Osvietenstvo predstavuje vo vývoji umenia pokrokové hnutie, ktoré v 18. storočí ovládlo Európu (najmä Francúzsko a Anglicko ako vtedajšie najvyspelejšie štáty). Toto hnutie sa zakladalo na dôvere v „osvietený „ rozum a na pravde, poznanej buď rozumom, alebo skúsenosťou. Najvšeobecnejším a zároveň najdôležitejším znakom osvietenského umenia je predovšetkým vzájomná súhra „rozumu a citu“. V tomto období sa vyfarbovali charakteristické rysy jednotlivých národných divadelných kultúr.

ANGLICKO

V dobe politických konfliktov a zápasov o moc získalo divadlo v Anglicku dôležité postavenie. Vznikli nové divadlá, rozmnožil sa počet píšúcich autorov, upevnila sa organizačná pozícia divadelníctva. Dramatika síce v tom čase nevydala zvlášť významné hodnoty, objavili sa ale prvé lastovičky neskorších dramatických útvarov, ktoré potom meštiacku dobu charakterizovali. Boli to satirická mrvomluvná komédia, akou písali napr. George Etherege: Chcela by, keby mohla; Švihák a William Wycherley: Dedinčanka; Počestný muž, konverzačná komédia, útvar založený na duchaplnosti dialógov, vtipe a pohrávaním sa so slovom, ktorým písal William Congreve: Tak to na tom svete chodí. Posledným útvarom bola sentimentálna komédia, čiže melodráma. Predvádzala dojemné príbehy často v podobe dramatizovaných úspešných románov a poviedok. Čas politických bojov bol priaznivý pre divadelnú politickú satiru, ktorá bola stavaná do stredu záujmu. Známy románopisec Henry Fielding spôsobil svojou hrou Pasquino, že v roku 1736 došlo k zavretiu londýnského divadla Haymarket a toho istého roku došlo k predbežnej cenzúre. Vynikajúcim dielom satirického divadla sa stala Škola ohovárania, triumfujúca v roku 1777 v divadle Drury Lane. Jej autor Richard Brinsley Sheridan bol taktiež pôvodcom opery Dueňa a napísal i satiru na samotné divadlo a pomery v ňom a okolo neho v hre Kritik. Originálnym útvarom tohoto obdobia boli činohry s hudobnými a piesňovými vložkami, blížiace sa svojím charakterom opere, nestrácajúc však činoherný základ, miešala sa v nich lyrika so satirou, humor s tragikou, neha s brutalitou. Majstrovským dielom tohoto druhu bola Žobrácka opera Johna Gaye, ktorá opisuje bičujúce praktiky vládnúcich vrstiev. Táto hra sa dočkala ohromného ohlasu a úspechu, ale jej pokračovanie Polly bolo zakázané. Divadlo prešlo výraznou vonkajšou i vnútornou premenou.

Definitívne sa sťahuje do sál, pódium sa mení na javisko predsunuté pred diváka tak, že akcie na ňom vnímajú ako oživené obrazy v čelnom pohlade. Sála je osvetlená, scéna vybavená do stále väčších detailov potrebnou technikou, dekoráciami a rekvizitami. Divadelný organizmus sa postupne stával zložitejším, objavila sa i potreba jednotiaceho činitela-režiséra. Azda ešte väčšia je zmena vnútorná. Divadlo sa definitívne stáva zamestnaním a tovarom, ktorý sa predáva ako každí iní. Merítkom hodnoty sa stáva úspech a divadlo sa svojími produktami začleňuje do trhového mechanizmu. Stúpal význam herectva. Texty trebalo dobre predviesť a znamenite zahrať, aby sa stali príťažlivým magnetom. Nasledovala doba uctievania hercov a herečiek, lebo od tej doby ženy nie len bežne hrali, ale svojim pôvabom a šarmom taktiež napomáhali úspechu hier.

