Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

 

Pavol Orzságh Hviezdoslav životopis

HVIEZDOSLAV (vl. m. Pavol Országh; d'alšie pseud. Jozef Zbranský,
Syn ľudu) - básnik, dramatik, prekladateľ, právnik (2. 2. 1849 Vyšný
Kubín, okr. Dolný Kubín - 8. 11. 1921 Dolný Kubín). Otec Mikuláš
Országh, garbiar, roľník ( 1816-88), matka Terézia, rod. Medzihradská
( 1819-87), mal brata a sestru. Manželka Ilona, rod. Nováková ( 1856-1932).

R. 1854-60 navštevoval ľud. školu vo Vyšnom Kubíne, Jasenovej a
Leštinách, 1862-65 študoval na gymnáziu v Miskolci, 1865-70 na lýceu
v Kežmarku, 1870-72 na Právnickej akadémii v Prešove, 1875 zložil
advokátske skúšky v Budapešti. R. 1919 PhDr. h. c.

R. 1872 a 1873 advokátsky koncipient u A. Nádašiho v Dolnom Kubíne,
1872 u Ž. Melfelbera v Martine, 1873-74 na okr. súde v Dolnom Kubíne,
1874-75 u Š. Fajnora v Senici, 1875-76 a 1879-99 samostatný advokát
v Námestove, 1876-79 podsudca okr. súdu v Dolnom Kubíne, 1899-1902
advokát a 1904 vedúci filiálky Tatra-banky v Dolnom Kubíne, a od 1904
spisovateľ.

Básnické nadanie prejavil na zač. štúdia na gymnáziu v Miskolci, kde
začal písať verše po mad., na kežmarskom lýceu vytvoril niekoľko
básnických pokusov v nemčine. R. 1867 pod vplyvom dolnooravských
národovcov (S. Novák, J. Matuška, V. Bruck a najmä jeho učiteľ A.
Medzihradský) sa nár. prebudil, oboznámil sa s vrcholnými dielami slov.
poézie (najmä Kollárovými a Sládkovičovými). Od jesene 1867 písal
slov. básne, z kt. vydal výber pod názvom Básnické prviesenky Jozefa
Zbranského. Vyjadril v nich citové vzťahy k rodnému kraju a národu,
nár. povedomie a hlásil sa k duchovným tradíciám ľudu, k slovanskej
myšlienke J. Kollára, a najmä k poézii A. Sládkoviča, kt. zbierku venoval.
R. 1868 uverejnil v Sokole dramatickú báseň Vzhledanie a 1869 tragédiu
Pomsta, kt. už naznačila ambície tvoru v duchu W. Shakespeara (z tých
čias pochádza aj rkp. fragment jeho prekladu Shakespearovej tragédie
Romeo a Júlia). Napriek niekt. nedostatkom sa vyznačuje veľkoleposťou
zámeru, kt. presahoval jeho vtedajšie tvorivé možnosti.

Na štúdiách v Prešove účinkoval v združení slov. študentov Kolo, s K.
Banšellom 1871 zorganizoval a zredigoval literárny almanach Napred
ako výraz nových generačných úsilí v slov. literatúre. Uverejnil tu 14
básní, kt. predstavujú umelecky zrelší a ideovo priebojnejší celok, a
trojdejstvovú drámu Otčim, kde na soc. protiklade šľachty a poddaného
ľudu rozvíjal ľúbostný príbeh. Po kritike J. M. Hurbana a redaktora
Orla A. Sytnianskeho, kt.

