použitie motívov z antického bájeslovia
- zobrazenie všeľudských problémov a osudov jednotlivcov

Pavel Rubigal – Prosba Panónie ku Germánii, Opis cesty do Konštantínopolu, Dva hymny; diela sa takmer výlučne sústreďujú na turecké nebezpečenstvo
Martin Rakovský (podžupan Turčianskej stolice) – ideovým základom jeho tvorby je luteránstvo, zaoberal sa pol.

otázkami doby s učeneckým a teoretickým odstupom, Slávnemu pánovi Pavlovi Rubigalovi z Panónie, Elégie a epigramy, Opísanie českého mesta Louny, O rozvrstvení obyvateľstva a príčinách štátnych prevratov, O svetskej vrchnosti (venované cisárovi Maximiliánovi II.)
Ján Sambucus (cisársky historiograf vo Viedni) – Reči, Básne, Emblémy; jasne formulované témy, znaky manierizmu, básnik – intelektuál
Juraj Koppay – Dvorský život (ostrá kritika vládnucich feudálov, osviežená básnickou invenciou)
Valerián Máder – Knižka poetických cvičení (74 básní venovaných priateľom)
Ján Bocatius (pôvodom Lužický Srb, rektor školy v Prešove a Košiciach, účastník protihabsburských povstaní) – Päť kníh uhorských básní (vojenské, oslavné, svadobné, rozličné, pohrebné), Väzenské štvorročie (duchovné piesne, po nemecky)
Ján Filický – Miešané epigramy (kritika nešvárov spoločnosti i jednotlivcov, najostrejšie na mníchov a pápeža), Posmeškárovi (prvá známa básnická obrana Slovanov)
Vavrinec Benedikt z Nedožier (profesor na Karlovej univerzite) – Gramatika česká (rozdiely medzi slovenčinou a češtinou i moravským nárečím), Žalmové někteří v písně české na spúsob veršú latinských (parafrázy na biblické žalmy)
Jakub Jacobeus (kňaz v Prahe, neskôr pôsobil v Prešove, básne po latinsky, kázne po česky) – Blúznivé sny vo voľnom čase, Slzy, vzdychy a prosby slovenského národa (adaptácia českej básne)

Veršovaná epika – časová
- historické piesne, objavili sa neskôr u Kollára v Národných spievankách – oddiel Spevy historicky pamätné
Štefan Komodický – O Jágri
Martin Bošňák – Píseň o zámku Muránském
Matúš Roškovec: Zpustošenie uherskej země pod Turky
Poloľudové: Píseň o Sigetském zámku, Písně o některých zámkoch: Modrom Kameni, Divíne a Zvolene, Píseň o Nových Zámkoch, O Tompierovi, Myjava a kozáci, Píseň o bídné uherské krajine

Ľúbostná
8 ľúbostných renesančných básní – Fanchaliovský kódex, v domácom jazyku
Píseň o dvúch uherských pánoch a tureckého cisára dcére (Mihál Siládi a Václav Hadmáži) – rytierska veršovaná romanca
Lyrika duchovná
- vznik je spätý s reformáciou, parafrázovanie biblických textov, veršové texty pre náboženské úkony, vyjadrenie ľudskej individuality

Ján Silván (žil na Morave aj v Domažliciach, na sklonku života sa priklonil ku katolicizmu) – Písně nové na 7 žalmú kajících i jiné žalmy (40 básní), autobiografická pieseň Z hlubokosti volám k tobě
Eliáš Láni (zachovalo sa iba 10 piesní, je expresívnejší ako Silván, dvojitá tvár človeka: večne hrešiaci a večne sa kajúci, aj Boh je milostivý i trestajúci – ambivalentnosť)

Dráma
- úzke kultúrne vzťahy medzi Čechmi a Slovákmi v rámci šíriacej sa reformácie, súvisí s rozvojom protestantského školstva – L. Stockel: Historia von Susanna

Pavel Kyrmezer (pôsobil v Strážnici a Uherskom Brode) – Komedie česká o bohatci a Lazarovi (podľa Lukášovho evanjelia), Komedie nová o vdově (11-slabičný verš, spor medzi bohatstvom a chudobou), Komedie o Tobiášovi (kazateľské exemplum), usiloval sa o zjednotenie Jednoty bratrskej s lutherskou cirkvou
Juraj Tesák Mošovský – Knížka o pravém a upřímném přátelství, O lakomství (česky aj latinsky, pestoval len príležitostnú poéziu), Komedie Ruth (rozvláčne rozvedený biblický príbeh o vdove, ktorú si vezme bohabojný, zámožný a obstarožný mešťan)

Ďalší autori: Izák Caban, Eliáš Ladiver ml., Ján Rezik, Juraj Láni


KONFESIONÁLNA A JAZYKOVÁ DIFERENCIÁCIA V BAROKU
- 1663 – Turci dobyli Nové Zámky – spustošili západné Slovensko
- 1699 – uzavretie mieru s Turkami v Sriemskych Karloviciach
- protihabsburské povstania: Štefan Bočkay, Gabriel Bethlen, Juraj I. Rákoczi, Imrich Tokoly, František II. Rákoczi
- reformné hnutie: augsburské a helvétske (kalvínske) – skôr medzi Maďarmi; vplyv na rozvoj školstva a humanisticky renesančnej vzdelanosti, ktorá podporila latinskú básnickú tvorbu, vzťah s nemeckou reformáciou a českou kultúrou, reformácia vyslovila zásadu, že ako jazyk náboženského kultu sa má používať národný jazyk
- 1635 – aktivita Petra Pázmánya – vznik Trnavskej univerzity (základom bolo jezuitské kolégium)
- 1660 – jezuitská univerzita v Košiciach
- katolíci prijali za svoj jazyk kultúrnu slovenčinu so západoslovenskými prvkami
- manierizmus ako fáza neskorej renesancie, vychádzal z filozofie novostoicizmu, krízových pocitov – strašný, nevyspytateľný Boh – človek vykoľajený zo životných istôt
- po szatmárskom mieri 1711 sa uzavrelo storočie protihabsburských bojov
- kníhtlač, feudálna cenzúra
- literárna produkcia oficiálna a neoficiálna (rukopisná, zväčša poloľudová)

