Príhovor deviatakov na rozlúčkovej slávnosti

Vážený pán riaditeľ, vážené pani učiteľky, milí spolužiaci!
Nastal okamih, ktorý nám bude pripomínať naše detstvo, čas prežitý na tejto škole a zároveň obdobie, ktorým sa prenesieme do mladosti. O mladosti sa hovorí, že je najkrajším okamihom života.
Pri tejto príležitosti sa chcem vrátiť do chvíle, keď som prvýkrát nesmelo prekročila bránu tejto školy. Bola som útle, vystrašené dievčatko, ktoré sa pevne a bojazlivo držalo mamkinej ruky. So zvedavosťou som vstupovala do školy. Strach a neistota pominuli, keď sa ku mne prihovorila moja prvá pani učiteľka. V triede som zahliadla svojich škôlkarov-rovesníkov a hneď som si bola istejšia. Potom sme spolu bojovali s prvými písmenkami, číslicami, násobilkou i s vybranými slovami. Ani sme sa nenazdali a prvý stupeň sme mali za sebou. Zase prišiel strach a obavy z druhého stupňa. Po prvom polroku sme boli opäť v pohode, pretože páni učitelia neboli žiadni strašiaci, ale obyčajný ľudia, ktorí nás chceli veľa naučiť a usmerniť nás tým správnym smerom. Hovorím za všetkých tu prítomných deviatakov, že vyučovacie hodiny boli nasmerované k tomu, aby sme získali čo najviac vedomostí, ktoré budeme potrebovať v ďalších ročníkoch. Každá vyučovacia hodina žiakovi dala to, čo rozšíri jeho obzor a vedomosti. No nie všetci sme boli na hodinách pozorní a usilovní, a tak sa stalo, že isté medzery predsa len niektorí majú. Náročný bol najmä deviaty ročník, keď sme sa pripravovali na prijímacie pohovory. Už to máme všetko za sebou a teraz sa patrí poďakovať sa Vám pani učiteľky. učitelia i Vám pán riaditeľ. Ďakujeme za vedomosti, ktoré ste nám odovzdali a za trpezlivosť, ktorú ste k nám preukazovali. Ďakujeme za chvíle prežité so spolužiakmi, za nové priateľstvá i prvé lásky. Viem, že tento okamih je neopakovateľný a tak krásny, že na neho nikdy nezabudneme. Za všetko ešte raz veľká vďaka.