Písal pre konkrétnych hercov parížského Talianského divadla a spojenie s divadlom sa prejavilo taktiež v kvalitách jeho textov z ktorých do dnes nevyprchala radosť z divadelnej hry, potešenie z možností a pôvabu divadla. V dramatickom diele encyklopedistu Denisa Diderota sa v divadle vo Francúzsku po prvý raz prihlásil „tretí stav“. Proti strojenému veršovanému dialógu, proti vznešených tragédiám, proti prekomplikovaným zápletkám a neprirodzenému štýlu väčšiny hier, vytýčil tento autor požiadavku prirodzenej reči v próze, jednoduchých, zo súčastného života vybratých príbehov a sám ich realizoval v hrách: Otec rodiny, Nemanželský syn, Je dobrý?, Je zlý?, v ktorých postavy jednajú v zhode so svojim sociálnym zaradením. Alain René Lesage písal najskôr pre veľké divadlá, ale po satirickej komédii Turcaret, kde si vzal na mušku praktiky finančníkov svojej doby, musel divadlo opustiť a písal frašky, výstupy a scény pre jarmočné divadlo, kde sa uvádzali paródie na oficiálne žánre a kritika nie len šlachty, ale tiež neduhy meštiakov hrajúcich sa na „novú aristokraciu“. Príspevkom divadla k výbuch francúzskej buržoáznej revolúcie sa stala Figarova svadba, hraná po prekonaní odporu cenzúry v roku 1784. Pierre Auguste de Beaumarchais v nej napadol súčasné mravy a královskú politiku z pozície prostého človeka doby a ľudové publikum pozdravilo v autorovi divadelného hovorcu svojich revolučných nálad, ktoré 14.júla 1789 vyvrcholili útokom na Bastilu. Zatiaľ, čo anglická buržoázna revolúcia divadlá uzavrela, francúzska ich naopak oslobodila, zrušila privilégiá dvora i aristokracie a otvorila cesty slobodnému podnikaniu. Na divadlo sa pozerala ako na výnimočný nástroj propagácie svojich myšlienok. Za revolúcie v rokoch 1789 až 1893 bolo divadlo verejnou tribúnou a školou revolučných ideí. Okrem množstva revolučných a vlasteneckých drám vznikli dva zaujímavé druhy divadelných produkcií, ktorými sa plne manifestovalo spojenie divadla s dobou. Boli to predstavenia s otvoreným koncom, koncvipované tak, aby do ich záveru mohla byť začlenená autentická správa z bojíšť revolučných armád, po ktorých sa divadelná hra menila na manifestáciu. Hodnoty trvalejšieho významu nevznikli. Zato po inej stránke mala francúzska buržoázna revolúcia pre rozvoj divadla ďalekosiahly význam. Od 13.januára 1791, kedy boli zrušené dvorské a šlachtické privilégiá a prijatý dekrét o slobode divadelného podnikania, mohol divadlo zriadiť a viesť každý občan, alebo združenie občanov, pokiaľ boli schopný finančne zaručiť jeho chod. Divadlu sa otvorila cesta, aby sa postupne premieňala na podnik na obchodnej základni a tým sa definitívne zaradila do trhového systému.