vyčítali Napredu ideový liberalizmus a
kategoricky ho odsúdili, nemohol publikovat' v Orle, vtedy jedinom
literárnom mesačníku, a len sporadicky publikoval básne v novinách. R. 1877 uverejnil v Nár. novinách básnický nekrológ za V. Paulinym
- Tóthom, pri kt. po prvý raz verejne použil pseudonym Hviezdoslav.
V Orle publikoval od 1878, od 1881 kmeňový autor Slov. pohľadov.
R. 1880 dokončil zbierku Krb a vatra, kt. však nevyšla (väčšinu básní
z nej publikoval v ďalších 4 roč. Slov. pohľadov), reprezentovala široké
rozpätie od intímneho rodinného citu a pripútanosti k ľud. spôsobu života
( 1. čast Z rodinného krbu) cez melancholickú prírodnú lyriku (2. časť
Jesenné zvuky) až nadosobný pátos (3. časť Spevy slobody). V ďalšej
lyrickej tvorbe rozvíjal tieto významové polohy, ku kt. pripojil aj básnickú
reflexiu, takže lyriku organizoval do zámerne komponova-ných cyklických
celkov. V niekt. sa spájal formálny zreteľ s tematickým zameraním (cykly
Sonety, 1886, Žalmy a hymny, 1885-95), inokedy ich kompozične spojil
len určitý tematický rámec vyslovený už názvom (Prechádzky jarom a
Prechádzky letom). Najrozsiahlejší a ideovo i umelecky najzávažnejší
lyrický cyklus z tohto obdobia má charakter voľne komponovaného
básnického denníka, v kt. uplatnil najrozmanitejšie tematické aspekty
aj veršové a strofické formy (trojdielne Letorosty, 1885-95).
Príznačný je v nich vnútorne jednotný charakter ich lyrického subjektu:
vzťah ku skutočnosti sa realizuje cez úsilie zjednocovať osobné a
spoločenské momenty na základe dramatickej konfrontácie skúsenosti
a ideálu. Preto aj intímne lyrické motívy spojil s kontextom nadosobného
filozofického pohľadu, a témy všeobecného významu podal ako svoju
osobnú drámu.

Na princípe dramatickej konfrontácie skúseností a ideálu spočívala aj jeho
epická poézia, vrcholiaca v poslednom dvadsaťročí 19. stor. Tematicky
vychádzala zo slov.ľud. života (okrem niekoľkých básní na biblické motívy),
žánrovo bola takisto rozmanitá; veršované poviedky, rozsiahle eposy, drobné
obrázky, balady, básne alegorického alebo povesťového charakteru.
Zjednocujúcim ideovým princípom tu bol otvorený demokratizmus a
umelecké úsilie o pravdivé zobrazenie života dedinského ľudu. Ten
interpretoval ako pokojnú idylu, ale aj ako plný vnútornej dramatickosti.
Úsilie o pravdivosť umeleckého zobrazenia mu napomáhalo vyjadriť
dôveru v hodnoty ľud. života, na čom ideovo stojí aj jeho prvá veľká
epická skladba Hájnikova žena. Cez konflikt medu zvyškami feudálno
-aristokratickej spoločnosti a ľud.

vrstvami ukázal hlbokú priepasť medzi
tým, čo vtedy smerovalo k neodvratnému zániku, no mohlo ešte uškodiť
životnému šťastiu človeka z ľudu, a tým, čo plnohodnotne žilo v plodnej
harmónii medzi láskou a prácou a čo sa aj po tragických otrasoch
zregenerovalo k novému životu. Preto záverečná klenba harmónie
nad nezavinene tragickým príbehom Hanky' a Michala Čajkovcov
vyjadrila jeho ideový nadhľad, vieru v nezničiteľnosť ľud. života.

