Výsmešne a príkro sa v ňom odmieta česká buržoázia a vypočítavajú sa v ňom všetky jej nečnosti a chyby. Pranierujú sa jej politická bezmocnosť a zbabelosť. V národnej otázke je zdôrazňované jadro ľudskosti. Manifest uvádza ako základnú požiadavku individualitu, ktorá má byť zárukou pravdivosti a pôvodnosti.
Od ČESKEJ MODERNY je v českej literatúre národná otázka spájaná s otázkou sociálnou. To podstatne určuje aj charakter a nové kvality tvorby.
Úloha toho, kto prvý rúhačsky vysloví súd nad súčasnou spoločnosťou a vyhlási práva individua v živote a umení, teda toho kto sa stane hovorcom nastupujúcej generácie, pripadla JOZEFOVI SVATOPLUKOVI MACHAROVI. Mal k tomu dispozície vo svojom intelektuálnom type, vo svojej rozumovej analytyčnosti, plebejskom sebavedomí a výsmešnom odpore voči autorite rakúskej monarchie a katolíckej Cirkvi aj proti českej malomeštiackej idyly. Už jeho prvotina CONFITEOR (t.j. vyznávam sa ) sa koncom 80-tych rokov prihlasovala k tomu smeru revolty proti vládnucej spoločnosti. Provokoval už svojim gestom lermontovského alebo heineovského hrdinu, znudeného mladého muža, ktorý so skeptickou iróniou vykladá príbehy svojich študentských lások a vysmieva sa perspektíve dievčat z usporiadaných meštiackych rodín, ktorú im chystajú ich prezieravé matky. Svojej poézii dával za cieľ byť prísnym zrkadlom svojej doby, byť jej kritickým sudcom. Znaky modernej subjektivity a výbojnej kritičnosti majú Macharove Čtyři knihy sonetů (1890 - 1892).
Dlhoročný pobyt vo Viedni, ku ktorému bol donútený z existenčných dôvodov, dával Macharovi odstup od čes. Politic. Života. V elegicky ladenej zb. TRISTIUM VINDOBONA (1893) predstavujú jeho úvahy tradičný typ politickej poézie, ale už s novým, moderným pátosom neúprosnej kritiky, horkej irónie a skepsy.
Ešte výraznejšie patrila do modernej poézie fantastická satirická grotesknosť a neúctivá provokatívna parodičnosť Macharovho básnického pamfletu na adresu mladočechov BOŽÍ BOJOVNÍCI (1897).
Kritický realizmus, ktorý ho začleňoval do skupiny realistov, ktorých vedúcou osobnosťou bol vtedajší univerzitný profesor Masaryk, sa uplatnil tiež v jeho epických básnických dielach. Na smutný údel ženy v meštiackej spoločnosti poukázal v súbore veršovaných príbehov ZDE BY MĚLI KVÉST RŮŽE (1894). Aj v ďalšom epickom diele MAGDALENA(1894) tvorí epickú líniu príbeh ženy, prostitútky, ktorú jej mladý milenec chce vrátiť do počestnej meštiackej spoločnosti a zachrániť od hmotnej a mravnej biedy.