Česká moderna

Česká literatúra modernej doby je začlenená do európskeho kontextu, ktorý je priamo alebo nepriamo ovplyvnený procesom spoločenského vývoja, konkrétnejšie povedané stavom a vývojom vládnucej buržoáznej spoločnosti a jej ekonomickým základom - kapitalizmom. Na prelome storočí sa tento spoločenský poriadok dostáva do štádia, ktoré vykazuje už zrejmé znaky vnútorných neriešiteľných rozporov, krízy v mnohých oblastiach, hlavne v oblasti kultúrnej a morálnej, takže výraz dekadencia je v umeleckej oblasti užívaný opodstatnene. Umelec sa dostáva do rozporu s touto vládnucou meštiackou spoločnosťou a jeho rozchod s ňou znamenal aj vo vývoji moderného umenia epochálnu zmenu. Popri tomto rozchode prebieha aj premena ľudskej senzibility a psychiky. Zmyslová vnímavosť sa kultivuje aj za výdatnej pomoci výtvarného umenia. Rytmus a štýl moderného života sa dostáva do nervovej sústavy človeka. Myslenie prebieha v stále väčších a zložitejších protikladoch. Rozpor individua na konci storočia, ktorého francúzske označenie je „koniec veku" znamená koniec vlády buržoázie, jej životnej sily, kultúry, štádium úpadku a bezperspektívnosti, vedie k revolte individua proti spoločnosti. Všetky tieto javy, zahrnuté v pojme moderné umenie sa objavili tiež v českej literatúre. Vyrastali v podobných spoločenských podmienkach, ale špecifikovaná samozrejme národným prostredím a historickou situáciou domáceho vývoja.
Znaky národnej špecifičnosti nájdeme vo všetkých prúdoch a skupinách hlásiacich sa k moderne, ale najvýraznejšie sa prejavili manifesti skupiny, ktorá v r. 1895 vystúpila s označením česká moderna a sústredila podpismi pod svojim manifestom najvýznamnejšie osobnosti nového generačného nástupu. Táto základňa obsiahla dosť protichodné typy (napr. realistu Machara vedľa mystického Březiny, symbolistu Sovu vedľa naturalistického Šlejhara ...) tak, že jednota tejto skupiny sa čoskoro ukázala problematická a dlho svoj vlastný manifest neprežila. Nástup celej moderny prebiehal však v širšom zábere. Obsahoval tiež menšiu skupinu sústredenú okolo MODERNEJ REVUE, založenú v r. 1894 ako tribúnu dekadentného moderného smeru, reprezentovanú Arnoštem Procházkou a Jiřím Karáskem ze Lvovic. Prv než sa obe skupin dostali do polemického odstupu, boli ich snahy spoločné. Konflikt mladých so staršími vyústil do generačného sporu. Manifest ČESKEJ MODERNY veľmi prehľadne ukazuje spoločenskú podstatu tohto konfliktu.

Výsmešne a príkro sa v ňom odmieta česká buržoázia a vypočítavajú sa v ňom všetky jej nečnosti a chyby. Pranierujú sa jej politická bezmocnosť a zbabelosť. V národnej otázke je zdôrazňované jadro ľudskosti. Manifest uvádza ako základnú požiadavku individualitu, ktorá má byť zárukou pravdivosti a pôvodnosti.
Od ČESKEJ MODERNY je v českej literatúre národná otázka spájaná s otázkou sociálnou. To podstatne určuje aj charakter a nové kvality tvorby.
Úloha toho, kto prvý rúhačsky vysloví súd nad súčasnou spoločnosťou a vyhlási práva individua v živote a umení, teda toho kto sa stane hovorcom nastupujúcej generácie, pripadla JOZEFOVI SVATOPLUKOVI MACHAROVI. Mal k tomu dispozície vo svojom intelektuálnom type, vo svojej rozumovej analytyčnosti, plebejskom sebavedomí a výsmešnom odpore voči autorite rakúskej monarchie a katolíckej Cirkvi aj proti českej malomeštiackej idyly. Už jeho prvotina CONFITEOR (t.j. vyznávam sa ) sa koncom 80-tych rokov prihlasovala k tomu smeru revolty proti vládnucej spoločnosti. Provokoval už svojim gestom lermontovského alebo heineovského hrdinu, znudeného mladého muža, ktorý so skeptickou iróniou vykladá príbehy svojich študentských lások a vysmieva sa perspektíve dievčat z usporiadaných meštiackych rodín, ktorú im chystajú ich prezieravé matky. Svojej poézii dával za cieľ byť prísnym zrkadlom svojej doby, byť jej kritickým sudcom. Znaky modernej subjektivity a výbojnej kritičnosti majú Macharove Čtyři knihy sonetů (1890 - 1892).
Dlhoročný pobyt vo Viedni, ku ktorému bol donútený z existenčných dôvodov, dával Macharovi odstup od čes. Politic. Života. V elegicky ladenej zb. TRISTIUM VINDOBONA (1893) predstavujú jeho úvahy tradičný typ politickej poézie, ale už s novým, moderným pátosom neúprosnej kritiky, horkej irónie a skepsy.
Ešte výraznejšie patrila do modernej poézie fantastická satirická grotesknosť a neúctivá provokatívna parodičnosť Macharovho básnického pamfletu na adresu mladočechov BOŽÍ BOJOVNÍCI (1897).
Kritický realizmus, ktorý ho začleňoval do skupiny realistov, ktorých vedúcou osobnosťou bol vtedajší univerzitný profesor Masaryk, sa uplatnil tiež v jeho epických básnických dielach. Na smutný údel ženy v meštiackej spoločnosti poukázal v súbore veršovaných príbehov ZDE BY MĚLI KVÉST RŮŽE (1894). Aj v ďalšom epickom diele MAGDALENA(1894) tvorí epickú líniu príbeh ženy, prostitútky, ktorú jej mladý milenec chce vrátiť do počestnej meštiackej spoločnosti a zachrániť od hmotnej a mravnej biedy.

Tak opäť oživuje ženskú otázku, ale s ostrejším sociálnym zreteľom.
V zmysle zásadne odmietavej kritiky náboženskej ideológie a katolíckej Cirkvi Machar pôsobil celou svojou tvorbou. V básnickej tvorbe stojí na začiatku tejto línie zb. GOLGATA(1901), vo fejtone RÍM, ANTIKA A KRESŤANSTVO, v poviedkach KATOLÍCKE POVÍDKY.
Kniha SATIRIKON je zameraná protimeštiacky a protirakúsky. Nenápadný prínos do vývoja čes. Modernej prózy mali na prelome storočí jeho spomienkové KONFESE LITERÁTA (1901), ktoré otvárali pohľad do psychiky mladého moderného človeka a básnika, podobne ako aj jeho ďalšie spomienkové knihy.