Zemianstvo v slovenskej realistickej literatúre

Zemania boli privilegovanou vrstvou uhorského obyvateľstva v období feudalizmu, patrili medzi príslušníkov nižšej šľachty. Zemania, ktorých bolo na Slovensku mnoho mali v minulosti osobné slobody, neplatili dane, mohli voliť, mohli mať funkcie v stoličnom úrade, mali prístup k vzdelaniu. Najväčšie zemianske stolice na Slovenku boli Trenčianska, Turčianska a Liptovská. V období národného obrodenia sa časť zemianstva zapojila do slovenského národného hnutia. Po roku 1848, keď prakticky zanikla možnosť vykorisťovaniu bývalých poddaných, zemania ako spoločenská vrstva začala splývať s meštianstvom a dedinskými boháčmi. V mysliach zemianskych rodov tento prerod nenastal, žili v starej rodovej sláve a boli na ňu pyšní. Zemania stratili svoje výsadné postavenie práva i tituly až rozpadom Rakúsko – Uhorska. Téma zemianstva sa v slovenskej literatúre objavuje najmä v období realizmu, ale prvým autorom, ktorý predstavil spoločenskú vrstvu zemanov, bol Ján Chalupka už v období klasicizmu v diele Kocúrkovo s podtitulom Len aby sme v hanbe nezostali. Ján Chalupka v tejto veselohre vykreslil obraz sveta malého mestečka Kocúrkova s tromi hlavnými zložkami spoločnosti: predstaviteľov feudalizmu, zeman a cirkevný inšpektor Pán z Chudobíc, predstaviteľ malomestskej buržoázie a čižmársky majster s rodinou ako mladá pokroková generácia, predstavená učiteľom Slobodom. Je to obraz dvoch protichodných svetov: zanikajúceho feudalizmu a zrod národne uvedomelej inteligencie. Pán z Chudobíc je dozorca v cirkvi. Je to zeman, ktorý vychádza na mizinu. Pán z Chudobíc je slovenského pôvodu, ale hlási sa k Maďarom. V Kocúrkove sa snaží presadiť maďarčinu, hoci sám po maďarsky nevie. „Dal by za ňu i čo nemám, poslednú košeľu i len tento krk by som obetoval.“ Učiteľ sloboda zvolený za rechtora je hrdý na svoju reč, zvyky a spôsoby. Je uvedomelý Slovák, ale váži si aj maďarčinu. „Ja nie tak. Za maďarskú gramatiku by som si nedal krk vykrútiť, ba ani vlas na hlave sa nemá nikomu pohnúť.“
Slovenská realistická literatúra sa rozdeľuje na dve vlny. Ústredným problémom prvej vlny vlne slovenského realizmu sa stáva otázka postavenia zemianstva v národnom hnutí, respektíve otázka, kto sa postaví na čelo národného hnutia. Cez otázku zemianstva alebo ľudu sa do realistickej prózy sa dostáva typický pohľad na problémy národného života. Túto dominantnú tému prvej vlny slovenského realizmu priblížili vo svojich dielach J. Kalinčiak (Reštavrácia), P. O. Hviezdoslav (Ežo a Gábor Vlkolínsky), S. H.

Vajannský (Suchá ratolesť), M. Kukučín (Keď Báčik z Chochoľova umrie) .. Ján Kalinčiak tvoril na rozhraní romantizmu a realizmu a ako prvý stvárnil problematiku zemianstva a jeho vzťahu k ľudu. Dielo Reštavrácia s podtitulom Obrazy z dávnych čias zaľudnil zemianskymi postavami, ktoré sú malicherné, neschopné nijakého činu. Všetko ich konanie vyznieva humorne, smiešne. Prípravy na voľby (kortesačky) boli miesto, kde sa ozývalo ich sebavedomie. V povesti zemania vystupujú ako ľudia zanikajúceho sveta. Majetok zemanov sa pod tlakom kapitalizmu rozpadával a ich úloha v spoločnosti je stále menšia.
V Záhorskej stolici je pred voľbami. O miesto prvého vicišpána sa uchádza strana Bešeňovských a strana Potockých. Na dva tábory sa rozdelilo aj zemianstvo stolice. Obidve strany častujú svojich prívržencov a snažia sa ich podplácaním privábiť do svojho tábora. Adam Bešeňovský, ktorý už 15 rokov bol I. vicišpán, urazí pred voľbami rodinu Levických tým, že nechce dať svoju dcéru Štefanovi napriek tomu, že sa majú radi. Bešeňovský zamýšľa vydať svoju dcéru za grófa, aby však nestratil hlasy Levických , sľúbil, že ju dá Štefanovi, keď bude vicišpánom. „No, keď bude Števko vicišpánom, môže sa s Anuľkou oženiť.“ Bol presvedčený, že síce múdry, no chudobný Števko k úradu tak ľahko nepríde. „Ostatne bol Štefan usilovný človek, no bieda je najlepší majster, a tej užil za mladi až do sýtosti.“ Úrady boli iba pre bohatých zemianskeho rodu. Mnohí chudobnejší zemania, prítomní na hostine, sa postavil a so slovami: „Nedajme sa kúpiť zato, že sme chudobní. Ja pán, ty pán!“ – odchádzali od stola a nedali sa zadržať ani pánom Adamom. Mrzelo ho, že s nimi odišli aj nádeje na množstvo hlasov.
„Vidieť, že ste rodina, pán švagor, keď sa tak staráte o tých mladých ľudí, ale moja dcéra má ešte dosť času, a Štefan sa môže ženiť, keď bude vicišpánom.“ Štefanov strýc Andrej Levický, ktorého onen gróf urazil aj osobne, vyhútal plán ako by sa Štefan stal vicišpánom. Odviedol celú rodinu Levických od Bešeňovského na protivníkovu stranu. Potocký, ktorý s ich pomocou mal získať vicišpánstvo, zaviazal sa urobiť Štefana II. Vicišpánom. Aby bolo víťazstvo Potockého isté, bolo treba nepripustiť k voľbám niekoľko voličov Bešeňovského. Plán sa podaril. Prvé miesto získal Potocký, druhé vicišpánstvo Štefan Levický a s tým aj Aničku. „Tak sa stal Štefan Levický druhým vicišpánom a tu bys` len videl radosť jeho celej famílie.“
Hlavné postavy zemanov nie sú schopné veľkého činu, a preto tu nie je žiaden romantický hrdina.

