Len vplyv neskorších migračných prúdov z Haliče, Volyňska, Bukoviny a Valašska vyvolal potrebu znovu proklamovať svoju trvalú katolicitu formou tzv. Užhorodskej únie (1646) a následných medziobradových dohôd. Prvý kontakt nášho územia s pravoslávím nastal v 13.–14. storočí, v čase, keď starouhorský kráľ Belo IV. sa pokúšal pripojiť k Uhorsku Haličske územie za Karpatami. Odtiaľ ho však vyhnali ako nepriateľa a s ním aj jeho prisluhovačov, ktorých potom usadil na slovanskom území v hornom Potisí. Takto sa na území Slovenska spojila – vliala do jednej Cirkvi tá časť obyvateľstva, ktorá mala svoj pôvod v 9.storočí z čias misie sv. Cyrila a Metoda a bola verná rímskej jurisdikcii s tou časťou obyvateľstva, ktorá sa do tejto oblasti prisťahovala s carihradskou jurisdikciou. Každý národ si má chrániť svoje dedičstvo, ktoré dostáva od svojich predkov. Je to povinnosť aj naša, ktorá sa od nás žiada, aby to, čo tu vybudovali naši otcovia, sme aj bránili a zachovali pre ďalšie pokolenie tak ako to zachovali aj pre nás naši predkovia. Bolo veľa tých, čo sa snažili našu identitu zničiť, ale aj tak sa im to nepodarilo, lebo vždy Boh našiel niekoho cez koho tomu zabránil. Preto buďme hrdí na to, čo máme a bráňme si to, čo je naše. Veď to nás urobilo národom s kultúrou a históriou. Cyrilometodská tradícia je byzantská čo do obradu a zvykov, ale katolícka a neporušená rozkolmi. Naši predkovia ju rozvíjali pod vedením svojich biskupov. Preberali všetko, čo bolo a dodnes je na osoh veriacich. Inkulturalizácia pod karpatským oblúkom – v starej Panónii (sensu lato) je prirodzený proces. Naši biskupi „všetko skúmali a to najlepšie prebrali“ (Pavol apoštol). Aj mladá generácia gréko-katolíkov na Slovensku si tvorí nové básne, legendy, spevy a svoj štýl a tým už predznamenáva pokračovanie tradície. Tá z času načas niečo staré (ako už nepotrebné) vypúšťa, niečo obmieňa a nové prvky – duchovné i civilizačné – absorbuje.

„Sláva Bohu na výsostiach za to, že nám poslal bratov, ktorý nám dali našu identitu“.