Tuc...Tuc...Tuc...Tuc.. Keď toto počujem na svojej ceste domov, viem, že je piatok. Chodievam totiž okolo diskoklubu Tunel a každý piatok sa tam koná diskotéka. Zíde sa veľa mladých ľudí, viac neoblečených ako oblečených, ktorí sa idú metať a natriasať do rytmu toho tuc, tuc, tuc.
Dievčatá majú extrémne krátke sukničky a priesvitné tričká, na vlasoch všelijaké trblietavé gély, na tvári kilo make – upu a v žiackej knižke 5. A. Chalani sa predbiehajú, kto má lepšiu značku bundy a novšie zvonenie na mobile. Všetci sa snažia byť „cool“ a pritom sú úplne rovnakí. Baby klamú o svojom veku, chalani o počte svojich priateliek. Nikto nie je sám sebou, všetci majú masky.
Nechodím na diskotéky. Nevidím na tom nič zábavné. Moje susedky ma už párkrát volali, aby som išla s nimi. Keď som tretíkrát povedala, že radšej nie, nedalo im to a opýtali sa prečo. Vysvetlila som im svoj postoj k diskotéke a ony iba nechápavo pokrútili hlavami a označili ma za divnú. Potom odišli, živo diskutujúco tom, čo si oblečú a prečo divní ľudia nechodia na diskotéky.
Bola som veľmi zvedavá, prečo tam všetci tak poctivo chodia, niektorí to dokonca považujú za udalosť týždňa. Prekonala som teda svoj odpor a obetovala som jeden piatok na návštevu tejto hlučnej inštitúcie. Zo skrine som vylovila krátku priesvitnú sukňu a obtiahnuté tielko, v ktorom som sa cítila ako klobása v črievku. Pol hodiny som strávila pred zrkadlom, kým som usúdila, že mám na sebe dosť kozmetiky, aby som zapadla medzi „diskomládež“.
Prišla hodina pravdy. Nasadila som výraz „som nad vecou“, ako som to odpozorovala od ostatných a vkročila som do zadymenej haly. Všade sa mihali ruky a nohy a namiesto vzduchu som dýchala cigaretový dym. Zbadala som svoje susedky. Po urputnom zápase s pripitým chlapcom, slalome pomedzi stoličky a prekonaní prekážkovej dráhy z porozhadzovaných plastikových pohárov som sa dostala k nim. Pozdrav by bol neefektívny, tak som babe, čo bola najbližšie, poklopkala po pleci. Udivene sa otočila a keď ma spoznala, jej údiv sa ešte prehĺbil. Ten pohľad mi bol známy. Presne tak sa na mňa pozerala, keď sa dozvedela môj názor na diskotéky.
Kde sa stala chyba? Keď nechodím na diskotéky, dostanem nálepku „divná“, lebo pre každého normálneho človeka je diskotéka súčasťou života. Keď prídem, som „ešte divnejšia“! Dobre, vzdávam to. Žite si svoj život, ja si budem žiť ten môj, bez diskotéky a s vašimi nechápavými pohľadmi.