Poézia
- náboženská, vo forme piesne, uložená v kancionáloch
evanjelická
Daniel Pribiš – Písně duchovní (116, zväčša anonymné, niektoré od Fraštackého, Silvána, Lániho), slovakizovaný jazyk
Juraj Tranovský (narodil sa v Těšíne, pôsobil v Čechách, pred náboženským prenasledovaním sa uchýlil na Slovensko – Lipt.

Mikuláš) – Citara Sanctorum (402, 90 z nich napísal sám autor), latinské; latinská zbierka Tri knihy svätých ód alebo hymien

Katolícka
Benedikt Szolosi (jezuita, zostavovateľ) – Cantus Catholici (20 piesní spoločných s evanjelikmi)
Paulín Bajan, Edmund Pascha (príslušníci fantiškánskej rehole) – vianočné piesne, pastorály, koledy, hovorový jazyk
Joachim Kalinka, Žofia Kubíni – ľúbostné duchovné piesne (parafrázy Piesne piesní)
Próza
- historické piesne: Pieseň o Nových Zámkoch
Štefan Pilárik (senický ev. farár) – Sors Pilarikiana (926 veršov, predznamenáva rozvoj memoárovej a cestopisnej prózy), Píseň o zemi uherské; Podivuhodný voz boží (v emigrácii)
Ján Čerňanská – Žalobné vypsání pádu a vyvrácení města Lisabony
Štefan Korbeľ – Pametné premyšlování o pamětném zemetrasení .. v Komárne

Svetská poézia
Michal Institoris: Túžba po zlatom mieri (opis povodne na Považí)
Peter Benický: Slovenské verše
Hugolín Gavlovič: Škola duchovní, Kamen ku pomoci, Petsto naučení o dobrých mravech, Valaská škola, Škola kresťanská
Štefan Ferdinand Selecký – Obraz pani krásnej, perem malovaný .. (poklona štedrej podporovateľke mladých trnavských univerzitných básnikov)
Matej Markovič: Píseň o chvále stavu sedláckého

Zbojnícke skladby:
Píseň o Jánošíkovi, zbojníkovi ; Píseň o Adamovi a Ilčíkovi, zbojníkoch; O surovec Jakubovi, zbojníkovi

Memoáre a cestopisy
- v baroku už výraznejšie miesto zaujímala próza, avšak tiež s náboženskými motívmi a cieľmi, nie ešte umelecká
- vláda Leopolda I. – násilná vlna rekatolizácie, odhalenie Wesselényiho sprisahania – evanjelici buď rekatolizácia, alebo dobrovoľná emigrácia, pri odmietnutí oboch väzenie a galeje

Joachim Kalinka: Diarium
Ján Rezik: Prešovské popravisko
Juraj Láni: Krátke a pravdivé vyrozprávanie ...
Ján Simonides, Tobiáš Masník: Väzenie, vyslobodenie a putovanie Jána Simonidesa a jeho druha Tobiáša Masníka; Božia moc a milosť (Simonides), po latinsky, 2 časti: rozprávajú v úlohe väzňa a potom slobodného cestovateľa
Daniel Krman ml.: Itinerarium
Samuel Hruškovic: autobiografia

Odborná próza
- po latinsky, slovníkové a gramatické práce
Daniel Sinapius-Horčička st.: Nový trh Latinsko-slovenský (dvojjazyčná zbierka prísloví)
Ján Baltazár Magin – Apológia alebo Obrana (v polemike s profesorom právnickej fakulty trnavskej univerzity Michalom Bencsikom obhajuje autochtónnosť a rovnoprávnosť postavenia Slovákov v Uhorsku, dokazuje príslušnosť k Slovanom)
Samuel Timon – Obraz starého Uhorska (Uhorsko vzniklo vraj dohodou medzi Maďarmi a Slovákmi, nie podmanením Slovákov)
Matej Bel – úvod k Doležalovej Gramatike (českoslovanský jazyk), Notitia – Historické a zemepisné vedomosti o súvekom Uhorsku


OSVIETENSTVO, obrany
- 18.

storočie prináša pokoj po 150 rokoch boja s Turkami a stavovských vojnách; osvietenské reforma Márie Terézie a Jozefa II.
- protifeudálne duchovné hnutie po vzore francúzskeho osvietenstva (Diderot, Voltaire)
- Ratio educationis – rozvoj školstva, jednotná školská sústava, cirkev stráca privilegované postavenie vo vzdelávaní, jej funkciu preberá štát
- Na Trnavskej univerzite sa zriadila lekárska fakulta, avšak rozhodnutím M. T. bola celá univerzita prenesená do Budína
- 1763 banská vysoká škola v Banskej Štiavnici, rozvoj prírodovedného poznania, rast výrobných síl
- meštianstvo sa dostávalo do antagonistického vzťahu s predstaviteľmi feudálneho spoločenského systému, so šľachtou a cirkevnou hierarchiou i s absolutistickým monarchom
- kňazi sú ďalej nositeľmi vzdelanosti, ale žiada sa od nich aj osvietensko-vzdelávacia činnosť medzi ľudom, ovládanie domáceho jazyka
- vznik učených spoločností a združení.