Reštavrácia je obrazom zemanov, ktorých pokladá za prežitky spoločnosti, sú príťažou pre novú budúcnosť národa. Obraz zemianstva je vykreslený veľmi kriticky a presvedčivo. Upadá hospodársky i morálne. Postupne sa mení na vrstvu neschopnú povzniesť sa nad malicherné a sebecké záujmy. Jeho reprezentantom je najmä Matiáš Bešeňovský, najcelistvejšie vykreslená postava, ktorú charakterizujú slová: „Neukradnem, nemám, nezabijem, nebudem mať, a kde niet kostí, nieto sily.“
Jedným z najvýznamnejších slovenských autorov je určite Pavol Országh – Hviezdoslav. Tento rodák z Vyšného Kubína pochádzal zo zemianskeho rodu a taktiež sa venoval téme zemianstva. Najvýznamnejšie diela zo zemianskou tematikou sú dva rozsiahle seposy Ežo a Gábor Vlkolínsky. Ežo Vlkolínsky je epická báseň, v ktorej je najviac vidieť jeho odsudzovanie zemianstva, poukazuje tu na jeho splývanie s ľudom a jeho preraďovanie do novoutvárajúcich sa vzťahov – buržoáznych. Táto demokratickosť zasahuje vzťahy ľudí, najmä vzťah zemianstva k sedliakom. Dejiskom diela je Vlkolín. Syn Ežo sa dostáva do konfliktu so svojou matkou Esterou, ktorá nesúhlasila s tým, aby si jej syn – zemiansky potomok vzal za ženu sedliacke dievča Žofku Beckovie. Matka ho vydedí a prichýli ho jeho strýko pyšný zeman Eliáš, ktorý mu vystrojí svadbu. Obraz svadby dáva možnosť ukázať prednosti sedliactva a jeho morálne víťazstvo nad zemianstvom. Na svadbe si začne vymieňať názory strýko Eliáš so starým sedliakom Blažkom, ale so stúpajúcou náladou stoja zrazu proti sebe dva svety: zemania a sedliaci. Keď nadobudol spor hrozivé rozmery a zemania v ňom dokazujú svoju nadradenosť a vynášajú svoje prednosti nad sedliactvom, svoje zásluhy a práva, Ežo sa prejaví ako zásadný odporca feudálnych prežitkov: „Sme rovní! Áno zeman, nezeman, v tom rozdielu viac niet. Kto inakšie dnes vraví – nezná časy alebo je zatvrdilý – čo je nerozum.“ Skladba končí zmierením matky so synom zásluhou vnúčaťa a súčasne definitívnym víťazstvom roľníctva nad zemianstvom. Hviezdoslav tu zobrazil proces splývania zemianstva s ľudom, ako zákonitý jav spoločenského vývinu. Dielo Gábor Vlkolínsky je tragickejšie ako Ežo Vlkolínsky. Cítiť tu smútok, že zemianstvo ako vrstva upadá. Zemianska rodina Šimona Vlkolínskeho je v rozklade morálnom i hmotnom. Obaja rodičia Gábora pijú, prišli o majetok. Vzťah Gábora a Marky Tomášovie sa rozpadol. Hlavný ideový zámer bol ten istý ako v Ežovi, ale je rozdielny v umeleckom stvárnení i v kompozícii. Ežo je históriou jednej zemianskej rodiny, je obrazom ústupu zemianstva ako spoločenskej sily.