V sérii menších epických obrazov po Hájnikovej žene stvárňoval idylu
dedinského života oživenú anekdotickým konfliktom susedského sváru
(Bútora a Čútora, 1888), rozklad tejto idyly pod tlakom majetkových
vzťahov, vedúcich až k rozpadu citovej harmónie medzi deťmi a
rodičmi (Poludienok, 1891, Večera, 1892). Prehĺbený zmysel pre
realistickú analýzu psychologickej a sociologickej skladby dedinského
života ho priviedol k vrcholným epickým dielam: eposy Ežo Vlkolinský
( 1890) a Gábor Vlkolinský ( 1897-99) zobrazili proces splývania
drobného zemianstva so sedliackym ľudom, čo otelil do náročnej
umeleckej kompozície, do rozvinutých epických sujetov a do plastických
epických postáv. Uplatnil v nich bohatstvo materiálu a reálií zo života
dolnooravskej dediny (Vlkolín je krycím názvom pre Vyšný Kubín),
kt. však podáva so sociograficky presnou dokumentárnosťou. Cez
obraz Vlkolína umelecky zachytil soc. realitu do veľkého epického
celku, kt. aj pri vnútornej rozpornosti a dramatickej konfliktovosti
životného materiálu kompozične -zvládol na základe poznania logiky
spoločenských vzťahov a ich vývinovej dynamiky. Po presídlení do
Dolného Kubína na zač. 20. stor. sa táto jeho dôvera v poznateľnosť
spoločenských procesov ako celku viditeľne oslabila. Vzdal sa ambícií
vytvárať ďalšie veľké epické kompozície, venoval sa prekladateľstvu
a tvorbe rozsiahlych lyrických cyklov, v kt. však badať trpký tón vyvierajúci
z toho, že si už "nerozumie" s vlastnou nár. spoločnosťou, kt. stále určitejšie
nadobúda morálne i psychické črty trhovej spoločnos-ti. V cykle Stesky
( 1903-08) dosiahla trpkosť nad takýmto vývinom nár. spoločnosti vrchol,
ked' do symbolu "slov. Prometeja", vysunutého do útrpnej osamelosti za
rámec vlastného nár. spoločenstva, otelil poznanie tragického údelu
každého umeleckého úsilia verného etickým ideálom uprostred kapitalistickej
spoločnosti. V znamení tohto pozna-nia potom dokončil svoje dielo v lyrických
cykloch Dozvuky ( 1909-1 I ), a najmä Krvavé sonety, v kt. s pátosom
humanistu reaguje na 1. svetovú Vojnu.

Na sklonku života sa vrátil k dramatickej literatúre ako zrelý umelec, o čom
svedčí tragédia Herodes a Herodias ( 1909). Námet mu poskytol tematický
okruh biblických látok, pričom zdôraznil i jeho reálne hist.

kontúry, z kt.
vyrastala tá istá ideová koncepcia ako v jeho básnickom diele: humanistická
kritika nemravnosti vládnúcich spoločenských vrstiev a obrana princípov
pravdy a spravodlivosti. Zač. 20. stor., ked sa ustálila jeho poetika, pracoval
ako prekladateľ, uskutočňoval program s črtami kult. reprezentatívnej
ucelenosti. Prekladal autorov, kt. vtedy predstavovali vrcholné hodnoty:
z angl. literatúry Shakespea-ra, z nem. Goetheho a Schillera, z rus. Puškina
a Lermontova, z poľ. Mickiewicza a Slowackého, z mad. Petófiho, Aranya
a Madácha. Prekladal jednotlivé, no reprezentatívne dieťa, a obsiahle výbery
z ich tvorby, pričom dokazoval rovnocennosť slovenčiny s básnickými
jazykmi svetovej literatúry.

V jeho básnickom diele sa pri všetkej tematickej a žánrovej mnohostrannosti
odráža rozsiahly, ale vnútorne zjednotený celok - mikrokozmos básnika i
makrokozmos národný, ba všeľudský, čo mu dáva základný význam v rámci
slov. literárnej kultúry.

R. 1873 člen slov. delegácie na oslavách storočnice Josefa Jungmanna
v Prahe, v máji 1918 na oslavách 50. výročia Nár. divadla v Prahe
vystúpil s prejavom viery v nár. oslobodenie Čechov a Slovákov. R.
1912 dopisujúci člen Kišfaludyho spoločnosti a 1913 Čes. akadémie,
1918 člen Rev. N Z, 1919 čestný predseda MS.

Koniec vytlačenej stránky z https://referaty.centrum.sk