Osvietenectvo vo Francúzsku

I. Prenesenie myšlienok anglického osvietenstva do Francúzska

Celá druhá polovica 17. storočia je vo Francúzsku vyplnená vládou Ľudovíta XIV. Francúzsko muselo za rozvoj zahraničnej moci a prepych tejto doby platiť preťažovaním a vnútorným vyčerpávaním národných síl, čo v sociálnej oblasti pôsobilo ako jedna z najdôležitejších príčin neskoršej francúzskej revolúcie. Obdivuhodný rozkvet klasickej francúzskej literatúry (Corneille, Racine, Molière, La Fontaine) nemá v tomto období na vedeckom a filozofickom poli rovnocenný priebeh (Deskartes zomrel v roku 1650). Bezchybná vybrúsenosť francúzštiny, ktorá sa v 17. a 18. storočí stala jazykom dvorov a vzdelaných vrstiev v Európe, dáva iba tušiť ďalšiu vedúcu úlohu Francúzska v spoločenskom a duchovnom vývoji Európy v 18. storočí. Vlastné obsahové podnety však prišli z Anglicka. Kultúrny život za vlády Ľudovíta XIV. vystriedal po jeho smrti (1715) živý záujem o všetko, čo pochádzalo z Anglicka. Francúzi začali študovať anglickú ústavu a spoločenský systém, anglickú prírodovedu a filozofiu. Začali si uvedomovať, že Anglicko vo svojom spoločenskom i duchovnom vývoji už uskutočnilo mnohé z toho, čo vo Francúzsku na svoju realizáciu len čaká. Do Francúzska začal prúdiť široký tok myšlienok, ktoré zrodilo Anglicko, a z Francúzska sa prelieval do celej západnej Európy. Osvietenstvo sa stalo európskym hnutím. Objavenie Anglicka francúzmi môžeme teda považovať za rozhodujúcu udalosť európskych duchovných dejín začínajúcich 18. storočím. Národná povaha aj historické podmienky vtlačili prirodzene osvietenstvu veľkého národa vlastnú tvár. Francúzske osvietenstvo sa od anglického líši predovšetkým v jednom bode: svojou väčšou radikálnosťou. Anglické myslenie, a to aj v osvietenskej dobe, ostáva vždy určitou mierou zviazané tradíciou. Napriek všetkej kritike historického náboženstva si väčšina mysliteľov podržala pozitívny, či citový alebo rozumom zdôvodnený, vzťah k náboženstvu. Vo Francúzsku, kde bola cirkev ako viditeľný reprezentant náboženstva tesne spojená so silami starej spoločnosti, bol rozchod s tradíciou prevedený oveľa horšou formou a do najmenších dôsledkov. Ale aj vo Francúzsku vychádzali tieto radikálne dôsledky najavo len pomaly.
Tiež vo Francúzsku malo osvietenstvo prirodzene svojich predchodcov a priekopníkov. Patrí k nim najmä skeptik a kritik Pierre Bayle, ktorý bol Deskartovým prívržencom.

Nezávisle na angličanoch sa venoval kritickému a historickému skúmaniu náboženstva a tiež dôrazne zastával myšlienku, že mravné idey sú nezávislé na náboženstve. O sprostredkovanie anglických myšlienok francúzom sa zaslúžili predovšetkým dvaja myslitelia: Montesquieu a Voltaire.