Zhrnutie (5. ročník)

Zhrnutie piateho ročníka

Ľudové piesne: sú výtvorom neznámeho autora. keďže sa spočiatku zachovávala len ústnym podaním, dnes ju už v pôvodnej podobe nepoznáme. Hovoríme, že je kolektívnym výtvorom.Sú významným prejavom duchovného života každého národa, vznikali od najstarších čias a pri rôznych príležitostiach, preto poznáme niekoľko druhov ľudových piesní: uspávanky, ľúbostné, zbojnícke, pracovné (trávnice, pastierske, valašské, banícke), obradové, regrútske a vojenské, žartovné.Sú zväčša lyrické a stali sa základom pre umelú poéziu. Koledy: sú obradové piesne, ktoré vznikli v predkresťanskom období. Viazali sa najmä k výročným sviatkom zimného slnovratu. Prebralo a obľúbilo si ju kresťanstvo. Koledy sa stali pevnou súčasťou Vianoc, vítania Nového roku. Náboženské prvky sa miešali s prvkami svetskými, preto niektoré obsahujú zaklínadlá, v ktoré ľudia verili a dúfali, že sa stanú skutočnosťou.
Zľudovelá pieseň: je umelá pieseň, ktorej autora poznáme, vyjadruje cítenie ľudu, má formu ľudovej piesne a ľud ju prijal za svoju. Za to, že sa nám ľud. piesne zachovali dodnes, vďačíme zberateľom, ktorí putovali po Slovensku, zbierali a zapisovali piesne a vydali ich knižne. Medzi najznámejších patria: Ján Kollár, Andrej Halaša, Mikuláš Schneider-Trnavský, Viliam Figuš-Bystrý, Karol Plicka.
Poézia nonsensu: nezmysel v literatúre sa volá nonsens. Nonsens v ľudových slovných hračkách a riekankách upútal mnohých autorov nielen u nás, ale aj vo svete: Lewis Carroll: Alica v krajine zázrakov
Ľubomír Feldek: Hra pre tvoje modré oči
Miroslav Válek: Panpulóni
Štefan Žáry: Možné nemožnosti
Tomáš Janovic: O cestovaní nosa dlhonosa z paneláku na Island
Hádanky: skryto (v inotaji) pomenúvajú predmety alebo javy na základe ich vonkajších znakov, vnútornej podobnosti alebo inej súvistlosti. Tieto pomenovania sú vždy spojené s otázkou, na ktorú treba odpovedať.
Príslovia: sú krátke ľudové výroky, z ktorých vyplýva poučenie.
Porekadlá: hoci sa veľmi podobajú prísloviam a výstižne vyjadrujú životnú skúsenosť, nemajú poučný význam.
Pranostiky: sú súčasti ľudovej slovesnosti. Vznikli na základe dlhého pozorovania prírodných javov, ktoré neskôr ľudia zovšeobecnili.
Rozprávky: krátke epické útvary s jednoduchým dejom, z generácie na generáciu sa zachovávali najprv rozprávaním – tradovaním. Neskôr, aby sa zachovali pre ďalšie generácie, zberatelia začali rozprávky zapisovať a vydávať ich knižne.

Najznámejším zberateľom slovenských ľudových rozprávok bol Pavol Dobšinský. Pavol Dobšinský: Zlatí bratkovia, Ženský vtip (z Prostonárodné slovenské povesti)

Významným zberateľom bol aj Samo Czambel, zapisoval ich však tak ako mu ich vyrozprávali ľudoví umelci. Jeho zásluhou sa zachovalo veľa rozprávok zo stredného a východného Slovenska.
Samo Czambel: Najväčšie cigánstvo (z Janko Gondášik a Zlatá Pani)

Autorské (umelé) rozprávky:
Hans Christian Andersen: Škaredé káčatko
Milan Rúfus: Laktibrada
Ľudo Zúbek: Ako čertík Froliš pomáhal svätému Petrovi
Gianni Rodari: Prešibaný Pinocchio
Lewis Carroll: Do nory za králikom (Alica v krajine zázrakov)
Július Satinský: Štikútko
Podľa autorstva:
Ľudové
Umelé: vznikli podľa ľudových rozprávok, líšia sa tým, že ich autorov poznáme