FRANCÚZSKO

Vo Francúzsku si feudálna aristokracia udržala svoje pozície takmer až do konca 18. storočia. Z tohto dôvodu línie dvorného a šlachtického divadla pokračujú aj za vlády Ludovíta XV. i XVI., ba dokonca ešte stupňujú nádheru a nákladnosť prostriedkov a dvíhajú sa na najvyššiu spoločenskú úroveň. Vo Versaille bolo vybudované skvostné divadlo reprezentujúce moc a bohatstvo spoločenskej elity, ktorej predstavitelia ako Madame de Pompadour sami na scéne vystupovali. Vrcholom dvorného divadla sa stávajú práve žánre, ktoré sú vizuálne najefektívnejšie: veľká výpravná opera a ešte výpravnejší a nádhernejší balet. Zároveň však žije i divadlo na druhom póle spoločenskej a sociálnej hierarchie – divadlo tržníc, jarmočné výstupy a hry, bábkové divadlo. Tieto divadlá boli však prenasledované cenzúrou a zákazmi, pretože v nich zákonite prevažovala spoločenská a politická kritika a satira. Konjunktúra divadla spôsobená zrušením privilégií dvora a šlachty vyvolala konjunktúru dramatikov. Boli desiatky píšúcich autorov a mnohý z nich boli vo svojej dobe slávni a slávení, ale ich mená odniesol čas a ich diela sú zabudnuté. Viac než tridsať tragédií napísal fylozof Voltaire. Jeho hry mali taký úspech, že si publikum vynútilo, aby bol autor ako prvý z dramatikov korunovaný na javisku. Od tejto doby sa datuje zvyk klaňania a ďakovanie autorov po premiére. Z hľadiska vývoja divadla a plodnosti podnetov sa nám javia ako významní títo dramatický autori: Pierre Marivaux, tvorca žánru poetická komédia, pôvabne a umne si pohrávajúca s dialógom i postavami, duchaplne, svižne i so zmyslom pre divadelný účinok odmeňujúca témy a príbehy lásky: Hra lásky a náhody, Falošné dôvernosti, Druhé prekvapenie lásky.

Písal pre konkrétnych hercov parížského Talianského divadla a spojenie s divadlom sa prejavilo taktiež v kvalitách jeho textov z ktorých do dnes nevyprchala radosť z divadelnej hry, potešenie z možností a pôvabu divadla. V dramatickom diele encyklopedistu Denisa Diderota sa v divadle vo Francúzsku po prvý raz prihlásil „tretí stav“. Proti strojenému veršovanému dialógu, proti vznešených tragédiám, proti prekomplikovaným zápletkám a neprirodzenému štýlu väčšiny hier, vytýčil tento autor požiadavku prirodzenej reči v próze, jednoduchých, zo súčastného života vybratých príbehov a sám ich realizoval v hrách: Otec rodiny, Nemanželský syn, Je dobrý?, Je zlý?, v ktorých postavy jednajú v zhode so svojim sociálnym zaradením. Alain René Lesage písal najskôr pre veľké divadlá, ale po satirickej komédii Turcaret, kde si vzal na mušku praktiky finančníkov svojej doby, musel divadlo opustiť a písal frašky, výstupy a scény pre jarmočné divadlo, kde sa uvádzali paródie na oficiálne žánre a kritika nie len šlachty, ale tiež neduhy meštiakov hrajúcich sa na „novú aristokraciu“. Príspevkom divadla k výbuch francúzskej buržoáznej revolúcie sa stala Figarova svadba, hraná po prekonaní odporu cenzúry v roku 1784. Pierre Auguste de Beaumarchais v nej napadol súčasné mravy a královskú politiku z pozície prostého človeka doby a ľudové publikum pozdravilo v autorovi divadelného hovorcu svojich revolučných nálad, ktoré 14.júla 1789 vyvrcholili útokom na Bastilu. Zatiaľ, čo anglická buržoázna revolúcia divadlá uzavrela, francúzska ich naopak oslobodila, zrušila privilégiá dvora i aristokracie a otvorila cesty slobodnému podnikaniu. Na divadlo sa pozerala ako na výnimočný nástroj propagácie svojich myšlienok. Za revolúcie v rokoch 1789 až 1893 bolo divadlo verejnou tribúnou a školou revolučných ideí. Okrem množstva revolučných a vlasteneckých drám vznikli dva zaujímavé druhy divadelných produkcií, ktorými sa plne manifestovalo spojenie divadla s dobou. Boli to predstavenia s otvoreným koncom, koncvipované tak, aby do ich záveru mohla byť začlenená autentická správa z bojíšť revolučných armád, po ktorých sa divadelná hra menila na manifestáciu. Hodnoty trvalejšieho významu nevznikli. Zato po inej stránke mala francúzska buržoázna revolúcia pre rozvoj divadla ďalekosiahly význam. Od 13.januára 1791, kedy boli zrušené dvorské a šlachtické privilégiá a prijatý dekrét o slobode divadelného podnikania, mohol divadlo zriadiť a viesť každý občan, alebo združenie občanov, pokiaľ boli schopný finančne zaručiť jeho chod. Divadlu sa otvorila cesta, aby sa postupne premieňala na podnik na obchodnej základni a tým sa definitívne zaradila do trhového systému.

Trvalo však ešte veľmi dlho, až sa cestou, ktorú divadlu otvorila v 18. storočí francúzska buržoázna revolúcia, vydalo aj divadelníctvo v iných európskych krajinách. Ak by sme sa rozhliadli po divadelnej Európe v 18. storočí, zistili by sme veľkú rôznotvrárnosť a zložitosť vývoja divadla. Vedľa rodiacich sa podôb divadla meštianskej epochy na západe, predovšetkým v Anglicku a vo Francúzsku, vývoj divadla inde sa zastavil, alebo boli podporované a rozvíjané také jeho podoby, ktoré boli v opozícii k započatému vývoju.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Divadlo osvietenstva