Zemania boli privilegovanou vrstvou uhorského obyvateľstva v období feudalizmu, patrili medzi príslušníkov nižšej šľachty. Zemania, ktorých bolo na Slovensku mnoho mali v minulosti osobné slobody, neplatili dane, mohli voliť, mohli mať funkcie v stoličnom úrade, mali prístup k vzdelaniu. Najväčšie zemianske stolice na Slovenku boli Trenčianska, Turčianska a Liptovská. V období národného obrodenia sa časť zemianstva zapojila do slovenského národného hnutia. Po roku 1848, keď prakticky zanikla možnosť vykorisťovaniu bývalých poddaných, zemania ako spoločenská vrstva začala splývať s meštianstvom a dedinskými boháčmi. V mysliach zemianskych rodov tento prerod nenastal, žili v starej rodovej sláve a boli na ňu pyšní. Zemania stratili svoje výsadné postavenie práva i tituly až rozpadom Rakúsko – Uhorska. Téma zemianstva sa v slovenskej literatúre objavuje najmä v období realizmu, ale prvým autorom, ktorý predstavil spoločenskú vrstvu zemanov, bol Ján Chalupka už v období klasicizmu v diele Kocúrkovo s podtitulom Len aby sme v hanbe nezostali. Ján Chalupka v tejto veselohre vykreslil obraz sveta malého mestečka Kocúrkova s tromi hlavnými zložkami spoločnosti: predstaviteľov feudalizmu, zeman a cirkevný inšpektor Pán z Chudobíc, predstaviteľ malomestskej buržoázie a čižmársky majster s rodinou ako mladá pokroková generácia, predstavená učiteľom Slobodom. Je to obraz dvoch protichodných svetov: zanikajúceho feudalizmu a zrod národne uvedomelej inteligencie. Pán z Chudobíc je dozorca v cirkvi. Je to zeman, ktorý vychádza na mizinu. Pán z Chudobíc je slovenského pôvodu, ale hlási sa k Maďarom. V Kocúrkove sa snaží presadiť maďarčinu, hoci sám po maďarsky nevie. „Dal by za ňu i čo nemám, poslednú košeľu i len tento krk by som obetoval.“ Učiteľ sloboda zvolený za rechtora je hrdý na svoju reč, zvyky a spôsoby. Je uvedomelý Slovák, ale váži si aj maďarčinu. „Ja nie tak. Za maďarskú gramatiku by som si nedal krk vykrútiť, ba ani vlas na hlave sa nemá nikomu pohnúť.“
Slovenská realistická literatúra sa rozdeľuje na dve vlny. Ústredným problémom prvej vlny vlne slovenského realizmu sa stáva otázka postavenia zemianstva v národnom hnutí, respektíve otázka, kto sa postaví na čelo národného hnutia. Cez otázku zemianstva alebo ľudu sa do realistickej prózy sa dostáva typický pohľad na problémy národného života. Túto dominantnú tému prvej vlny slovenského realizmu priblížili vo svojich dielach J. Kalinčiak (Reštavrácia), P. O. Hviezdoslav (Ežo a Gábor Vlkolínsky), S. H.