Gábor sa nesústredí na jedného hrdinu, ale na celý dedinský kolektív. Zobrazuje hynutie slovenského zemianstva, jeho morálny a mravný úpadok. V oboch eposoch sa stretávajú rovnaké postavy, veď Ežo je bratranec Gábora, ale v druhom epose sú už len vedľajšími postavami. Na koniec zemianstvo má a musí dohrať svoju úlohu ako spoločenská sila v národnom živote. Musí sa prispôsobiť novým podmienkam. Najdôležitejším motívom je pohreb, ten vyvoláva atmosféru hynutia a rozkladu zemianskej rodiny a samozrejme aj zemianstva. Ďalším autorom, ktorý priblížil zemianstvo v slovenskej literatúre bol Svetozár Hurban Vajanský. Tento najstarší syn J. M. Hurbana sa vo svojej prozaickej tvorbe sústredil na zobrazovanie života vyšších spoločenských vrstiev. Typickou postavou je zeman alebo statkár. Zamýšľal sa nad možnosťou návratu zemianstva do slovenského tábora, nad jeho účasťou v národnom živote. V románe Suchá ratolesť sa orientuje na udalosti 70. rokov 19. storočia. Dej je umiestnený na západné Slovensko. Hlavnou postavou je zeman Stanislav Rudopľský – posledný potomok starej zemianskej rodiny. Žije v zahraničí bezstarostným životom. Po čase sa z potuliek po Európe vracia do Rudopolia, kde zdedil kaštieľ, ale nemá žiadny vzťah k slovenskému prostrediu. Zásluhou rodiny statkára Karola Vanovského, učiteľa Tichého a Adely Rybáričky sa však zbližuje s národným hnutím, spoznáva pravú tvár národného útlaku a jeho dôsledky v živote spoločnosti. V rozhovore s tichým síce uvažuje o úpadku zemianstva, ale potom prichádza k záveru, že najlepší jedinci môžu zohrať pozitívnu úlohu v tomto boji. „Nikto nezastaví hynutie zavinené vlastným hriechom...“ „Ale prečo by neprišli jednotlivci, takí ako ja?“ Takéto myšlienky neboli reálnou skutočnosťou. Nimi si spisovateľ zatarasoval cestu poznania ďalšej diferenciácie spoločnosti. Autor reagoval na mnohé stránky národného života. Kriticky sa staval k politickej pasivite na Slovensku. Zamýšľal sa nad problematikou národného umenia a nad jeho funkciou v živote. Z deja vidíme, že Vajanského pohľad na zemianstvo je nereálny. Dúfa, že zemianstvo nezanikne a že len ono môže priniesť národu obnovu v spojení s inteligenciou. Opisuje kladných hrdinov – predstaviteľov hynúceho zemianstva ako ľudí budúcnosti. Ľud považoval len za nevedomú masu, ktorú treba viesť. Posledným autorom, u ktorého by som chcel poukázať na tému zemianstva je Martin Kukučín a to v diele Keď Báčik z Chochoľova umrie.

Martin kukučín vlastným menom Matej Bencúr sa narodil v rodine oravského sedliaka a od detstva si osvojoval nazeranie a myslenie prostého dedinského človeka. V protiklade s Vajanským zachytil úpadok zemianstva i jeho neschopnosť zasahovať do osudov vlastných i do osudov národa. Zemianstvo reprezentuje pán Aduš Domanický z Domaníc a proti nemu stojí Ondrej Tráva, priekupník a podnikateľ. Obaja sa stretnú v krčme v Podhradí a Adušovi sa podarí vymámiť od Trávu desiatku ako preddavok na kúpený jačmeň. Keď však prišiel Tráva po sľúbený jačmeň, namiesto hrdého zemianskeho kaštieľa našiel iba ruiny a Adušovo prázdne vrecko. Aduš navonok vystupuje ako pyšný a majetný zeman, no v skutočnosti sa jeho kaštieľ rozpadá a majetok hynie. Proti nemu stojí Ondrej Tráva, , ktorý má všetky znaky svojej triedy, dravosť a bezohľadnosť v získavaní peňazí, schopnosť špekulácie pri získavaní majetku. Kukučínovi sa práve konfrontáciou týchto dvoch protikladných spoločenských typov, upadajúceho zemana a podnikavého kupca podarilo zachytiť základné tendencie spoločenského vývinu doby.
Skončením prvej vlny realizmu a nástupom druhej vlny sa z literatúry vytráca téma zemianstva a „do popredia sa dostáva rozpad patriarchálnej rodiny, jej proletarizácia a s ňou súvisiaci úpadok. Celkom sa vytratil záujem o idealizáciu človeka len preto, že bol členom slovenského národa.“.