Toto vyhnanstvo trvalo 6 rokov.
Vo vyhnanstve sa Puškin rozlúčil s ilúziami o radikálnej zmene, o čom svedčí báseň Kindžal.
Keď sa v roku 1823 presťahoval do Odesy vyčiarkli ho zo zoznamu pracovníkov ministerstva zahraničných vecí a na cárov príkaz bol pod prísnym dozorom miestnych úradov. V tomto čase napísal cyklus poém, ktoré sa stali základom romantizmu. O dva roky neskôr napísal 1. ruskú tragédiu nazvanú Boris Godunov. V roku 1827 na prvé výročie popravy dekabristov.
O dva roky neskôr sa dobrovoľne zúčastnil rusko – tureckej vojny, veľa cestoval a panovník od polície dostával žalôb, lebo svoju politickú orientáciu nezmenil ani po porážke dekabristov. Jeseň roku 1830 strávil v Boldine, bolo to jeho najtvorivejšie obdobie jeho života. Neprešiel ani rok a Puškin sa oženil s chýrnou Petersburgskou krásavicou – Nátaliou Nikolajevnou Gončarovou. Po veľkých oslavách sa usadil v St. Petersburgu a cár Nikolaj I.
mu povolil opäť pracovať pre ministerstvo zahraničných vecí (pracoval v archíve), v tomto čase bolo jeho najvýznamnejším dielom Životopis Petra Veľkého. Nasledujúce 4 roky napísal mnoho diel – sú uvedené v druhej časti. Jedno z nich sa stalo ďalším krokom v ruskej literatúry (História pugačovskej vzbury – je to prvá dokumentovaná biografia vodcu sedliackeho povstania, hodnoverne znázornil okolnosti jeho života, ale nemohol otvorene vyjadriť odpor k nevoľníctvu). Puškin činí ilegálne – snaží sa v podvedomí ruského ľudu opäť prebudiť meno, vtedy zakázaného spisovateľa Alexandra Radiščeva. Od roku roku 1836 začal vydávať vlastný 3- mesačník nazvaný Sovremennik, uverejňoval v ňom diela politického obsahu: Radiščev, Voltaire, Tenner. Jeho najlepšie diela boli zakázané, často sa stretával s kritikou a podporu nenašiel ani v svojej rodine. Na začiatku roku 1837 mal súboj s D’Anthesom – francúzskym emigrantom, ten ho smrteľne zranil a na druhý deň Puškin zraneniu podľahol. Je pochovaný na cintoríne Sviatogorského kláštora.