Tento beh života gréckej Cirkvi v Uhorsku napriek občasným výpadom trval dve storočia. Väčšina kráľov v 11. a 12. storočí boli politicky probyzantskí: Štefan I., Belo I., Ladislav, Štefan II., Belo II., Gejza II., Štefan II., Belo III. a Imrich. Na konci 11. storočia „grécka viera“ ako „stará viera“ (aj „Metodiáni“) je tak zakorenená a určujúca, že aj kráľ trval na tom, aby cirkevné sviatky a pôsty sa dodržiavali podľa staroslovienského (vtedy už vyše dvesto rokov) gréckeho obradu. [5]
Uhorskí králi boli priateľmi gréckeho obradu v Uhorsku. V uhorskej Cirkvi gréckeho obradu najpočetnejšou národnosťou boli Slováci. Preto aj Maďari si svoj, politický, náboženský, vojenský, remeselnícky a jedálenský slovník doplnili len od Slovákov. Nielen mesiace, ktoré Slováci mali len v latinskej reči (doklad, že tu žili pod Kvádmi za Rimanov), ale aj dni týždňa nemajú pôvodne maďarské, ale slovenské upravené podľa maďarskej výslovnosti: szerda, péntek, szombat. Nedeľu si ponechali svoju, lebo si na siedmy deň ako kočovníci robili a chodili na trhy: vasárnap (trhový deň). Slovenský názov „nedeľa“ je totiž prastarý a pohanský, keď Slovieni žili pod nadvládou cudzích národov, tak odpočívali. Bol to deň odpočinku, keď sa „nedelalo“. Nečudo, že o Uhroch za Belu I. v uhorskej latinskej kronike píše kronikár Šimon z Kézy, že neboli ani pohanmi ani kresťanmi. Pojem „kresťan“ (christianus) si latiníci prisvojili pre seba. Na konci 11. storočia bojovné stanoviská rímskej Cirkvi proti Carihradu si osvojovali aj poprední muži v uhorskej cirkvi v latinskom obrade. V tom čase už bolo v Carihrade a v Ríme heslom: „Kto nepočúva Cirkev (carihradskú), nech je ako pohan a verejný hriešnik“ (anatéma) a v Ríme podobne! A tak, keď čítame východného historika, tak v Uhorsku vidíme kopy „pohanov a verejných hriešnikov“. Ak čítame latinských historikov, tak na východe sa to veselo hemží len samými pohanmi a rozkolníkmi, nekresťanmi. Jediné, čo popudzovalo veriacich gréckeho obradu, bolo prinucovanie platiť desiatok latinskému biskupovi. To bolo proti starodávnym zvyklostiam. Nečudo, že keď umrel kráľ Štefan a nastúpil po ňom Peter, syn jeho sestry, vydatej do Itálie, prišlo ku vzbure. Peter ako latiník a Ital doviedol so sestrou veľké mužstvo šľachty a kňazov i mníchov latinského obradu. Žiadal dodržať „latinský poriadok“. Preto poprední ľudia z južného starého Slovenska vyslali do Kyjeva posolstvo za Belom (v exile), aby prišiel za kráľa.