Podľa obsahu:
Fantastická rozprávka patrí k najstarším rozprávkam, vystupujú v nej nadprirodzené bytosti s čarodejnou mocou (víly, ježibaby, draky,...). Niekedy sa v nich objavujú aj magické predmety (čarovné prútiky, prstene,...).
Realistická rozprávka pôvodom najmladšia, prevláda v nej vtip a múdrosť ľudových hrdinov, čo zaručuje ich víťazstvo.
Zvieracie rozprávky sú tie ,v ktorých sú nositelia deja zvieratá, ktoré myslia, konajú, hovoria ľudskou rečou vnímajú a cítia ako ľudia.
Podľa formy:
Prozaické: obsah je vyjadrený v neviazanej umeleckej reči
Básnické: ich obsah je vyjadrovaný vo veršoch – viazanej umeleckej reči
Dramatické: upravené na predvádzanie na javisku v divadle, pre film, televíziu, rozhlas
Podľa výberu a spôsobu spracovania témy:
Klasické: Zlatí bratkovia, rozprávky H. Ch. Andersena
Moderné: Ako čerík Froliš pomáhal..., Alica v krajine zázrakov, Štikútko
Dôležitú úlohu plní rozprávač, nevstupuje priamo do konfliktov postáv, ale svojím rozprávaním ovplyvňuje názor poslucháča alebo čitateľa, dej dokresľuje, objasňuje, urýchľuje.
V rozprávke sa klamstvo stále stupňuje, tento jav sa nazýva gradáciou. S gradáciou (stupňovaním) sa stretávame v takmer každej rozprávke. v rozprávke sa niektoré deje opakujú trikrát. Číslo tri alebo jeho násobky sú v rozprávke magické (čarovné) čísla. V rozprávkach sa stretávame s opakovanými motívmi, ktoré sa obmieňajú, tento jav nazývame variácie.
Povesti: sú epické žánre ľudovej slovestnosti, ktoré sa tvorili v celej európskej kultúre. Sú poprepletané množstvom čarodejných a fantastických dejov, čím sa približujú rozprávkam. Ich reálnym základom môže byť miesto deja, skutočná historická postava, udalosť a iné.

Povesti svoj význam nestratili ani v súčasnosti, pretože v nich nachádzame prameň poznania národnej minulosti. Slovenské povesti patria k najkrajším povestiam.
Anton Marec: Jánošíkovské Vianoce
Ján Domasta: Tri prúty kráľa Svätopluka
Mária Ďuríčková: Žabia studňa
Alojz Medňanský: Skala Margita vo Váhu
Jozef Melicher: Štiavnicke jašteričky
Povesti rozdeľujeme na:
Miestne – viažu sa k určitému miestu, alebo rozprávajú o zaujímavej udalosti spojenej s daným miestom, napr. Žabia studňa
Historické – opisujú významné udalosti národných dejín a sú prameňom lepšieho poznania minulosti, napr. Tri prúty kráľa Svätopluka.
Heraldické – vysvetľujú pôvod erbov, napr. Štiavnické jašteričky
Báj: alebo mýtus je epický útvar, v ktorom sa odráža primitívny názor človeka na svet. Báje vznikli v čase keď si ľudia nevedeli vysvetliť vznik a príčinu sveta, ľudského života, striedania ročných období, vychádzania a zapadania Slnka a pod. Vo svojich predstavách pripisoval človek nevysvetliteľné javy bohom a polobohom, ktorí spravujú svet a život v ňom. Najznámejšie sú grécke báje, napr. o Prometeovi, Daidalovi a Ikarovi, o Herkulesovi. Národy majú svoje osobitné okruhy bájí, ktoré nazývame mytológiou alebo bájoslovím.
Báje rozdeľujeme do niekoľkých skupín:
O pôvode neba a zeme
O pôvode človeka, zvierat, rastlín
O objavoch vecí, remesiel, vied a umení
O predkoch, hrdinoch národných kultúr, obrancoch rodu
Zrodenie sveta (Egyptská báj)
Ako sa zrodila Zem (Indiánska báj)
Prometeus (Grécka báj)
Tatranská Kikimora (Slovenská báj)
Legenda: je veršovaný alebo prozaický epický útvar. Rozpráva o živote, skutkoch, zázrakoch a mučeníctve svätých. Pre svoj pútavý dej sa legendy neskôr stali obľúbeným žánrom svetskej literatúry. Keď medzi ľud prenikli biblické príbehy často ich prispôsobovali svojim predstavám. Tak vznikli ľudové legendy.
Stvorenie sveta (Biblia)
Narodenie Ježiša (Biblia)
Selma Lagerlöfová: V Nazarete
Ondrej Sliacky: Uzdravenie hodnostárovho syna
Modlitba: je krátka náboženská skladba, ktorá s aobsahom obracia k Bohu alebo k svätým s prosbou o splnenie nejakej žiadosti.

Podľa obsahu sa modlitby čítajú pri určitých denných príležitostiach, sviatkoch a obradoch.
Modlitba Pána
K anjelovi strážcovi
Milan Rúfus: Rozhovor v parku so strážnym anjelom
Milan Rúfus: Nedeľná modlitba za otcove ruky
Príbehy zo života detí:
Ľudo Ondrejov: Obyvatelia pri potôčiku
Hana Zelinová: Spať na slnku
Rudolf Sloboda: Konkurz
Vincent Šikula: Moje povinnosti
Nataša Tanská: Dve stoličky pri okne
Ján Navrátil: V znamení bumerangov
Klára Jarunková: Kamaráti
Dan Clark: Mať takého brata
Anna Landersonová: Nebo a peklo – to je naozaj rozdiel
Encyklopédia: je odborné dielo, ktoré sprostretkúva dosiahnuté poznatky ľudstva (všeobecná encyklopédia), alebo poznatky z niektorého vedného oboru (špeciálne encyklopédie). Heslá sú usporiadané v abecednom, chronologickom alebo systematickom poradí. Encyklopédia využíva odborný jazykový štýl. V stredoveku sa pre encyklopédiu požíval aj názov summa čiže súhrn. Veľmi významnou sa pre európsku vzdelanosť stala encyklopédia, ktorá vznikla vo Francúzsku. Hlavným redaktorom bol Denis Diderot. Toto dielo malo 28 zväzkov a vychádzalo v rokoch 1751- 1752.
Encyklopédia sveta
Detská encyklopédia
Encyklopédia zvierat
Slávni lekári
Dejiny sveta
Filmovú rozprávku zaradujeme k dramatickým žánrom podobne ako divadelnú, rozhlasovú či bábkovú hru. Východiskom býva prozaická podoba rozprávky (alebo iného textu), ktorý spracuje scenárista tak, aby hru mohli herci hrať na javisku (vo filme, rozhlase).
Filmovy scenár sa skladá z vlastného dramatického textu, ktorý tvorí priama reč (monológy, dialógy) postáv. Sú na pravej strane. Scénické poznámky, uvedené na ľavej strane scenára, sú podrobné. Obsahujú požiadavky autora na kameru, osvetlenie, pohyb postáv po scene, zvukov.
Konečná podoba filmu (filmovej rozprâvky) je výsledkom spolupráce scenáristu a režiséra. Podobu filmovej postave dáva majstrovstvo herca.
Kto je scenárista? Je to autor, ktorý prozaický text rozpracuje na monológy a dialógy, pritom napíše aj svoje predstavy o tom, ako sa má hra hrať.
Kto je režisér? Režisér má na starosti vlastný nácvik, ako majú herci vo filme (ale aj v divadle, v rozhlase) hrať.
Režisér svojím umeleckým videním ovplyvňuje konečnú podobu filmu alebo hry.
O hlúpej žene
Rozhlasová hra: je literárno- dramatický žáner, ktorý sa odlišuje od divadelnej či filmovej podoby. Pri rozhlasovej hre chýba vizuálna stránka, ktorá sa musí nahradiť poslucháčovi podrobnejším uvedením do deja, opisom postáv, miesta a času konania (rozprávač). Veľmi dôležitú úlohu majú zvukové efekty (fúkanie vetra, dážď, cval koní a pod.).
O vlkovi čo si dal šiť čižmy
Bábková hra: je divadelná hra, preto má jej podobu. Delí sa dejstvá (obyčajne 2-3), dejstvá sa delia na menšie časti – obrazy. Predvádza sa na javisku, ale namiesto skutočných hercov vystupujú bábky. V bábkovej hre sa neživé predmety – bábky oživujú. Oživovvanie bábok (ako neživých predmetov) sa nazýva animácia. Bábky na javisku ožívajú vďaka bábkohercom, ktorí ich vodia.

Poznáme niekoľko spôsobov vodenia bábok:
1. Na vodení bábok zospodu je založené maňuškové divadlo
2. Ak je bábkoherec nad bábkou a vodí ju zhora, je to marionetové divadlo
3. Ak sú bábky vodené zospodu na paličkách, ide o javajkové divadlo (názov je odvodený od ostrova Jáva)
Komiks: je epický žáner, ktorý pozostáva zo série obrázkov. Najčastejšie sa uverejňuje na pokračovanie v novinách a časopisoch. Obyčajne zobrazuje žartovný príbeh alebo napínavé dobrodružstvá. Komiks je založený na dialógu. Dialóg je vkomponovaný priamo do obrázka, kde má vyčlenené miesto v tzv. slovnej bubline. Bublina plní úlohu úvodzoviek v texte, teda priamu reč. Hlavnú úlohu – epickú – tvoria obrázky.
Komiks vznikol v USA na začiatku 20. storočia a do Európy sa dostal po druhej svetovej vojne.